Predvianočný

...neviem, blog, čas, moment?  Predvianočná chvíľa.

Zachránilo ma, že som si kdesi v októbri sadla a spravila rozpis na advent od Dušičiek do Vianoc. Tak som zistila, nemám jediný voľný adventný víkend.  Detiská sa tiež zladili, že porobia, čo bude treba, tak som naplánovala na Dušičky, však voľno, nie? Upratať skrine a porobiť hrubý poriadok. Syn sa ponúkol, že prvý adventný umyje okná, ale keďže som mala vrtuľu, tak som tie okná umyla už vtedy nakomplet aj so záclonami.  Zvykla som si  takto riešiť od čias opatrovania.  Potom som zistila, že cukrárka už neberie objednávky, že som sa mala na Vianoce zbadať už v auguste, čo ma odvalilo. Nevadí, vždy sme piekli, však decká tiež pomôžu.  Ale, kedy? Kde to pečenie pichnúť? Do ktorého dňa...

Prvý adventný vyšla neplánovaná zabíjačka. To prídete v sobotu večer ako rin-tin-tin, mäso počkalo do nedele. Syn vyškvaril v kotline oškvarky, zalial masť do pohárov, zbalil dva pečené čaje, dva šmalce a vrecko oškvarkov a odišiel ku frajerke. Takže z nedele nič, z pečenia nič.  Odvalilo ma, keď na Mikuláša poslala synova deva, jeho sestrám  vlastnoručne upečené a nazdobené medovníkové  srdcia a upletené náramky. Pre mňa to bol neskutočný dar. Kúpiť vieme každý, ale toto? Toto bolo v mojich očiach obrovské gesto (je prváčka na strednej).  Niekde v tom období písala Amálka o medovníkových anjeloch, nestihla som napísať do blogu, že aj ku nám sa v tom čase dostali medovníkové srdcia od niekoho, nie v zlom, jednoducho som to nečakala a bolo to nádherné.  Baby pišťali a náramky nosia doteraz.

Druhý adventný sme si naplánovali na sobotu adventné trhy. Dopadli dobre v štýle, že stále bol predomnou pohár medoviny a ja som to nechcela piť studené, tak som to sŕkala horúce a tie poháre sa stále otáčali, až som bola jasná ako hviezda jasná na druhý deň. Zvlášť, keď mi povedali, že pohár medoviny stál 2,60 eura, bože to fľaša vína a potom sa dočítam, že predsa báječná žena nosí na adventné trhy svoj termohrnček! Aké jednoduché....nie som báječná, viem, ale toto si už do budúcna zapamätám.  Termohrnček na adventných trhoch – základná výbava!

Tretí adventný vyšiel v piatok firemný večierok, našťastie s odvozom. V sobotu mal synátor venček.  Hrdá matka syna, skromne treba začať.  Mal spolužiačku za partnerku – mažoretku, vravím mu aleluja, mal by si jej niečo kúpiť, za to, že to vydržala s takým drevom.  „Maminka, ty ma podceňuješ“ znela  odpoveď. Vyhral prvé miesto, zistila som, že hýbať sa vie a dobre. Ruky ma boleli od toľkého tlieskania a výskania a kričania. Odchádzala som z venčeka patrične opľutá, lebo ktorýsi mládežník sa otočil a kvalitne si odpľul na môj kabát. Tak som mala cestou k autu aj spoločnosť, lebo mi celou cestou drhol rukáv a ospravedlnenie som počula aspoň 200x.  (lepšie, ako by hodil cigaretou) Povedala, som mu, že však to dám do čistiarne. Nevadilo mi nič.   Čo tam, že opľutá, ale akáže som bola pyšná.  Dohru to malo, lebo synovi došla na venček frajerka a partnerka skončila ráno s hlavou v záchode. Och. A mladý zas niečo nepochopil, ale na to musí dôjsť sám.

Tento adventný víkend začal zas úplne neplánovane. Koláče zachránili dva paragrafy na začiatku týždňa. Takže koláče boli. Medovníky sme robili prvý týždeň adventný s dcérami, len tak pre radosť a upratovanie. V stredu robil syn pohovor na inštruktora do Vrátnej a zrazu malo všetko strašne rýchly spád. Na štvrtok si vybral náhradné voľno zo školy, čo mal vybrať do konca roka za Deň otvorených dverí a poupratoval všetko. Mne keď upracú, môžu na mne orať, fakt.  Nevravím, že je u nás dokonalo, ale mne to stačí. Nám to tak stačí. V piatok sa išiel rozjazdiť. V sobotu ráno som ležala v posteli a rozmýšľala, čo ma čaká. A tu zrazu...ma napadlo. Malinká celé dva týždne chodila s veľkými očami, či budeme mať stromček. A pýtala sa pred každým víkendom, či postavíme stromček. A potom mi to nedalo, prečo ho tak strašne chce???  Ona má 22. 12. Narodeniny. Vždy sme oslavovali víkend pred Vianocami, aby z toho niečo mala, ale tento rok to vyšlo na sobotu pred Vianocami.  Jej najväčšie želanie bolo mať na svoje narodeniny vianočný stromček.  A na toto, jedna mama nechápavá, príde, keď  sa váľa ráno o polšiestej v posteli.  Takže syna odviesť do Vrátnej, potom pichy na Oravu po druhé lyže. Cestou nakúpiť sviečky...prebrodiť sa na cintorín. Odhádzať sneh, ktorého je po lakeť z maminho hrobu a odísť odtiaľ s pokojom v duši. Už môžu aj traktory padať, stihla som to. Cestou domov riešiť logistiku, ako majú baby uvariť vajcia a narobiť chlebíky, doma rýchlo rozvariť a začať zdobiť ten vytúžený stromček. Hviezdu si pre istotu najmladšia chránila schovanú, rýchlosťou kométy nazdobila do svojej výšky a potom som len videla zozadu potichu prisunutú barovú stoličku, ako na nej stojí a snaží sa založiť hviezdu na vrch stromčeka. Aj tak bola krátka, ale spoločne sme to dali. A potom tie svetielka v očiach. Má ho! Stromček na jej narodeniny. Tak ako si vysnívala a vytúžila.

Stromček je realita. Vianoce prišli. S ním aj jej narodeniny, ktoré sme patrične oslávili.  Večer, keď som išla spať, tak boli baby ešte hore, vzrušené, že už je to tu. Vianoce.... Fakt, mala by som sa aj ja zamyslieť a začať to vnímať.  Najmladšia sa bojí sama v noci...išla som ju pohladkať. „maminka, ja nemôžem spinkať. Ja sa tak strašne teším.“ Pohladkala som ju po líci a prikryla. „maminka, nezatváraj dvere na chodbu a nechaj svietiť, prosím ťa“.

„nechám, neboj:...

Idem do druhých dverí. Tak prostredná tiež sedí na posteli. „Maminka , idem si popočúvať rozprávku z L..dla. Aj tak nezaspím. Ja sa tak strašne teším.“

Pusu dostala aj tá. Potichu zatváram dvere, idem do tretích. Tam som sa absolútne neadventne dozvedela základné inštruktorské pravidlá, ako dvíhať sedemdesiatročné Nemky zo zeme. Pýtam sa a to aké majú bedrové kĺby, keď chodia lyžovať? Odpoveď bola: „titánové“

No, jo.

Dnes som ich bola budiť. Baby spali v jednej izbe, jedna na matraci, lebo neviem. Teraz. Syn už odišiel. Počujem prostrednú ako sa prihovára stromčeku, že je krásny.

Prajem krásne Vianoce.