Kto by si chcel prečítať na túto tému aj niečo viac, odporúčam skvelú knižku kanadského analytického psychológa Guya Corneaua Anatomie lásky.
A tu je veľmi zaujímavý článok o neplnohodnotných matkách od Michaley Potančokovej z INFOSTAT-VDC: http://sreview.soc.cas.cz/uploads/a7ecb7b708eaccb4b7696f544d28431ed1da7…
V televízii beží reklama: mama ráno prináša šálku kakavka synovi do postele.
Nevadí, že synček má už 40 rokov - svoje kakavko má predsa stále rád...
Asi to malo byť vtipné, ale ja som si len vzdychla - ďalší nenápadný a podprahový kaleráb do hlavy pre mnohé ženy: "Takto vyzerá skvelá a obetavá MATKA! Svojim deťom sa venuje na 110%, pomáha im so všetkým a všade, pritom je vždy láskavá, usmiata a ešte aj pečie najlepšie koláče..."
Spoločenské povedomie často vyvíja veľmi silný tlak na jednotlivca. Ženy sú takýmito a podobnými impulzami denne a sústavne tlačené do obrazu dokonalej matky, ktorá sa obetuje pre svoje deti a (neraz úplne) potlačí svoje potreby a túžby.
Mnohé mamy na to skočia a venujú sa v prvom rade deťom. Tie sú predsa pre MATKU najdôležitejšie. Potom dlho dlho nič, potom možno manžel a ostatná rodina, priatelia... Zase dlho, dlho, dlllho nič... a niekde vo vzdialenosti niekoľkých svetelných rokov je ona sama.
A aby to bolo dostatočne jasné všetkým okolo, začne MATKA (okrem iného) hovoriť v množnom čísle: "My už papáme jabĺčko a mrkvičku, my sa hráme s autíčkom, už sme unavení a ideme spinkať, my... "
No, to by ešte ušlo, všetky tieto činnosti skutočne mama s dieťaťom často konajú spolu. Ale pri tomto sa MATKY nezastavia: "Bolí nás bruško, my už cikáme do nočníčka, pokakali sme sa..." Skúste si to dôsledne predstaviť - dieťa sedí na nočníčku, vedľa na druhom sedí mama...
Možno sa to zdá ako maličkosť...
Ale (vraj) čínske príslovie vraví: Daj pozor na svoje myšlienky, stanú sa slovami. Daj pozor na svoje slová, stanú sa skutkami. Daj pozor na svoje skutky, stanú sa zvykmi. Daj pozor na svoje zvyky, stanú sa tvojim charakterom. Daj pozor na svoj charakter, stane sa tvojim osudom.
"Kakajúce" maminky sú už v bode dva. Prešli k slovám. Ak sa nespamätajú, čoskoro z toho budú skutky.
Nie, samozrejme si nesadnú vedľa svojho dieťaťa na nočníček. Ale postupne sa začnú stavať do pozície nenahraditeľného, rozhodcu vo všetkom, všetko za syna či dcéru vybavia a nenechajú ich prekonávať a zvládať konflikty a prekážky.
A to už je problém. Z detí, ktoré vychovávali takéto dominantné MATKY, vyrastajú nesamostatní a nevyrovnaní dospelí, neschopní plnohodnotne fungovať v partnerskom vzťahu, často aj s rôznymi psychickými poruchami. Materský komplex, oidipovský komplex, chorobná závislosť na rodičoch...
Iste, deti sú úžasné a náš život veľmi obohacujú. Treba sa im venovať, treba sa o ne starať, treba ich ľúbiť a treba si často mnoho vecí odoprieť.
Ale naozaj to netreba dovádzať do krajností.
V knihe Brandon Bays som čítala, ako prišla postupne o zdravie, dom a majetok, odišla od nej dospelá dcéra a nakoniec po vyše dvadsaťročnom manželstve aj manžel. Psychicky sa zrútila - čoby nie, to bolo už moc aj na koňa. Prišla o všetko, čo považovala vo svojom živote za veľmi, veľmi dôležité.
Ale po nejakom čase, ktorý strávila trápením sa, strachom a plačom, si však uvedomila, že ju ako osobu predsa nedefinuje ani mladosť, ani zdravie, ani majetok, ani materstvo, ani partnerstvo. Predsa nič z toho už nemá - a predsa existuje! Ona sama je predsa pre seba dôležitá! Vlastne najdôležitejšia!
To, čo na prvý pohľad vyzerá ako sebectvo najhrubšieho zrna, je v skutočnosti holý fakt.
Ak nebudem považovať svoje potreby a túžby za dôležité, dlhodobo to nezvládnem. Nebudem spokojná a šťastná, a potom nebudú spokojní a šťastní ani moji najbližší - manžel, deti, ostatná rodina. Veľmi jednoduché!
A (aj) preto sa nesnažím byť dokonalou matkou. Pokojne som neplnohodnotná matka, ktorá si občas číta knižku miesto toho, aby navarila teplú večeru. Naše deti síce veľmi ľúbim, ale mojou láskou ich nedusím a beriem ich ako samostatné bytosti s právom na vlastné rozhodnutia, omyly a pády.
Presne tým totiž sú.