Mama by mala byť najpokojnejšou osobou v miestnosti

Ako tak pozerám na ilustračný obrázok, čo som vybrala, tak priam svätica.  Keď si predstavím, protipól vytočenú fúriu, ktorou tiež občas zvyknem byť. Nič jednoduché.

Nedávno som prebehla dva články. Jeden bol o tom, ako zvládnuť dieťa v amoku v nákupnom centre a druhý už ani neviem presne, na akú tému. Zrejme ako reagovať na výbuchy zlosti staršieho dieťaťa. Rady v oboch príspevkoch sa niesli v duchu , že mama by mala byť tou najpokojnejšou osobou v miestnosti.  Paradzina.  Vypočuť, odignorovať, čo nie je dôležité . Určite to neznamená ustúpiť a vyhovieť dieťaťu za každú cenu, nechať napríklad na seba nadávať  ..., ale zachovať si chladnú hlavu. Aké jednoduché.  

Včera som si na také spomenula cestou v aute. Ani malé deti nemusím mať. S mladšou devou, teda čerstvo dospelou ,sme viedli debatu. Teda ona si vylievala svoje rozhorčenie nad tým, ako som jej narušila víkendové plány. Moje plány sa netýkali jej, len voľby som chcela spojiť so stretnutím zvyšných detí ....Len socializácia je pre niektorých boľavá, náročná, čas vzácny ... Kým mi došlo, že áno toto je jej prípad ...., a že by som mala byť tým pokojným človekom v uzavretom priestore môjho mini auta, už som sa stihla aj vytočiť.  No dobre, zvyknem sa vrámci možnosti kontrolovať, ale  k pokoju som mala ďaleko.

Moja psychologička, mi zas zvykne vravievať, že mama by mala byť, a často aj je ako špongia. Ponasáva, bolesť, zlosť svojich detí ... To je fajn. Len to, čo nasaje potrebuje niekde vyžmýkať. Najlepšie nie pred dieťaťom, malým či veľkým ..., ale niekde v bezpečnom priestore. Ja tak zvyknem dôjsť k MM, zanadávam si, vypustím paru a idem ďalej.  Nie to ozaj neznamená, že deti sú "pánbožkovia", a že máme robiť všetko tak, ako chcú. Len by sme mali byť pre ne oporou aj vo vyhrotených situaciach. A k problematickej téme debaty sa vrátiť vo vhodnejšiu dobu, s vychladnutou hlavou. Toto platí asi nielen pre konflikty s deťmi. Aké jednoduché, nenechať sa vtiahnuť do argumentačnej vojny plnej emócii.

A ešte jeden poznatok, zo zaujímavých debát s mojou psychologičkou. Ono je to vlastne fajn, ak si dieťa dovolí sa zlostiť, vybuchnúť pri mame, otcovi .... Samozrejme, nebavíme sa o neprimeraných útokoch na rodiča. Je so signál, že má bezpečné prostredie na to, aby ventilovalo snoju frustráciu, nespracované emócie, zlosť ..., s ktorými si neviem inak rady. Len to musí byť zdravá miera. A pre rodiča, to nie je nijak jednoduché to ustáť, spracovať, odosobniť sa .... A potom nájsť ja správnu hranicu, kedy treba povedať, že stačí, toto už je veľa. Zložitá téma, celkom dosť.

A vy čo devy, darí sa vám ostať najpokojnejšou osobou v miestnosti? Mne sa to spojenie tak páči.