ex manžel mal írskeho vlkodava...mal tuším, že dva roky, keď vážne ochorel- chytil kliešťa...bol slabý, malátny, mal v moči krv, niekoľko dní bol na infúziach, chvíľu sa to zlepšovalo, potom bol zas na tom veľmi zle.Veterinár ex- voi povedal, že ak sa z toho aj dostane, po zvyšok života nebude môcť behať, bude neustále unavený a neviem čo všetko okolo toho ešte bolo- neprežívala som to priamo s ex-om, len viem, že ten havino preňho zanamenal mnoho.A tak sa rozhodol, že jeho trápenie sa nebude predlžovať.Naši chalani ho tiež zbožňovali, bol úžasný...A tak ho pochovali na ich obľúbenom mieste,kde behával, šantil... občas ho "idú" pozrieť...
Dnes už má iného vlkodava a je povahovo celkom iný.Dokonca aj chlapci pozorujú tie rozdiely- vedia o oboch psíkoch hovoriť, vidia, že Big-uško bol taký vážny, vraj to bol taký filozofof, bol málo prispôsobivý, svojský...Dany je vraj podľa chlapcov taký psejší- je hravý, ľahšie sa prispôsobuje novým veciam, situáciam...
Nedávno mi starší syn povedal: v čase keď mal tatinko Big-uška potreboval práve takého psíka- vážneho, dnes už potrebuje psíka, ktorý je veselý, hravý...
A ešte ma napadlo, čo mi nedáno syn povedal, keď sme sa o Big-uškovi rozprávali.Vraj to mu povedal tatinko- keď Big-uška uspával veterinár, tak sa oblaky na oblohe rozostúpili-aby jeho duša mohla odísť...a vraj toto isté sa stalo aj keď ho pochovával na mieste kam spolu chodievali- nad tým miestom sa opať rozostúpili oblaky a keď ho pochovali opať sa obloha akoby uzavrela...Keď mi to syn rozprával bolo to také krásne, myslím, že tatino to chlapcom podal veľmi pekne, oni sa radi rozprávajú aj o takýchto veciach...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
(brokenheart) 
Ak chcete dcérke kúpiť druhého psíka, bolo by možno dobré porozprávať sa s ňou o tom, keď tu už Beny nebude. Či nebude sama chcieť chvíľku s novým psíkom počkať, kým to trošku neprebolí a nevyrovná sa s Benyho odchodom. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Keď som prišla o prvého psíka a keď sme si potom kúpili hneď druhého, trošku mi trvalo, kým som sa s ním zžila a napriek tomu som za prvým stále smútila. Tak isto som si po odchode tohto druhého zatiaľ ďaľšieho nekúpila, chce to čas. Aspoň u mňa. Záleží od povahy tvojej dcérky. Držím vám palce, nech to zvládnete a 
Dobrý deň!Neviem či tu dakedy padla takáto téma,pre mňa samú je to ťažké.Máme ročného kokeršpaniela,pol roka je na silných liekoch,totiž nevládal chodiť,mal teploty,atď.Už toľko som sa nachodila k veterinárovi.Je to beznádejné.Ako náhle mu vysadím lieky zostane agresívny,nechodí.Tie lieky by nemal užívať stále.Je to trápenie preňho aj pre mňa.Po ťažkých diskusiách sme sa s manželom rozhodli dať ho utratiť.Prosím,nekritizujte ma za tento postoj,naozaj som si prežila svoje.Od krmenia,nosenie,venčenie. A tu nastáva problém.Máme 10ročnú dcéru,ktorá to nechce a hlavne v jej veku asi ani nevie pochopiť.Vysvetlovala som jej,že aj ľudia zomierajú mladí,starí a bohužial aj deti,že Benymu bude lepšie.Ako zmierniť jej bolesť?Manžel hodlá kúpiť ďalšieho psa,ja nesúhlasím, bojím sa tej závislosti na zvierati.Prežili ste už niečo takéto?Aj teraz mám slzy na krajíčku a som dospelá,nie to ešte moja dcéra.Cítim sa taká bezradná,sama sa neviem stotožniť s tým čo chceme urobiť,ale keď vidím toho psa...
Ďakujem!