Rodičia a deti vo vlaku

Stačí jednoducho povedať: -Kto tu nie je s deťmi prosím aby mi uvoľnil miesto.-
To že si ľudia sadnú do vozňa určeného pre rodičov s deťmi, keď tam žiadny nie su je podľa mňa normálne. A normálne je i vstať, keď sa mamina objaví. A keď nikto nevstal, otvorím papuľku. Mamina sa nemusí ani biť, ani hnevať, stačí sa len OZVAŤ.
Takže spolovice boli drzí cestujúci a z druhej polovice spravila chybu mamina, že sa ani neozvala.

Moja skúsenosť v tomto smere je presne opačná. Keď som cestovala tehotná spolu so sedemročným synom vo vlaku /pred 7. rokmi/, tiež bol narvaný, no sprievodca nás okamžite vzal do kupé a požiadal dvoch študentov, aby nám uvolnili miesto. Keby to nebol urobil on, urobila by som to ja.
Teraz je taká doba. Moja skúsenosť je, že mladí ľudia neriešia ostatných. Keď som nedávno upozorňovala na niečo, čo sa ma netýkalo svojho syna, povedal mi len: "Mami, ale to nie je tvoja starosť." Jednoducho čo ich nepáli, nehasia. Ani v dobrom, ani v zlom.

Túto zimu som musela vybaviť preventívky, tak som sa vybrala k zubárke, ktorá ordinuje na poliklinike, ktorá v Leviciach stojí na konci mesta ( presne oproti cintorínu, to aby sme nezabudli, kde budeme po zákrokoch ležať..) no a keďže bývam na druhom konci mesta, šli sme s Maťom autobusom. MHD narvatá, dôchodcovia si šli po lieky atď...na moje obrovské prekvapenie sa zodvihla staršia pani, určite mala cez 70, verte mi a vraj:
"Mladá pani, sadnite si aj s tým chlapčekom..."
Skoro som umrela od prekvapenia. A akejsi úcty, že ona, stará pani, uvoľňuje miesto mne, nejakej sopľani...v prvom momente som ani nevedela reagovať, len som vyvaľovala oči...tak sa usmiala a vravela, aby som si kľudne sadla..
Tak.

mi pripomenulo prihodu, ked mama cakala mna a stahovali sa do noveho bytu. Kupili si stolicku, bola lacna a sli domov v autobuse. Na mame este nebolo vidno ze je tehotna, ale kedze jej bolo zle, ocino vymyslel to, ze si na stolicku, co kupili sadla v autobuse. Po case nastupil do autobusu znacne podguraceny panko a zacal frflat, aka je mladez, ze mu nikto miesto neuvolni a triafal sa do mamy a ocina. Ti sa len uchcechtavali a ked prisla zastavka, kde sli dolu, mam vstala, ocino chmatol stolicku a vystupili. Ujovi v tom ochmelenom stave trvalo asi dlho, kym pochopil, co sa stalo a nasi sa na tom rehunali este dlhu dobu ako sa tvaril. Vraj mu skoro oci vypadli... skoda, ze som pri tom nebola..teda bola...ale..nic som nevidela

No ja som mala štastie /alebo skôr smolu/ na neochotu ,nespomínam si že by sa mi bol niekto postavil a ponúkol miesto.Chodievala som síce väčšinou ked boli prázdnejšie autobusy ale zopárkrát som bola nútená íst aj tými plnými a nič - dokonca aj ked som stála nad mladými študentkami - nič-ignorácia...a to som už mohla byt v takom ôsmom mesiaci,ja som zasa nebola s tých čo by si nasilu vydobíjali miesto,teraz by som to už spravila ale vtedy som si myslela /naivne/ že im zapne - nezaplo ...