Môžem biť svoje dieťa?

Ja neviem , mne ešte nedá napísať to, že veľa tu píšete aku traumu majú dospelí z toho že bolí v detstve bití, ale viete že na mne oveľa viac traumy zanechalo to ako ma krivo niekto obvinil, alebo ma nechala v triede samu stať aj ked sme sa cez prestávku dohodli, že to povieme všetci spolu. To sú pre mňa veci, ktoré ma neskutočne boleli, oveľa viac ako jedna od otca a to len jemná po zadku a od mamy dvakrát. Táto bolesť u mňa prebolela oveľa rýchlejšie ako bolesť na duši od iných a trebars aj spolužiakov.

tak trochu viac menej suhlasím s adus. neviem, či som tu práve ja nehodila diskusiu o vychove..ked mal syn okolo roka...a aj ked doteraz dookola opakujem že TO a TO nesmie a prečo to nesmie, výsledok nikde. Krpček bude mať vo februari 4 roky...takže za tri roky opakovania, že plynový šporák nie je hračka, že s nim možem narábat len ja, ked varím, že može pustit plyn a že mu to može ublížiť....sme sa nikde nedostali. Som v kuchyni, umývam riady, malý príde k šporáku, otáča knoflikmi,ked ani na 10 krát nereaguje, proste mi vyletí ruka a dostane po zadku. Tak isto žehlička, aj sa už popálil a stále ho pritahuje....na steny už nepíše, asi ho nebaví, že už popísane sú Moj manžel praktizuje to objatie, ale verte mi, aj ja som to skušala, malý sa vyšklbne, jačí dalej....proste eeee.

No, napriklad pani učitelky v školke sa na syna nesťažuju,žeby niečo take robil..ale, v školke nie je v triede šporák, nemá v dosahu žehličku...počítač...Ked som so synatorom v izbe, kde su hračky, ja sa priznám aj teraz ked som tu na naničmame, malý má pustenu telku a medzitým sa hrá, ani o nom neviem. Sem tam mu pochvalim most čo postavil z lega, sem tam mu ja niečo postavim a zatutukam ako auto.. Ale ked sme v kuchyni, tam je pre neho všetko taaak zaujimavé, stoji pri mne na stoličke, ked krájam mäso, ked vysmážam niečo v oleji...a to jednoducho vždy nejde, aby som mala oči všade, takže aj zvýšim hlas ..ale teraz tu píšem tiež o jednej po zadku a nie o každodenných bitkách. Ale aby som reagovala na nadpis, asi ano, môžem, ale nechcem.A snažim sa o to každý deň, aby som vedela nájsť ten správny pristup k mojmu synovi

Ja som za svoj život dostala len jeden raz. A predsa som bola (niekedy ešte aj som ?!?!)utiahnutá. Myslím si, že to sa dá u dieťaťa dosiahnuť nielen bitkou. To len na margo toho, ako píšeme, aký má bitka vplyv na človeka. Ale ako som písala vyššie. Súhlasím s Geo, bola by som veľmi rada,keby sa mi všetky problémy podarilo vyriešiť s kľudom a argumentami,ale žiaľ, nejde mi to vždy, dokonca viac nie ako áno. Hoci sa naozaj v duchu snažím (predsa len, deti sú už odo mňa o hlavu vyššie), zväčša to nakoniec skončí krikom, čo v tomto ich veku beriem ako alternatívu bitky. A vôbec po tom nemám dobrý pocit. Skôr naopak. Cítim, že som zlyhala.

Dodnes si pamatam ten nepricetny pohlad, zmatene myslienky, ktore v tu chvilu museli kmasat matku, priam kricali zo vsetkych udov. Bila ma vsetkym co prislo az kym ju unava nezmorila. Bola zufala, lebo nevedela co ma robit, ako bude vyzerat zajtra, a ako ma vyriesit zahady, do ktorych maju co povedat jej deti. Videla som, ako to schytal brat. Ani hlasok nevydal,ani slzu nevyronil, len sa mi pozeral do oci, kym sa zbieral k rozdychaniu dalsieho uderu. Utiekla som do druhej izby, no marny pokus o ukryt. Prahadzala so mnou celu izbu. Nezabudla mi na zaver pripomenut, ze kym nedam izbu do poriadku ani z nej nevyleziem a ked len zacuje smrkanie este len vtedy mi nalozi, aby som mala preco revat. Brat je tazky psychopat, neviem mu pomoct. Zhovara sa sam zo sebou, je drogovo zavisly, velmi agresivny, ma vsugerovane, ze cely svet ho pozoruje a snazi sa mu vsetkym ublizit. Presiel centrom pre mladych, nepomohlo a uz ho tam nikto nedostane. Coskoro skonci vo vazeni. Ja som odisla daleko do zahranicia, pri prvej prilezitosti a bez vahania. Domov sa vraciam, ale skor z lutosti, nenechat rodicov napospas. Mam uchylku na psychopatov. Chcem vediet ako rozmyslaju, chcem vediet, kde som naozaj v bezpeci lebo vecne ma prepadne strach ci mi moj milovany manzel nevytne len tak lebo bude zufaly a nebude vediet ci verit mne alebo 10tim dalsim. Ved to dokazala moja milovana mama

No Geo,

ked som si precitala nadpis, az mi stiahlo zaludok. Lebo ma napadlo par situacii, ked som sa uz neudrzala a nasa Musa dostala po zadku. A uz vtedy ked som dvihala ruku, vedela som, ze to nema vyznam a nic to neriesi.
A nech sa snazim kazdy den si nervi natahovat viac a viac, aby mi nepraskli a divat sa na svet aj detskymi ocami, holt, z konceptu rodica sa uz nikdy nedostanem - tot perfektna nebudem, v lepsom pripade tiez este len cakam na ten den, kedy uz budem perfektna.

A inak suhlasim s dievcatami, ze sposob akym vychovavame svoje deti je odrazom vychovy nasich rodicov. Ja som bola vychovavana logickymi argumentmi, prehovaranim do duse a cibrenim zodpovednosti a svedomia. Nehovorim, ze som nikdy nedostala, ale napamatam si to.... a myslim, ze to je podstatne.

Ja neviem, ale z tohto všetkého čítania ssom si uvedomila jedno, ak je rodina v pohode, ma triezvy nadhľad a žije bez nejakých stresov / myslím tym, že maju prácu a to rodinné zázemie/ tak väčšinou nie sú potrebné veľké bitky, alebo niečo také. Aj ked aj tu sa môže stať, že raz sa ruka vyklzne rýchlejšie ako mozog. No predstavte si že je rodina, ktorá funguje iba navonok a možno potom ten rodič si nevie dať sám so sebou rady a preto kričí a kope. To je volanie o pomoc. Myslím že toto nehovorím o malinkých deťoch, lebo tam naozaj nie je dôvod. Nuž a potom sa veľmi ťažko určuje to, že teraz to predýcham a budem to riešiť až potom.
Aj deti v takto fungujucich či rozvedených rodinach sa začnú chovať inač, nevážia si svoju mamu, ved ako si to mohla, nájsť si takého muža. Nevadí že ona si potom vezme ešte horšieho.
No proste je plno rodín a nemusia byť týraní a alkoholici, ktorí v terajšej dobe majú také veľké existenčné problémy, že sa im to naozaj môže stať, ale to je chorá spoločnosť.
Žiadne zákazy ani príkazy nám nepomôžu, ak neviem čo bude dalej, ak nevieme čo ideme urobiť.
Ja viem je aj mnoho takých čo si to doniesli, ale ak by ste robili výskum, zistili by ste že sa to stáva aj ľudom, ktorých nikdy nebili a práve naopak, snažili sa ich vychovávať slovom.
Ak by sme mali pohodu, prácu a stabilitu, zrejme by sme si viac vážili aj rodinu.

Ja tu vidím dva úplne iné póly. Na strane jednej sa bavíme o bitke až strach ide s písmeniek bitých a na strane druhej o výchovnom capnutí. Už som písala že s bitkami nesúhlasím a ani ja nebijem. Teda občas capnutie po zadku (občas znamená asi dva tri razy). Nie, nemáme právo biť dieťa, a áno my sme dospelý a mali by sme vedieť ako na to. No na druhej strane, nás niekto učil ako vychovávať deti? Mňa nie, tak je pochopiteľné že aj dospelému raz ujde ruka a už je len na ňom ako zhodnotí situáciu a akou cestou sa poberie. Ja som občas jednu dostala no naposledy asi v 13 rokoch a to preto že som mala prísť o 18:00 a prišla som o 21:00, podotýkam že to bolo asi v decembri. Medzi dverami som takú schytala ani no, ale hneď mi bolo všetko jasné. Mali na to rodičia právo? Nemali ale dovtedy som neskoro prišla niekoľko krát a vždy mi dohovárali vysvetľovali.... a potom prišla spomínaná facka a mne svitlo. Nie som preto žiadny psychopat a ani nebijem svoje dieťa tak ako rodičia mňa. Okrem tých spomínaných capnutí. A ani nechcem biť. Len si myslím, že tým že nás nikto výchove detí neučil tak ako napr. matematiku v škole, máme právo na nejaký ten omyl aj keď to znamená teraz veľmi nepopulárnu facku. A berme rozdiel medzi fackou a bitkou, lebo tam je priepastný rozdiel. Sama som zistila že capnutie môže a nemusí pomôcť ale tak isto sú rodičia ktorý nepoužívajú facku ale iné tresty. A tie už sú v poriadku? Napr. zákaz chodiť von (ten som mala v jednom kuse) zákaz pozerať telku... A niektorý rodičia zasa používajú čertov, "bubuny" či bubákov, či kožkarov ....alebo aj krik.....
A v predchádzajúcom príspevku som písala že je zakázané aby učitelia bili deti. Neviem či to bolo zakázané vždy ale keď ja som chodila do školy tak hlavne chalani z času na čas zaucho dostali. Len vtedy sme vedeli že keď sa posťažujeme doma tak nám rodičia pridajú keď zistia za čo to bolo a nepoletia s nami na políciu či vrátiť to učiteľovi a nebude sa to mesiac pretriasať ako stráááášny problém. Teraz si učiteľ nič také dovoliť nemôže lebo decká vedia že by s tým mohli narobiť rozruch a zneužiť to. Napísala som že ten verejný zákaz učiteľom zobral vietor z plachiet a nehovorte mi že chodili na pedagogickú kde sa mali učiť ako zaobchádzať s deťmi. Keďže sme každý originál a tým pádom každý iní na niekoho zaberie to a na niekoho ono (rozumej cukor a bič) Ja preferujem cukor, veľa, veľa cukru. A keď chalani v triede po x-tý krát po sebe hádzali mokrou hubkou (tú čo sa ňou utierala tabuľa) a dovtedy opakujúce sa argumenty učiteľov nemali zmysel, dostali fešáci po rukách. A bol kľud, viac ráz to nezopakovali a ani rodičia s tým problém nemali (hlavne asi maminy ktoré na miniromkách večne prali kriedové veci). No dnes by z toho bol rozruch a bolo by to na prvých stránkach bulváru. Neviem čo by mal triedny vtedy spraviť, pretože dohováranie a alternatívne tresty nemali žiaden účinok.
Biť či nebiť? Samozrejme nebiť a hľadať iné možnosti, hlavne riešiť situáciu z hladnou hlavou no keď sa tak už stane, neospravedlňovať sa, ani to neriešiť a ani to nebrať ako hroznú vec za ktorú treba trest. Len sa snažiť viac to neurobiť a skôr sa vyzúriť na niečom inom (ako píše geo, záhrada abo tak niečo)

nedocitala som do konca, skoncila som pri adus ... ale toto je mojmu preciteniu najblizsie. i zo strany rodica i dietata. ja som ta najstarsia, ktora presne vedela, kedy robi zle a hovorene slovo som proste "selektovala", ignoracia ma vytacala do nepricetna(urcite nie do ticheho trucu ale do vytrvaleho odporu). mna, vedomu si, ze som spravila zle nerozplakala ani mamina nestastna tvar, ani slzy v jej ociach. ale jednou vychovnou som raz-dva zistila, ze som presvihla jej hranicu. a to uz bolo okolo 18tky, cez pubertu som bita nebola.

preco? pre toto:

Heja pisala o bitych a nebitych pubertakoch. ako deti sme boli vychovavani. tresty boli spravodlive, neboli sme mlateni, neviem vobec, ci som dostala nejaku bitku v afekte ... rodicia sa vedeli ovladat, obcas sme s bratom museli fest tajit smiech, ked sme videli, ze to, co malo ist spakruky - otec radsej isiel do skrine po "peska", ktory sa mu pri jednej vychovnej urval a vypadla z neho runova vypl. my sme ostali polosiroty v 11 a 9 rokoch. bolo to velmi zle, tragicke, zasiahlo to velku cast nasej rodiny, doteraz to davame dokopy a u nas na rodinnych stretkach z otcovej strany tecu slzy(teraz uz ulavy, ci pochopienia) no kvoli tejto zlej situacii: ziadna puberta, ziadne zle znamky alebo flakanie sa (len take to unosne, obcas sa nedostavit na kruzok, ci od doktora neist do skoly). s dospelymi i rovesnikmi sme vychadzali vyborne, mladsie deti sa na nas lepili ... no proste surodenci uzasnaci. co sme si ale zacali vynahradzat ked sme sa osamostatnovali, ked sme si vedeli zarobit vlastne peniaze na brigadach, odstahovali sa a prestrihavali pupocnu snuru. radsej jedna vychovna v pravu chvilu, ako celozivotna nenavist a zadubenost v rodine ked je kazdy "v prave".

s vlastnou rodinou mam inu situaciu, sme na seba dvaja, skor sa dohodneme, ale mala som aj "zlyhania". ano, mnohe boli z unavy, velmi som to olutovala, no bolo aj take, ze to vysvetlovaci cas skratilo. nemyslim si, ze to bolo spravne, no nie som dokonala, zaroven vsak viem, ze pisanim o tom, ucenim sa i od vas som zmenila kopu postojov. a takisto mi skusenost vediet precitit i zlyhanie, afekt urcite pomohla. ci uz zistovanim hranice unosnosti mojich rodicov alebo moja vlastna. som cholerik. bolo treba prestat fajcit? prestala som, bolo treba zatat sa a nieco spravit? urobila som. ale skuste byt cholerikom - takym ozajstrnym, vybusnym, temperamentnym a skuste sa naucit ovladat to ... robim to NAJLEPSIE AKO VIEM! ale poviem vam, radsej by som sa znovu oducala fajcit!!!

mimochodom, co sa tyka malych deti, mam taky velmi nevychovny prostriedok - ze aj polrocne dieta s rastucimi zubami, sa po inych nevydarenych i odmietavych pokusoch naucilo, ze ked ma schuti kusne do prsnika, boli to asi tak, ako ked mama kusne do prstiku. no ano, reakcia ako od hlupeho zvieratka odo mna ... no porozumeli sme si a s laskou sa kojilo este dlho potom.

dievcata, ktore pisete o bitkach od vasich rodicov - hovorili ste ako dospele s rodicmi niekedy o tom, ako vas to bolelo, ako ste to prezivali, ako si to dodnes pamatate a boli vas z toho dusa?
Eva

No Geo najprv som sa naľakala, že prečo chceš byť svoje dieťa.... Potom som začala čítať. Snažila som sa všetko....
Odpoveď na tvoju otázku nemám ani ja. Bitku ako spôsob výchovy neuznávam. Netvrdím, že Samko nikdy nedostal po zadku. Ale asi to bolelo viac mňa. Ako píšeš aj ty, snažím sa najprv predýchať a potom reagovať.
Ako dieťa som dostávala bitku aj ja. Od otca. Napr. aj za známky.... Ale žeby sa s nami učil, to nie....
Moja babka mi minule tvrdila, že mám nevychované dieťa, preto by som ho mala častejšie biť.... Má svoje roky, nereagujem.... Ale moja mama nevydržala.... pamätám si poslednú vetu: "ja mám doteraz tiky z toho ako si nás bila". Ale keďže babka musí mať posledné slovo, tak to ukončila slovami: "vy ste si to zaslúžili."
Snažím sa jej vysvetliť, že hra, behanie, skákanie je normálne. že 7 ročné deti nebudú sedieť na jednom mieste celý deň.
Asi som odbočila. Snažím sa aby moje deti odo mňa nedostali ani po zadku. Vysvetľujem a vysvetľujem.... A myslím, že zo Samka vyrastá slušný chalan, keď niečo pokazí, rozleje príde za mnou. Vždy mu hovorievam: priznaj sa, skoro všetko sa dá opraviť.....

Ani neviem kde zacat na túto temu.Prečitala som vsetke komentare,co sa mi v inej diskusii nestava tu.
Ale či biť svoje diťa,k tomu mam čosi.
Je pravdou,že ja svoje deti nebijem hoc mam nato milion dôvodov prečo mu nedať facku.
Ale nedam ani pozadku,už teraz...Raz sa mi stalo že ma mala uz teraz puberťacka nazlostila revom ,a dala som jej po zadku jej smnutne oči upli na mňa a verte mi,ze som sa dala ja do smútku a žiaľu.

Prečo?,lebo ja som bola šikovnica a či verite,alebo nie moja mama mi to,"už teraz s mojim pochopením asi nedokazala zlygnut,ze som sikovna v dnesnej dobe sa tomu hovori hyperaktivna.nemala ma rada veď aj pri umyvadle ked som si zuby umyvala treskla mi hlavou tak,ze predne zuby hned mi rozbyla.

a čo sa stalo dodnes to mam v sebe a nespracovala som to.Prečo?,lebo to nebola vychova ale jej nervozita.
A preto ja stale,ked mam nervu na svoje deturence,tak radšej predycham počkam aj dve dni a im poviem ...

Ale zase je tu hačik,lebo MM s krikom na nich,ked nieco zle je.Ale kazdy človek sa musí vžiť do situacii akou žije.
Tak ako Geo napisala ..je to o našej vychove...Nie nema pravdu.
Prečo?
Napr.sa mi dostalo s vonku do uší že moje deti pofajčuju vonku.,aj pravdu povediac som to zbadala ja pozeranim von oknom.A keď som chlapcov zavolala domov a spytala sa prečo to robia prve po dobrom a potom s krikom !,viete aka odpoved bola?
Však "ten a onen " ma nutil..Je to moja chyba?Ja synov vychovavam,žeby fajčili?

Ale neudrela som ich,len som im pohrozila ža ak este raz sa to dozviem,tak nech počitaju s varechou.A uvidím čo zaberie či pekne slovo,alebo ta varecha.

Je tomu tri tyzdne co sa to stalo,mali tyzden zaracha ale už maju povole behať po vonku.
A čo bude dalej uvidím,či tou varechou pohrozenie stacilo,alebo ju bude treba použiť.

Nuž Geo tu je moja odpoveď na tvoju záklasdnú otázku. Až v tomto blogu som pochopila, že to čo ja považujem za bitku sa vôbec nezlučuje s tým čo tu hovorite o bitkach, ale ja stále tvrdím to nie je už výchovná bitka, ale surovosť a choroba dotýčneho a nemá už nič spoločné s výchovou, prave naopak, zabije všetko čo v tej detskej duši je.
No ale som zastancom stále aj toho, že možno dám po zadku, ak nič iné nezaberie.
Už vyššie som písala pre mňa krivda ktorá sa mi v detskom veku stala je veľkou traumou, ale nie to udretie, ktorého som teda od rodičov dostala trikrát za celý svoj život.
Možno som to aj písala, ale môj otec bol vysoký chlap, ktorý mal silné ruky, vyrobené na gazdovstve a ked boli najstarší bratia mali a on ich zbil a zlomil metlu a odvtedy nebil nikoho. Povedal že to mu veľmi pomohlo, že pochopil že jeho ruka nevie v hneve udrieť veľmi malo a tak radšej nikdy dieťa neudrie. Viniť ho za to, že dovtedy možno aj bratov občas zbil? nie, bol dosť múdry aby to pochopil, že jeho sila sa nemôže rovnať sile dieťaťa.
No jednu výchovnú dal môjmu už mrtvému bratovi a to som bola pri tom. Brat prišiel opitý a začal sa sťažovať na ženu a nedal si nič vysvetliť a tak mu otec dal facku a povedal - vieš za čo si ju dostal? viem - odpovedal brat, ale otec mu aj tak povedal. Za prvé nikdy mi nechod sa sťažovať ked si opitý, ja som ťa piť neučil a pridte spolu a porozprávame sa o tom čo sa to u vás deje. Toto naozaj bola výchovná a rozprávala som sa o tom aj s bratom a on povedal, že vtedy mu otec veľmi pomohol. Takže vidite, preto ja vidím niečo výchovné v úplne inom svetle.
Aj pri hysaku ešte stále aj lekári kážu dať facku, lebo sa dotyčný spamäta, naozaj tam nie je možné objatie praktizovať, až po tej facke. No myslím, že tam by už niečo lepšie vymyslieť.
Ešte k jednému príkladu. bola som svedkom toho ked malé asi dvoj-trojročné dieťa sa nevedelo spratať do kože, naozaj sa hádzalo po zemi, kopalo do iných a mladá mama ked dohovarania nepomáhali tak odrazu začala, si debil, ako toto môžeš robiť, nikdy z teba nič nebude, budeš večne debilom. Nehnevajte sa, ale bolo nás tam viac, ktorí by boli mamine jednú treskli, aby sa spamätala, lebo toto naozaj je horšie aj ako trauma, aj ako nositeľ myšlienok, ako jedná po zadku. Ona to dokonca nezvládala aj tým že robil zle a ona Samuško to nemôžeš, preto máme meno v tej jednoduchej forme, aby sme ho vedeli využiť. No a teraz zo všadiaľ je počuť, minule to bola Leuška ako si to mohla urobiť, Leuška ako ťa mám vychovávať a nakoniec mamina plakala v náruči svojej mámy, ako vidi že nevie ju dcéra poslúchať.
Tu sa dalo pochopiť aspoň to, že to je vytúžené dieťa po toľkých pokusoch.

Dievcence precitala som vsetky komentare, mna sice ako decko vlastne az do pubety raz za cas zbili, nie nejako priserne ale dost na to aby to bolelo. Moja mama mala (a dodnes ma) dost silnu potrebu sa vykricat ked nieco nie je tak ako ma byt, v detstve som to hrozne neznasala, proste drzala aj dvojhodinovu prednasku a v kuse hucala, ked mne uz davno bolo jasne co chcela povedat, ale ona pokracovala az kym nemala pocit ze uz som pochopila. V tych chvilach som jeej neraz povedala: nedalo by sa to radsej vyriesit jednou dvoma fackami a ostat potom ticho? Vaznee bol v tych chvilach pre mna prijatelnejsi fyzicky trest ako to hucanie. Dnes to skusa na mojich detoch a tie to neznasaju rovnako ako ja. Deti nebijem (tym netvrdim ze som nebila nikdy) su na to uz naozaj velki a pride mi smiesne udriet pubertiaka, ked boli mesnsi casto som sa neovladla ale to bol moj problem nie ich. Ja som bola ta co sa nedokazala ovladat, co nevedela spravne reagovat, skratka nevedela som ako inak riesit situacie ktore privadzali do nepricetnosti. Dnes to lutujem, no vtedy som jednoducho nevedela inak, raz som dokonca zasla za psychiatrickou s tym ze bijem svoje dieta a ze mam strach ze4 sa raz naozaj neovladnem a nechtiac mu ublizim. Bola som tam aj s malym lebo ho nemal kto varovat. Chlapec bol hyperaktivny velmi zivy, chvilku neposedel na mieste. A viete co mi pani psychiatricka povedala???? "Jak sa tak na neho divam, ani sa vam necudujem" Nakonieec som zrejme dorastla na to aby som bola situacie zvladat lepsie, upokojila som sa, zmierila sa sama so sebou i so svetom a deti uz nebijem-roky. A veru ani nie je treba. Cas uz spat nevratim, deti mi to nateraz este nevycitaju. Viem vsak ze ak by som vtedy bola viac vyrovnana, nemuselo to takto byt. Nie som na seba hrda, no viem ze minulost uz nezmenim...ale sucasnost a buducnost...

mikve,svojimi poslednými vetami si vyjadrila aj moje pocity, presne tak to dnes cítim aj ja, tiež som nezvádala určité situácie a odniesli si to deti, čo dnes tiež veľmi ľutujem , keby sa to tak dalo vrátiť späť

Geo, ani si nevieš predstaviť ako si mi zodvihla tlak Človek si tu spraví kávičku a ide trošku zrelaxovať na NM a tu takýto nadpis na mňa vybafne. Už som sa chystala ako to tej krkavčej mamine vytmavím, že mlátiť vlastné (alebo aj cudzie) dieťa Len ked som blog otvorila, vidím že asi to o skutočnom mlátení nebude Teba si fakt neviem predstaviť ako obháňaš babuľku s varechou okolo stola
Tiež som zásadne proti tzv výchovným fackám. Nedostávali ich ani dcéry a nehrozia ani pri drobcovi. Mám totiž stále pred očami jednu situáciu a pripomenie sa mi vždy ked strácam nervy
Pred pár rokmi sme boli na návšteve u známych. Majú chlapčeka o pol roka staršieho od nášho. Takže deti mali okolo 2,5 - 3 roky. Hrali sa spolu v detskej izbe ked ten chlapček dovliekol fakt veľkú varechu a spýtal sa nášho: Teba čím mlátia? Mňa mlátia touto, lebo som už veľký. Náš drobec len vyvalil kukadlá a nevedel čo povedať. Večer sa ma prestrašene pýtal, či aj jeho budeme mlátiť ked narastie. Ťažko sa mi vysvetľovalo, že nie a prečo jeho kamaráta maminka bije. Priznám sa, že som si aj poplakala kvôli tomu malému. Ved najprv naučiť dieťa škaredé slová a potom ho dobiť zato, že ich používa mi normálne nepríde. Viac sme sa s tými ľuďmi nestretli.
Lelo tiež nie je dieťa čo sedí v kúte alebo si potichu kreslí pri stole. Taktiež musí byť všade, všetko skúsiť a každému pomáhať Jeho stavy voláme "čertík v brušku". Ten ho občas nahovára na hlúposti Malý sa chodí vyzúriť do spálni, taktiež praktizujeme objatie a vyháňame čertíka hladkaním bruška. Alebo jemným capkaním po riťke aby čertisko išiel preč Podotýkam, že to capkanie si vymyslel drobec, ukludňuje ho to a ked bol malinký tak občas tak aj zaspával No a ked je fakt veľmi naštvaný a zavrčí na mňa, že ma už neľúbi a nikde nebude, mám vždy iba jednu odpoved: Ja teba ľúbim a budem stále.