Šťastie v nás

Premýšľam zopár dní, odkiaľ prichádza šťastie. Keď som si dala túto otázku, ani som nevedela čo všetko mi prinesie. Ono, asi sa vám to bude zdať čudné, ale vždy, keď sa niečo spýtam odpoveď príde. A možno to nie je čudné, ale úplne normálne. Stačí si sadnúť do sedadla a pozorovať čo sa deje. Tak, ako v kine.
Milujem tieto "náhody", tieto odpovede, ktoré priletia, akoby samozvane. Sú to pre mňa také krásne zázraky. Takže otázka bola čo je "šťastie" a odkiaľ prichádza. Odpoveď nájdete v nadpise. Aké jednoduché... A než som to pochopila, skutočne pochopila, chvíľku som zakúšala rôzne situácie, čítala a počúvala "náhodné" myšlienky. Niežeby tie slová boli také zložité. To nie. Práve tie najgeniálnejšie veci, bývajú tie najjednoduchšie. Nadpis možno znie, ako bezduché klišé, ale je to jedna z "univerzálnych" právd.

Napríklad text z jednej knihy
"Nikto iný ťa nedokáže spraviť šťastnejším než ty sám. Nemôžeš čakať od nikoho, aby ťa robil šťastím, lebo tvoje šťastie je v tebe."
O očakávaniach viem svoje. Očakávania sú jednou z príčin prečo sa niektoré vzťahy zvyknú kaziť. Poznáte ten vtip o mladomanželoch ? On očakáva, že manželka sa po svadbe nezmení, ale ona sa zmení. A ona očakáva, že po svadbe sa on zmení, ale on sa zmeniť nechce.
Zas som si poťukala na čelo. Aké jednoduché !
No, ale odkiaľ do pekla, má človek brať tú dobrú náladu ? A je vôbec normálne byť 24 hodín 365 dní v roku vysmiata ?
Aj na to prišla odpoveď. Prišla situácia v ktorej som doslova vypenila. Nemám rada, keď sa nám niekto montuje do vzťahu. A bum ho ! Tak dobre mi to padlo ! Ešte som si s kamarátkou vymenila zopár viet. Hádzala som XY nezmyselných argumentov. A ona mi trpezlivo ťukala na čelo, až mi svitlo.

Nikto nie je chodiaca dokonalosť, a predsa každý robí všetko, ako najlepšie dokáže /paradox/. Tých uhlov pohľadov je tak veľa, že si to nedokážem ani predstaviť. V tomto rozmere je moja živá fantázia naozaj krátka. Proste šťastie je veľmi relatívne, a dokonca je otázkou rozhodnutia. Niekto sa proste rozhodne byť šťastný nech sa deje čo sa má. Ako muž, ktorý sadil stromy.

A dnes moju pravdu zaklincovala ďalšia veta z inej knihy :
Vonkajšia situácia môže byť aká chce. Môj vnútorný pocit k nej, je to, čo sa skutočne počíta...
A tu sa dostávam k veci pre mňa úžasne fascinujúcej. A tou je, že aj šťastie môže byť rozhodnutím. V každej chvíli svojho života sa môžeme rozhodnúť, aký postoj zaujmeme k danej situácii. No nie je to fantastické ? Rozhodnúť sa, že sa nenaštvem, že mi drobec rozbil krásnu vázu, ale budem sa tešiť, že si neublížil ?
Rozhodnúť sa, že sa na partnera nenahnevám, že prišiel, ako vždy, neskoro, ale, že sa budem tešiť, že prišiel celý, v poriadku ?
Rozhodnúť sa, že sa nenahnevám na predavačku, že mi zle vydala, ale skúsiť to pochopiť. Kto vie, možno má doma vážne problémy, alebo ju len bolí hlava. Presne tak, ako nepríjemnú úradníčku...
Možností je tak veľa.

Zistila ešte jednu podstatnú vec. A to, že moja otázka bola vlastne zlá. Skôr by sa hodila iná otázka... ALe to je asi na ďalší blog