Nuž ja som si to odplakala niekde, kde som bola sama so svojimi myšlienkami. A všetky tie rekapitulácie a otázky prečo? Rany som si vylízala a vždy pomohol čas. Kebyže to poviem mame, tak mi ešte priloží. A párkrát sa jej aj zadarilo.
Reagovať ako mama som ešte nemala možnosť, ale rada by som bola svojim deťom oporou.
Možno niekedy je menej viac a tak urob čo cítiš, ja by som v 15 nezniesla reči ako si opísala vyššie - takých ešte bude a pod.
Moje dietko zažilo prvý rozchod v 18-tich. Každé slovo bolo z jej hladiska zbytočné, dráždivé....zvlášť také o čase a prebolení, pro jedno kvítí slunce nesvítí a podobne....
Mlčala som, iba objímala, hladkala a rozprávala o všetkom inom. Deň nevyšla z postele....
Bolo to pre ňu fakt ťažké (pre koho je to malina?) a vtedy pochopila ona moju bolesť pri rozvode a nejak viac nás to spojilo. Po čase mi povedala, že jej najviac pomohlo objatie a ticho....Nepotrebovala ľutovať ani ubezpečovať, že to prejde, skrátka žiadne "mudrlantské reči"...Akurát čas.
Šli sme von, kúpiť si niečo milé, malé a trošku zbytočné...a celý víkend sme si púšťali obľúbené filmy a hudbu. Pili horúcu čokoládu (bol február), nedvíhali telefóny a neotvárali dvere.....
Po nejakom týždni sme to prebrali....už sa dalo. Vyhodnotili prečo - začo - načo a život šiel ďalej. Niekedy sa fakt inak nedá, len počkať...a objať. Tuho 
Evka,
suhlas, aj ja to tak vidim. Tuho objat a mlcat. Ziadne mudrlantske reci - presne. A s odstupom casu, ked to uz pojde, sa o tom porozpravat.
Tak by som to riesila ja, este som vsak v tej situacii ako mama nebola.
Eva 
Ja som už zažila dvojmo. Nie je to nič príjemné....
Syn rozchod prežíval úplne inak. Potreboval neustále o tom rozprávať, preberať zo všetkých strán a všetkých uhlov.....až ma hlava bolela.
Objatie pomohlo, ale viac rozhovory do neskorých nočných, ba až skorých ranných hodín...síce viac-menej jeho monológ a matka "dutá vŕba".
Zvládli sme to.... 
(brokenheart) veru aj ja som si ten prvy rozchod odplakala mame na kolenach, mozno dokopy sme obe povedali dve vety. netreba nic vraviet, ak bude niekto rozpravat, tak asi dcera a ked bude chciet spatnu vazbu, polozi otazku. len preboliet 
Tiež súhlasím s Evkou 1223. Nemudrovať, objímať, počúvať, ak sa jej chce rozprávať a ísť si kúpiť niečo zbytočné, najlepšie pre moju dcérku boli handry. Aaaaach a koľko krát sa s terajším manželom rozišla a zišla? Nuž ťažko spočítať, keďže sú mladí a pochabí /aj my sme takí boli/, tak tých namosúrení bolo veľáááá. jedno trvalo skoro tri týždne, už som si bola istá, že to končí, ale našťastie? sa všetko dalo dohromady. Moja dcérka je tiež taká, neriešiť, iba počúvať a možnosť rady je až po nejakom týždni. Nikdy som jej však nehovorila tie múdrosti: Pre jedno kvítí slunce nesvítí a pod... Vždy som sa ju snažila iba naviesť na správne riešenie, iba to čo chce ona, nie niekto iný. Celý život sa ju snažím viesť tým, čo chce ona, čo naozaj chce, aby mi nikdy nevyčítala, že tam som ju poslala ja, na tú školu som chcela, aby ona chodila a pod. Tolerujeme sa a máme pekný vzťah, ocinko závidí, ale on nie je veľmi "moderný" rodič :o) Nemožná, poznáš si svoju dcérku a určite vieš ako máš reagovať, poslúchni svoj šiesty zmysel a vnútorný hlas, vždy Ti bude dobre radiť. držím palce, nech sa slzičky rýchlo uschnú
Priznám sa,že neviem ako by som riešila takúto situáciu.Najmladšia z dcér má 15 rokov,Rozchody ale rieši stále pri tých mojich druhá strana.Tie moje sa nezaprú že sú moje.Ak je rozchod,tak zo strany mojich dcér.Plakala len jedna,ked ju jej chlapec nechal tehotnú.Tam to už ale bolo o inom.No keby som zažila takúto situáciu,určite by sme to pre klud rozobrali aby jej bolo lahšie na srdiečku.Je to ťažké radiť.Každá povaha je iná a len matka vie čo platí pre to jej dietko.
Ďakujem za komentáre.
Snažíme sa, obaja pochopiť, aj MM. Trošku sme požartovali, trošku poplakali a snáď už skoro výjde slnko.
Len sa mi zdá, či tieto veci moje dieťa vníma správne. Oni to majú akési zvláštne, hneď po chvíľke známosti chodiť spolu a žiadne nesmelé okukávačky, nič? A všetko cez SMS a FB poriešia. No nerozumiem ja tomu.
A 15 rokov, nemá ešte na takéto čas? Ja tomuto nerozumiem......Mne sa tiež páčili chalani, ale len páčili, najprv chodil a chodil a balil a balil a nechápem, som dáka z toho nechápavá......
Aj v mojich časoch tak bolo.A ja som vážnu známosť nechcela ešte ani v 25.To som už začala byť čudná stará dievka.No ten môj bol taký vytrvalý že sme už štvrťstoročie manželia.Moje dievčatá mali prvé lásky už hádam v 13 rokoch.Ja to chápem že asi naše deti rýchlejšie dospievajú.Alebo my sme modernejšia generácia?
Všetko prebieha teraz rýchlejšie, aj to randenie 
Jój dievčatá poraďte mi prosím. Moje dieťa 15 ročné malo kamaráta - priateľa, či ako sa teraz tomu hovorí. Celkom chutný chlapec, športovec, trošku teliatko, no ale veď v jeho veku, vyzerá, že si našlo inú. Moje dieťa včera plakalo, dnes už nie, vraj mi porozpráva, keď prídem domov z roboty a
ja neviem čo mám robiť, ako sa mám tváriť, čo povedať.
Moja prvá reakcia včera bola: jáj takých chlapcov ešte bude, no čože sa také stalo.
Ale veď aj ja som bolo teliatko zamilované. Jój čo ja budem robiť.
Napíšte baby ako ste vy prežívali takéto veci, ako ste reagovali a pod.
A tak som si spomenula aj na moju mamu, raz ma MM ešte dávno pradávno opustil, mala som asi 17 rokov a ja som doma plakala a plakala na maminých kolenách a ona ma hladila po vlasoch a nehovorila nič, celkom nič. A ja som vedela, že vie ako sa cítim.
Ďakujem pekne.