Môžem biť svoje dieťa?, Ja mama, Diskusie

:) Ja zas do vývoja drobca zasahujem, no mám pocit, že pre jeho dobro. On totižto tú vlastnosť, ako má tvoja, vôbec nemá, práve naopak, zatočí ssa trikrát a letííííí, motá ho ako po piatom pive minule padol na zadok a pýtam sa ho: "Čo, točí sa ti hlava?" a on mi neprítomne vraví: "Nie, ale točí sa koberec a izba"

Jasne, Radka, ak hrozí úraz, tak treba zasiahnuť.
V tomto konkrétnom prípade sa však u nás nič nedeje - keď sa bambuľka točí, tak sa proste točí .

Bud rada, že sa babuľka iba točí po kuchyni Nám doma rastie horolezec alebo iný adrenalínový nadšenec. Pravidelne ho nachádzam na veeeľkej kope stavebnej sutiny, na kopcoch zemi čo zostali po výkope základov, rebríky ani nespomínam, tie sú kapitola sama o sebe. Už som ho aj skladala zo steny šopy. Pochodoval si v tej výške po múroch polorozobranej šopy a vyspevoval podobne ako tvoja Bambulka. Len Lelove obľúbené je: Ja som pán svetaaa a všetko tak ľuuubííím a veeeľmíí ľúbííím ....no a to už si vymenuváva od rodiny cez zvieratká až po Vianoce Snaží sa aj šplhať na stromy, len tie sú mladšie od neho tak to veľa adrenalínu nehrozí

No, ona sa točí nielen v kuchyni, ale aj v obývačke, izbičke, na dvore...
Ako kedy .

A hráva sa aj na horolezca - rebríky sme radšej spratali, ale stromov máme dosť a aj dosť veľké, tie nespraceme. Tak dávam pozor, kam sa vyberie čo skúšať. Ak začne niekam vyliezať, som pri nej a "vediem" ju slovne: "Opatrne, drž sa, pozri sa, kde dávaš nohu, čo myslíš, udrží ťa ten konár?"
No a keď vylezie, tiež si zvykne zaspievať "oslavnú ódu"

Minule sme boli v záhrade všetci a ako to tak býva, jeden sa spoliehal na druhého - a na bambulku sa neobzrel nik... Vyliezla na čerešňu, čo by inak nebol problém, tam vylieza často, a už vie, čo a ako... Ale mala obuté len šľapky, zvrtla sa jej nejako nôžka a zostala visieť na rukách na konári. Taký krik o ratu spustila!
Z troch kútov záhrady sme sa traja rozbehli k nej. MM dobehol prvý a stihol ju zachytiť v poslednej chvíli - už sa nevládala držať. Ono, aj keby spadla, tak by si moc neublížila, nebola vysoko a pod ňou tráva. Ale skúšať to netreba, že?

MM ju teda zložil z konára, my s chalanom sme predsa len dobehli, bambuľka si vydýchla, prezrela si celú záchrannú čatu a povedala: "No, nedávala som pozol! Ale dluhý laz už budem!"
A bolo vybavené .

Zlatíčko malé Vidím, že sa tiež nenudíte
My sme mali podobný adrenalín minulý týždeň. drobec sa rozhodol, že chce melón a dajako už aj. Kým som sa otočila k príborníku po dosku na krájanie, malý stihol vybrať zo zásuvky nôž (na pizzu pílkový) a nakrojiť si dva pršteky. No ked som videla jak sa mu z ručičky valí krv, vo mne by sa jej nedorezal. Neverila by som, že tolko krvi môže vytiecť z takej ranky. Najhorší bol ale malého strach, celý večer plakal že zomrie a on zomrieť nechce Taktiež sme boli doma všetci, ja dokonca s ním v kuchyni a neustriehli sme.

No veď to - všeličo sa pritrafí...

A už som aj také videla na detskom ihrisku, ako trojročné chlapča spadlo z preliezačky a celý doudieraný a uplakaný ešte schytal poza uši aj od mamy, vraj: "Som ti vravela, že tam nemáš liezť!!!"
Hm

No a toto sa Vám zrejme nebude páčiť a nemusíte so mnou súhlasiť, lebo ja sama neviem ako to naozaj je, lenže na tom môže byť niečo pravdy.
Z duchovného hľadiska, dieťa ak spadne a teda má šok a nielen dieťa, tak je veľmi otvorené na to, aby jeho dušu niekto napadol / vraj na to striehnu/ a tak aj mama v šoku alebo niekto prítomný a automatický vytrieskal po zadku a to vraj naozaj vyhnalo obsaditeľa, nemohol sa zahniezdiť. Neviem či to je zrozumiteľné, ale jeden čas ma to dosť mrzelo. Moja dcéra ked mala tri roky tak sa nám stratila na pláži v Rumunsku a bola strašná búrka a ja ked som ju našla tak som zároveň plakala ale ju aj bila. Bolo to niečo strašné v tom piesku sme tri hodiny lietali po pláži, v piesku a ja som bola tehotná. Veľmi som sa za to vinila a potom odrazu mi jedná stará teta povedala, že som urobila najlepšie čo som mohla. Nie, neospravedlňuje ma to, ale ja sama som bola v neskutočnom strese, takže napadnuteľné sme boli obidve. Nikdy by som neverila čo človek dokáže, k akým fyzickým silám má vtedy prístup.

Odhadla si to presne, Margori - nepáči sa mi to. Vyháňať čerta diablom... No, kto v tom vidí zmysel - nech sa páči.
Ja si však myslím, že existuje univerzálnejší liek - láska.

Inak duchovno tohto druhu by som do tejto debaty nerada ťahala. Bitka je totiž v prvom rade telesný čin .

Ja to beriem, len sa to vo mne pretláčalo, aby som to napísala od začiatku tejto debaty a tak?

fakt ma obcas vynasa z o slovnych spojeni - vychovna facka, ci vychovna bitka...
ako vravel moj stary otec - vychovavaj bitkou svoje deti a na stare kolena sa necuduj, ze ta supnu do ustavu :D a ani po tvoj dochodok si nepridu :D
nie, nefackam deti, obcas pokricim, ale veru, po kriku sa citim este horsie ako pred nim... cize nefackam deti, s manzelom sa tiez nebijeme a nebijeme ani nasho psa...
ale ak je niekto presvedceny o vhodnosti "vychovnych faciek" ci "vychovnych bitiek" - tak teda vela zdaru.... s lamanim toho druheho

Katka, čítala som raz dávno jednu sci-fi knižku o planéte smrti (viem, na prvý pohľad točím o niečom úplne inom). Tú planétu ľudia ani po troch storočiach od začiatku kolonizácie nedokázali skrotiť a všetko (tektonická činnosť, vražedné počasie, smrtiaca flóra a fauna) je proti nim.
Hlavný hrdina sa po nejakom čase vydal "na druhý koniec" toho sveta a nakoniec zistil, že na tej istej planéte žijú aj ľudia, ktorí sú s prírodou v súlade. Nebojujú proti nej - a teda ani ona nebojuje proti nim...

Premýšľam, či mnohí rodičia vlastne len úplne zbytočne nebojujú so svojimi deťmi a nesnažia sa ich nasilu-namoc skrotiť - a oni sa len tomu bránia.
A preto sú "zlé"...

Geo, ved to.
Svojho casu sme s MM prezivali krusne chvile, ktore s nami prezivala aj nasa babulka. Vzhladom k jej vtedajsiemu veku a k tej situacii sa to neobislo bez kriku, placu, porovnavania mna a mm, co ma vtedy vytacalo fakt do mrtva... bola som si vedoma, ako jej i sebe ublizujeme, bala som sa, ze sa raz neovladnem... mnohokrat, ked mala zlost, neudrela som, len som stala a ako teliatko pozerala, dodnes ma boli, ze som ju neobjala...ona si to nepamata,ja ano... a niekde v hlavicke to ulozene a to ma boli najviac...
Paradoxne mam znamu, ktora svoje dieta miluje, ale cele roky s nim bojuje... ci vychovnymi bitkami, al. vychovnymi zakazmi typu nepojdes von, ktore pri pretlaku nevybitej energie vedu k hadkam a tie k tym tzv. vychovnym fackam, ci bitkam...no mozno netreba so svojim dietatom bojovat, ale skusit ho viest zivotom a usmernovat ho... ale chce mat slusne vychovane dieta... tak uz neriesim...

...no mozno netreba so svojim dietatom bojovat, ale skusit ho viest zivotom a usmernovat ho...

Tiež to tak vidím...

Ja bojujem asi tak že máme popisane steny, totálne zničené dve komody, povyberané tlačitka z klavesnice na notebuuku,dalej strhnutá záclona aj s garnižou, jeden zvalený televízor....pár dier v stene..ak si spomeniem, dopíšem

...tektonická činnosť, vražedné počasie, smrtiaca flóra a fauna...

Desina, neviem, fakt ti do rodiny nevidím, ale ak je to tak, ako som napísala vyššie (synček je tvrdohlavý zvedavec), tak bojom asi nevyriešiš nič...
Nechceš to trochu prebrať radšej mailom?

Suhlasím...dost som tu popisala, ak máš nejaké nápady, čakám

OK, dohodnuté - len sa k tomu dostanem asi až cez víkend .

Budem čakať...

Viackrát som tu zachytila, že nikdy som nedostala facku v afekte s tým, že to považujete za akosi správnejšie. Mne to moc nesedí. To mi príde ako, nehnevajte sa za prirovnanie, vražda v afekte a naplánovaná chladnokrvná vražda. V čom je to druhé lepšie? Fakt nechápem. Teda pokiaľ sú obe facky rovnaké a tá v afekte nie je bitka hlava - nehlava v nepríčetnosti. Mne osobne tá v afekte príde pochopiteľnejšia a nehovorím to preto, že sama som cholerik. Ja si jednoducho neviem predstaviť, že si naplánujem - keď príde domov, tak jej struhnem... Ale tým nechcem ospravedlňovať žiadne po zadku a bitku už vôbec nie. Skoro vždy sa dá konať aj ináč. Na druhej strane som zažila situáciu, keď "jedna po hube" zabrala. jeden môj príbuzný začal piť, nič nepomáhalo - prosby, slzy, až sa jeho brat dobre nasr..l a jednu mu struhol. Ešte v ten deň nastúpil na liečenie a drží sa dodnes. (ten tliskajúci smajlík patrí tomu abstnujúcemu a možno nakoniec aj jeho bratovi) Ale aby som sa priznala, ja tiež občas dcére capnem a tiež by sa to dalo asi aj ináč, len v danej chvíli nezvládam. Našťastie sa dokážem ovládnuť aspoň natoľko, že ju nikdy neudriem tak, aby ju to bolelo - to nikdy - sama mi to potvrdila. Pravda, nie som na seba za to hrdá. Ale nadruhej strane si myslím, že dieťa sa dá potrestať aj horšie ako slabším capnutím po zadku. Viem, že moja dcéra by trpela omnoho viac, ak by som jej zakázala ísť na tréning. Možno by to bolo účinnejšie, ale na to srdce nemám jej to urobiť. A koniec koncov aj taký zákaz je len demonštrácia sily.

asi tym "nie afektom" myslis nieco ine. je to myslene ako si pisala - capnes, ale ovladas sa. nedemonstrujes svoju silu, nadradenost, nebijes dieta po hlave ... nie ze si naplanujes vyplatenie, nebodaj by rodicia este licitovali, ci 3, ci budu stacit 2 po zadku .

A koniec koncov aj taký zákaz je len demonštrácia sily.

Sosiak, ale rodič jednoducho je silnejší ako dieťa a to z mnohých hľadísk - fyzicky, rozumovo, duševne, ekonomicky... Dieťa to od malička na nejakej úrovni vedomia vie a akceptuje - už novorodeniatko plače a dožaduje sa tak rodičovskej náruče, lebo tam sa cíti bezpečne. Nejako "vie", že je na rodičovi úplne závislé. Samo sa nevie najesť, obliecť, umyť... Nič.
Detská "závislosť" na rodičovi sa postupne, ako rastie, zmenšuje - ale trvá doslova roky, kým je dieťa naozaj samostatné.

Takže rodičovskú silu netreba nijako demonštrovať. Proste je.
Keď dcérku učím liezť na strom, nedemonštrujem svoju silu nad ňou (ja viem, ako sa to robí, ty nie). Vediem ju. A robím to tak citlivo, ako len dokážem. Nezakazujem, neprikazujem.

Ak náš puberťák, ktorého sme takto vychovávali roky, z nejakého dôvodu zrazu dlhodobo neplní svoje povinnosti, a viackrát sme to s ním preberali, a aj tak si to ani do päty nestrčil, tak dostane nakoniec nejaký trest - odobratie nejakej výsady.
Jasne, že sa mu to nepáčilo, komu by sa páčilo. Ale takto tento svet funguje. Neplníš si povinnosti, nemáš "niečo" (nesplníš v práci šéfovské zadanie, nemáš prémie).
Pochopil.

Rodič má dieťa pripraviť na život v tomto svete. Každý robí, ako vie, ale ak je na jednej strane zneužívanie svojej sily (či už bitkou, alebo takými rôznymi "neviditeľnými" boľačkami ako ponižovanie, citové vydieranie a manipulovanie dieťaťa), a na druhej strane až prílišná benevolencia, dokola ospravedlňovanie dieťaťa a strach ho potrestať, aby náááhodou nebolo nejako ranené - to asi nebudú dobré výchovné cestičky...

Dieťa potrebuje hranice. To je fakt. Ale kde a aké budú tie hranice postavené, určuje rodič. Príliš vysoké a úzke je zle. Príliš nízke a široké je tiež zle.
No a aby to nebolo také jednoduché - to, čo je pre jedno dieťa príliš vysoké, to je pre druhé príliš nízke (a opačne).

Ale sú to naše deti, my ich poznáme najlepšie, a teda by sme mali vedieť, čo a kedy a ako je OK.
To si však musíme najprv upratať vo vlastnej hlave a v duši, aby sme na deti neprenášali svoje strachy (čo by ľudia povedali a podobne) a frustrácie (aj mňa doma tĺkli a tu som), prípadne aby sme si ich "cez ne" neriešili...

toto by bolo asi take zhrnutie toho, co tu v diskusii bolo napisane. urcit hranice, nie vztycit mreze az do neba. vychovavat, pripravit do zivota, neriesit vsak vlastne frustracie. velmi individualne: na niekoho staci skaredo pozriet, iny zas automaticky odporuje. systematicke bitie, psych. ponizovanie, je nepripustne. takto pochopene, s tymto suhlasim.

Áno, rodič je silneší a sú situácie, kedy musí vedieť povedať dieťaťu stop, hoci aj formou zákazu. Len vždy je to z pohľadu - mám nad tebou prevahu a donútim ťa. Rovnako ako facka. Teda pokiaľ sa stále bavíme o slabom capnutí a nie o bitke (to je podľa mňa už týranie). Lenže aj neustále alebo neprimerané zákazy môžu byť svojim spôsobom týraním alebo aspoň vydieraním. Treba vedieť kde je tá hranica. A preto si myslím, že v niektorých situáciach je možno jedno malé po zadku lepšie ako neprimeraný zákaz. Spomínam si ako sa moja niekdajšia najlepšia kamarátka bála ísť domov vždy, keď dostala zlú známku (ale toto vôbec neuznávam trestať dieťa za známky, keď proste na viac nemá - najkratšia cesta dostať ho na psychiatriu). Nebili ju, ale neustále niečo zakazovali. Mala z toho neuveriteľný stres a neraz plakala celú cestu domov. Nie jedenkrát som preto tetu klamala, že ja som dostala ešte horšiu známku. Ono výchova je svojim spôsobom krok do neznáma, či bol správny ukáže až budúcnosť. Pokiaľ sa rodič aspoň snaží vychovávať dieťa najlepšie ako vie, podľa svojho svedomia, nedemonštruje svoju silu, ale skôr rozum, či skúsenosti, tak je na tej najlepšej ceste vychovať dobre. A vtedy si myslím, že ak aj občas udrie svoje dieťa, nie s cieľom ublížiť alebo ponížiť, dieťa pochopí. Lenže musí vedieť, že je ľúbené, vždy, za každých okolností.

trestom za zle znamky nerozumiem ani ja. to je presne ten problem, ze sa nam rozchadzaju temy. ze fyzicky trest neznamena tyranie. ale zaroven, fyzicky trest nespravne pouzity je obycajne zlo, frustracia, nespracovanie.

Asi som použila zlý príklad. Chcela som len povedať, že prehnaný zákaz môže dieťa vnímať ako väčšiu neprávosť ako malé capnutie po zadku. Neviem, či sa vyjadrím presne - pri oboch treba vedieť ustážiť hranicu. Nechápte to ale tak, že fyzický trest pokladám za vhodnejší ako zákaz.

Len vždy je to z pohľadu - mám nad tebou prevahu a donútim ťa.

Sosiak, nespomínam si ani na jednu situáciu, kedy by som deti k niečomu nútila. Vždy, keď je to čo len trochu možné, majú na výber. (Klasický príklad: bambuľka si vyberie do škôlky na oblečenie krikľavo zelené tričko s modrými pásikmi a k tomu žiarivo oranžové nohavice, sama sa oblečie a celá hrdá sa mi príde ukázať, ako sa vystrojila. Papagáj by pri nej bledol závisťou, ale neriešim. Jej sa to páči a je mi sedem, čo na to povie okolie.)

Sú situácie, kedy proste pokojne oznámim, čo sa ide diať (už je večer, poupratujeme hračky a ide sa do vane) a dieťa vie, že to je proste fakt, ktorý treba rešpektovať. A basta. To nie je moja "sila", že už je osem hodín večer.
Trebárs má ešte nejaký priestor na "manévrovanie" (dokreslím obrázok a idem), ale tiež to nie je donekonečna a ešte ďalej. Päť minút nikoho nezabije.

Myslím, že si stále nerozumieme.
Ak vnímaš rodiča ako nejakým spôsobom nadradeného, tak sa ani nečudujem.

Ja beriem deti ako seberovných, len hold ešte nemajú toľko skúseností a vedomostí ako ja. Potrebujú sa všeličo naučiť a ja ich to naučiť môžem a aj chcem.
To je celé.

Joj Geo, ale ja som to vôbec nemyslela na teba. Z teba skutočne nemám pocit, že by si na dieťati demonštrovala svoju prevahu. Práve naopak. Ani všeobecne rodičov nevnímam ako nadradených. Chcela som len poukázať na to, že tak ako môžu "primeraným fyzickým trestom" (toto ber, prosím, tak ako som to napísala - v úvodzovkách) vyjadrovať svoje skúsenosti či starosť o dieťa, tak môžu neprimeraným zákazom demonštrovať svoju silu. Preto si myslím, že občas môže byť to prvé pre dieťa prijateľnejšie. Všetko závisí od situácie a pohnútok rodiča. Dúfam, že som to už napísala zrozumiteľne.

Myslím, že už rozumiem .

preluskala som sa všetkými komentármi, tak teraz trochu na odlahčenie. Mala som nejakých 11-12 rokov a už neviem za čo, som dostala zaracha na týždeň. A ja prešpekulované dítko / bývali sme v paneláku / som každych 5 minut otvorila balkonové dvere, zhlboka som sa nadychla a zavrela...potom zas, vyšla som na balkon, zhlboka som sa nadychla, poprechádzala po balkone a šla dovnutra..asi 10 krát som toto spravila, mama už nevydržala a pýta sa: čo to robiš stále? a ja: no,nemám tu kyslík, mama šla do kolien a zaracha sa nekonalo...

Ahoj, geo. Ja tieto Tvoje výstrely z pera a z duše súčasne naozaj milujem. Zároveň často viem, že nie som taká racionálna, ako by som chcela / alew od teba sa to učím, si moja myslená "stopka" tam, kde ju nemám- ked si poviem, že poznám aj takú, ktorá to dokáže., / takže racionalizácia bitia /nebitia svojich detí je skvelá téma. Myslím, že kto je naozaj racionálny- alebo ako vravia iní vedomý si..., nikdy neudrie. Nikoho. Nie preto, že by mu to mohol vrátiť- princíp je, že bitka / násilie naozaj NIKDY NIČ nevyrieši. Možno odventiluje emócie, spôsobí strach, vďaka ktorému potom zdanlivo funguje niečo, čo dovtedy "nefungovalo"- ale nerieši nič...
Ja sa učím hľadať riešenia. A tak som bitku už dávno vyradila z nášho života. Dostala som sa ešte ďalej- snažím sa vylúčiť zo svojich foriem správania aj slovné ataky / slovom často udrieš viac ako päsťou/, či už sarkastické, či akokoľvek inak znevažujúce. Nie vždy sa mi to podarí / napríklad- moje typické- Ako si mohla...?alebo Čo si...? už dostalo na frak keď mi pri zúfalom výkriku "Čo si malá?" Julka poctivo zastala v svojej činnosti, zamyslela sa a so sústredenou úprimnosťou odpovedala "Asi áno.", ale snažím sa.
No a tu je odpoveď na Môžem biť svoje dieťa? Hm. Môžem, ale nechcem. Vlastne nemôžem- je to úplne prosti všetkému, čím žijem. Môžem biť svoje dieťa? Nie. Ani mu akokoľvek inak ubližovať.A hoci mi naozaj denne vie ublížiť / to by bolo na dlhé vysvetľovanie, ale naozaj ma fyzicky bolí, keď sa so sestrou vadia ako psy/ je na mne aby som sa stým vysporiadala. lebo spôsob, akým to /ne/zvládam je pre ňu vzorom na riešenie... Materské dozrievanie je ťažká vec. Ťažšia ako osobné. Lebo ako nezrelá osoba Si môžem ublížiť. Ale ako nezrelá matka mám denne na očiach a v náručí následky takého dozrievania. Prajem všetkým, nech ej príjemné a hrejivé. Moje má občas dramatickú príchuť.

A čomu naozaj nerozumiem, že ako za učiteľkou ešte vždy za mnou vie prísť rodič so žiadosťou: P.uč. veď mu jednu tresnite. Neokolkujte sa, on aj doma reaguje len na poriadnu po... " Hm.

Broňa, vidíš - a ja sa zase učím aspoň niekedy aspoň trochu od svojej racionality "odstúpiť" .
Ale myslím si, že to je OK, že vlastne celý život hľadáme rovnováhu, ten pomyselný "zlatý stred"...
Aj v materstve .

Vlastne asi len v jedinej "veci" človek nemôže "prestreliť" - v láske

Dievčatá, čítam si túto tému už od chvíle ako sa tu objavila, od predu, od zadu... včera som sa tak začítala, že som skoro zabudla ísť pre nášho prváčika do školy
Priznávam, dostali aj moji na zadok. Ale ako rodič "išla" som asi po takýchto schodoch:
1. roztomilé bábätko, ktorému sa ublížiť nedá, takže tam bitka nehrozila, skôr som bola nešťastná ja, keď som niečo nezvládala a nestíhala
2. potom sa bábätko začalo samé premiestňovať a skúmať svet a nebolo možné ho spustiť z očí. Čím viac som ho striehla, tým viac som nestíhala, bola som unavenejšia a nervóznejšia. Tu niekde sa to začalo. Unavená som už nevládala po miliónty raz opakovať, že sa to nesmie. Capnutie po zadku bolo rýchlejšie a "účinnejšie" aspoň pre ten jeden deň. "Veď aj iné mamy občas dietku capnú..."
3. Svedomie mi predsa len nedalo, veď deti sa biť nesmú a z bitky som prešla na hučanie, ale keď ani to "nepomáhalo", znova som capla (veď aj tak mali plienky...). Boli situácie, keď som ich vylátala a potom sme plakali spolu. Nechcela som chodiť s deťmi von, bála som sa, že ich neustriehnem a niečo sa im stane. A keď sme nakoniec išli, len som ich okrikovala :(
4. Keď začali chodiť do škôlky, veľa sa zlepšilo, lebo som si mohla trochu oddýchnuť, nemusela som stále striehnuť, dávať pozor, aby si neublížili, niečo nezničili a pod. Proste som pár hodín bola zodpovedná len sama za seba a nie aj za deti. Ozaj stačilo, že doobedie som mala "pre seba", aj keď som síce upratovala, prala, žehlila a pod. ale aj to bol oddych od stráženia detí.
5. Teraz sa učíme diskutovať. S MArtinom to ide, len jeho introvertná povaha a problémový spolužiak v škole, urobili "svoje". Domi je naše "trdlo" - on neurobí zle vedome, ale tie jeho nápady sú niekedy za milión - človeku len padne sánka a neviem, ako reagovať, lebo normálneho človeka by niečo také nenapadlo
Takže nie vždy odsudzujem mamu, čo capne dietku na zadok. Ale facky, kopance a pod., to už teda nie. Našťastie som svedkom takejto bitky bola len raz, mala som vtedy asi 10 rokov a mám z toho traumu doteraz, mám problém sa tomu človeku pozdraviť, čo tak zbil svoje dieťa. Počujem hučať susedu na malého o poschodie vyššie, malý ej podobné hyperšidlo ako náš mladší o pár rokov z nich bude "dobrá dvojka" . Takže tak. Deti sa nesmú biť a obdivujem rodičov, ktorí sa udržia a dieťaťu necapnú.
A včera som mala "super" deň. Ráno som si nestihla vlasy umyť, nevyzerala ako modelka , tak som na seba ešte Naničmamovské tričko dala. Poobede v škole na mňa vybafla družinárka, že som nezaplatila synovi obedy - zaplatila, ale pokazil sa mu čip, tak bol chudáčik len o polievke. O dve hodiny mi pípol mobil, že mám stretko s psychologičkou, čo robila maldšiemu testy školskej zrelosti. Teta na mňa kukla, šklblo jej kútikmi, ale profesionálne sa držala. No, trdlo trdlovité naše malo z testov srandu, ceruzku držal ako lopatu, čo spravil dobre, bolo asi náhodou Tak som bola včera v očiach iných "naničmama ako vyšitá"

Iwa, ja som tu dávala recenziu na knižku, ktorá ma veľmi oslovila. Je o tom, ako sa postupne učíme byť dobrými mamami: http://www.nanicmama.sk/prakticke/sedem-etap-materstva

Všetci sa stále niečo učíme - niekomu to ide ľahko, niekomu nie, niekto sa s tým "bije"... Ale učíme sa - to je podstatné

Už dávno som neprečítala tak dlhý príspevok celý do konca.
Odpoveď je jednoznačne NIE.
Mám dve dospelé deti a nikdy som ich neudrela a vôbec si to ani neviem predstaviť. Že sú deti živé a nie vždy spravia to čo by sme chceli my, to je úplne normálne. Treba mať s deťmi normálny kamarátsky vzťah. Dá sa to aj bez trestov. U nás fungovalo keď som sa akože nahnevala a poslala drobca do izby a že môže prísť až keď sa "odfučí" , za malinkú chvíločku už bol pri mne, že bude dobrý a že mu je samému smutno Puberta i čokoľvek potom sa zvládalo normálne , boli sme voči sebe tolerantní a nerobili sme zbytočne zo všetkého vedu. Ja som si občas spomenula na seba aká som bola v tom veku.
Chceme mať predsa normálne sebavedomé deti s vlastným úsudkom a nie nesvojprávne utiahnuté ustrašené poslušné bábiky.
Je smutné čítať príspevky od babun, 5ulky alebo sylvuch , až ma mrazí . Biť dieťa je absolútne neprijateľné a neospravedlňovala by som ani "výchovnú facku" lebo to nie je o výchove ale o zlyhaní rodiča a o jeho bezmocnosti. Veď predsa nechceme aby sa nás deti báli, ale chceme aby nás mali radi a rešpektovali. A hlavne chceme ich na ich vlasný život pripraviť čo najlepšie. Dieťa treba skôr povzbudiť, pochváliť , prípadne mu pomôcť ak sa mu v niečom hneď nedarí , podržať ho a byť preň oporou a nie ho trestať ....