návrat domov

Tak, a som konečne doma po trojtýždňovom liečení po operácii, teším sa, vsúvajúc kľúč do zámky svojho bytu. Čo to, dvere sa nejako ťažšie otvárajú?! Aha, pochopím, keď zašuštia vrecká so smeťami, je ich asi tak dvanásť. No, ešteže ich do chodby rovno nevysýpali, asi tu bolo tri týždne zlé počasie, a tak nemohli ísť vyniesť smeti do kontajnerov, nachádzam v duchu ospravedlnenie, mením kufre za smeti a utekám von ich vyniesť. Ľutujem, že nemáme psa, aspoň niekto by ma privítal...ale zvládajúc duševne prvú ľútosť naberám odvahu a pokračujem ďalej. Otvorím dvere na obývačke, a... Nádhera, poeticky sa kochám, prievanom spôsobeným otvorením dverí sa vo vzduchu ako ťažké snehové obláčiky nádherne vznášajú chuchvalce prachu a pomaly klesajú nazad. Vysávač to spraví, utešujem sa a idem pozrieť do detskej. Hups, asi som mala zaklopať, aj tak by to nikto nepočul, teraz už viem, skadiaľ prúdila tá hlasná hudba, ktorú som počula až na parkovisko. Energicky vyhadzujem z bytu partu puberťákov a synovi dávam domáce väzenie. Akoby niekam chodil, mamľas lenivý, aj tak celé dni trávi len pri počítači, takže mu to vôbec nevadí. Na príjemný kúpeľ po dlhej ceste môžem zabudnúť, najskôr budem musieť poprať tie hory prádla, čo sa derú až na chodbu... Vchádzam do kuchyne. Ou, tento riad bude treba najskôr oholiť, až potom umyť, beriem odhodlane do rúk manželovu žiletku. Samozrejme, je úplne tupá (celkom ako on), tri týždne sú tri týždne, nemal mu kto kúpiť novú... Nahádžem riad do už vyprázdnenej vane a napustím vodu, snáď to pomôže... Teraz ľutujem, že som si pri inovácii kuchyne predsa len nedala umývačku riadu...Tak ma napadá, keď to vidím, že snáď by pomohol vaniš – škvŕn a špiny sa zbavíš – ale na celý byt by som potrebovala tak 20- 50 litrov na oblievanie, a neviem, či by to zabralo a asi by som aj vytopila susedov, takže túto myšlienku odvrhujem a napúšťam si do vedra vodu, saponát, beriem vysávač, handru a poďme na to.
Otváram chladničku, aby som zistila, čo nám doma chýba. Darujem ešte tieto rôznorodé zvyšky do blízkej rómskej osady alebo bezdomovcom? Ale nie, taká sviňa zasa nie som, aby som im spôsobila hromadnú otravu jedlom, hovorím si a systematicky vyhadzujem obsah do smetí. Je už takmer večer, keď unavená klesám na gauč a zapínam si telku. „Ahoj, zlatko,“ počujem z chodby hlas prichádzajúceho manžela, „tak čo máme dnes na večeru?“ Keby pohľady vraždili, tak je taký mŕtvy, ako som sa po celodennom kmitaní cítila ja. No fakt, baby, choďte na liečenie a oddýchnite si, keď sa vrátite domov, zídu sa vám všetky znovunačerpané sily.