Som ja ale ozaj naničmama !!!

ahoj, neboj, to sa stáva. A bolesť zoceľuje, takého 16 ročného chlapa isto áno. Ja som sa tiež cítila hrozne, keď zašívali nášmu Kristiánovi rozbitú hlavu tesne pri oku, mal vtedy 4 roky a nemohli mu to umŕtviť, zašili mu to také živé a to dieťa to zvládlo ako hrdina bez slzy. Keď sa ma lekár spýtal, čo sa mu stalo, musela som priznať, že o dva roky mladší súrodenec mu hodil do tváre konzervu... no nanič mama zo mňa bola a stále je. Sesternica zasa vyplakala more, lebo si myslela, že jej dcérka ma zaparenú frndulu, nakoniec to však bolo vážnejšie, ďalšej babe spadlo trojmesačné dieťatko z práčky dolu hlavou rovno medzi pracie prostriedky... opatrnosti nikdy nie je dosť, ale takýmto okamihom človek nezabráni. Čas sa späť nedá vrátiť, nuž mladému pohladkaj ego nejakou dobrotou iba od mamky... a palec určite prebolí. Papa ;)

som v papradí

Amalka, krasne si to napisala, uplne suhlasim, valery, rozumiem ti, bolesti nasich deti su este vacsou bolestou pre nas. Nerob si vycitky, nic si nezanedbala.
Eva

mne vytiahli nehet na ukazováku pravej ruky ked som bola mladšia, presne ako tvoj syn aj ja som mala hnis. tu bolesť si pamatám ešte aj teraz. ale narastie mu krásny nový. a nerob si výčitky nič si nezanedbala, mne ked sa to stalo, mama chodila do práce mna a brata strážila babka vtedy navyše brácho vybil oba predné zuby, prehryzol si jazyk a ešte si aj peru natrhol. smiali sme sa na seba cez okno a on vypadol. potom mal zašité pery a ja som ho vyvrátila z kočiara. dostala som výprask a aby toho nebolo málo na stole ležali nejaké lentilky či čo "babkine diazepamy" na ukľudnenie som pojedla. to si už len pamatám lekára v zelenom ako mi robil výplach žalúdka. odvtedy sekám dobrotu

nas drobec ako rocny ochorel, ale az do vecera to vyzeralo, ze nic vazne. vecer sa to (ako to uz byva) zvrhlo, leteli sme do nemocnice. teploty 39, doktor ma zvozil, ze je dehydrovany, ze sme mali prist hned, necakat do vecera. a museli mu dat infuzku. poslali ma von a spoza dveri som pocula jeho zufaly rev: mamaaaaa! mamaaaaaaa! ked mu napichavali na osmy pokus infuzku do hlavicky, do ruky, nad celo, (ho hroza, ked som ho potom uvidela dopichaneho a poviazaneho, aby si ju nevytrhol, urevaneho, vystraseneho...). sedela som vonku na chodbe a hovorila som si, ze nema zmysel revat, lebo to mu nepomoze. a citila som sa tak vinne, ze som to podcenila a teraz si to musi odtrpiet on.

ja som sa takto citila ,ked na moju dceru padol hrniec s vriacou polievkou, popaleniny 2 stupna mala osem. Bolo to len par sekund co so ju nechala samu v kuchyni .Vzdy som deti odtial vyhanala, ale ona chcela v ten den pomahat, tak strazila buchty v rure.Citila som sa ako zla odporna nanic mama,este sa ma aj lekar na pohotovosti opytal,kde som bola ,ze si neviem davat pozor na decko.Dnes ma jedenast po popalEninach zostala jazva na ruke vo velkosti 10 korunacky a ona uz davno zabudla ako to boli. Vsetky sme nanic mamy ,jednoducho sme ludia nie pocitace ,ktore vedia vsetko, pamataju si vsetko a dokazu vsetko ,aj ked si to chlapi o nas myslia .Nevycitaj si to jednoducho to tak malo byt,stalo sa uz sa neodstane.skore uzdravenie prajem synovi.

ahoj valery,ja som si tiež pripadala vinovato,že som neprišla skôr na to,že môj synček má leukémiu.Z omylu ma vyviedol jeho ošetrujúci lekár,také čarovné,usmievavé bábo,samý pohyb ... tak mamička na to Ste nemohli prísť.V nedeľu ráno dostal teplotu 37,9°C, čo sa u 5mesačných detí ešte nepovažuje za teplotu a navyše mohlo to byť aj zo zúbkov,stále kúsal kúsatka.Na nožičke sa mu objavili modrinky.Myslela som si,že to má z toho ako stále kopcuje a tiež som ho nosievala vo babyvaku,keď sme spolu nakupovali,mal to veľmi rád,všetko videl ...a navyše ja som taká, že ma stačí silnejšie chytiť za ruku a mám modrinu - po mame.Trošku mal problémy s papaním,pripadalo mi to akoby mal zavalené nosné dutiny,nakoniec to si myslel aj jeho pediater. V pondelok sme hneď širovali k lekárovi,ten dal urobiť rozbor krvi a podrobnejší rozbor bielých krviniek,kde sa pre nás s hrôzou zistilo, že ich má 200tis namiesto 10tis.Hematologička nás objednala do BA a hneď nás rýchlou záchrankou viezli.Tam mi povedali,že keby sme neprišli v pondelok do piatku by mi zaspal a nevedela by som prečo.Leukocyty by ho "zožrali".Samozrejme,že som sa hneď pýtala ako to mohol dostať,nemáme nikoho v rodine s podobným problémom a oni, že keby toto vedeli,je to proste zblbnutie imunity a stačí obyčajný vírus čo sa šíri vzduchom.Nikto nevie,prečo sa to na niekoho chytí a na iného nie.Pýtala som sa,ako dlho to má,odpoveď: je to akútna forma,čo je najtypickejšia pre takéto deti a preto nevedia,či týždeň,dva. Ten deň bol príšerný a na ten pocit bezradnosti neviem zabudnúť.

Darmo sa nehovorý,že človek sa učí na svojích chybách.Koľko krát som sa ja cítila previnilo,už si ani nepamätám.Ale pár mojích nezodpovedných konaní: dcérka keď mala asi päť rokov si stále sťažovala že ju bolia oči ,vždy som ju odpravila s tým,že si vymýšla,že oči nebolia.Keď si sťažovala už pár mesiacov náhodne jak som bola u lekárky som jej to povedala,že si sťažuje že ju bolia oči doktorka jej urobila vyšetrenie a zistila,že špatne vidí a predpísala je okuliare.Keď chodil syn do prvej triedy a ja som s ním písala domáce úlohy stále písal hrozne škaredo a ešte aj pod riadok koľkokrát som mu pleskla jednu výchovnú čo som si myslela,že mi to robí naschvál.Až keď si začal sťažovať,že nevidí v škole na tabulu išla som s ním k lekárke a samozrejme dostal okuliare a potom už aj domáce úlohy boli oveľa krajšie.Druhý syn skočil do bazéna a udrel si koleno,nejaký čas si sťažoval,že ho bolí až keď to bolo už ozaj veľa išla som s ním k lekárke a na snímku mu zistili,že mal prasknuté jabčko.Tiež ma to potom mrzelo,že som mijím deťom neverila,chovala som sa ako macocha

Ja už nie som mama. Povedal mi to moj syn, dospelý, pri poslednom našom stretnutí. Kdesi som čítala článok o tom, čo sú deti rodičom dlžní...ale kdo by to od nich aj žiadal? Ja teda nie, ale ukázalo sa, že som niekde urobila chybu. Stála ma kopu neprespaných nocí, dní so smútkom v duši...mučiacim smútkom a boľom. Prečo si len vždy my, mamy, myslíme,že to naše dieťa je maľučký človiečik, ktorý predsa ešte nemá rozum? Boli to veľmi silné slová, a odvtedy som neprestala "kulit" oči a mám ich vypleštené doteraz. Hrdlo mám stiahnuté v kŕči a verte mi, že stále sa ešte neviem uvoľniť a písať o tom. A tak som na vás tu myslela, lebo nemám sa komu vyrozprávať.
Uplynulý rok bol pre mňa dosť ťažký. Isto si spomínate na problém s neoprávneným vyúčtovaním vody, bývalý manžel sa ozval a pripomenul mi zase po 20 rokoch aký bol a utvrdil ma, že som urobila dobre, keď som ho opustila. Ale zase som sa dala dokopy s bývalou testinou a švagrinou. Nebola som s nimi za zle, ale odišli na chvíľu z mojho života. A tak mám zajtra trošku voľna a verím, že sa sem dostanem, lebo párkrát sa mi to neviem prečo nepodarilo.
Ale aj taký je život. Tak zajtra. Pá

Asi sa hanbím vidieť mojho syna v takom svetle, aký je. Nikdy by som nebola povedala, že ja budem takto uvažovať. No, ale ako som sľúbila k veci.
Našiel si priateľku / už ani neviem koľkú v poradí/dosť odlišnú. Prostorekú, teraz už viem, že aj hrubú a nevychovanú.
Bol to chlapec ako cumeľ. Ukončená vojenská škola, kariéra, peniaze, manželka rozvod. Chodil v kravatách a pracoval v banke. Jeho sposoby sa oveľa líšili od tých, čo má teraz. Klesol, podľa mňa až na dno. Ťahali sme ho zo všelijakých problémov s kamarátmi, peniazmi, aj problémom kde bývať. Kedže ja pracujem a žijem v cz, byt si platím a promtne sa tam vraciam, som mu sľúbila neraz aj pomohla prechodnom ubytovaní. No, a to som nemala robiť.
Vycítil, že má kde s priateľkou a jej dcérou skloniť hlavu. Priteľka robila príležitostne, syn už dlhšie. No, museli sa vysťahovať z bytu jej mamy, kde dovtedy bývali. Bol to 2-izbový byt.
Tak sa vtedy nasťahovali ku mne. Byt je obecný. Urobili mi tam peknú dlžobu a vode i elektrike a odporúčili sa. Išli na ďalší privát. Keď sme sa dostavili na Sk a šla som sa dožadovať platieb /lebo sľúbili, že za všetko zaplatia/ dočkala som sa hrubného napadnutia a osočenia, že čo som to ja za mama, keď nepomožem synovi v núdzi. Lenže už koľkokrát som za neho zaplatila nájomné i všeličo iné. Chcela som si to s ním vybaviť sama bez svedkov. Lenže to sa nedalo. Ja naozaj nemám na rozhadzovanie a viem, že oni si doprajú všeličo, bez úvahy. Ledva som zabránila nejakému vačšiemu incidentu a mladá len vykrikovala a vykrikovala. Tak som z vlastného bytu odišla sama v snahe zabrániť nejakému cirkusu. Chovali sa tak, že ja som bola zalezená v spálni a oni sa severéne pohybovali po byte a ešte, keď ma stretla na chodbe, nezabudla tresnúť dvermi. Z ničoho nič. Ľutovala som syna v duchu, hovoriac si, že toto bude asi jeho "naj.." objav a bude trpieť. A tak mi povedal, že už nie som jeho mama, keď mu neprajem. A ja že čo? Takú, čo sa chová pri jedení ako prasa, a správanie má tiež ako prasa?
A je po rodine. Neviem, uvažujem všelijak. Ako by ste sa vy zachovali v danej situácii? Ako ich donútiť, aby si zaplatili, čo si vymíňali? Len za elektriku je to vyše 10 tisíc. Vypadám jak strom, do ktorého každý búši. Lebo vraj som moc makká. Minulý rok poplatok za vodu, tento rok zase tento problém. Ach, bože!