Osobne mám v prvej a poslednej časti dosť veľké rezervy, asi to nezacháni len práca, ktorá je aj mojim koníčkom, treba dotiahnúť aj ostatné resty, aby bolo všetko vyvážené. Inak mne prázdne hniezdo napriek slušnému veku ešte asi dlho nehrozí, tak som sme si to skvele zariadili. Na maturitný ples najmladšieho dieťaťa pôjdem vo veku 55 rokov? Ako to hovorili naše babky: "Keď dožijeme ..." 
Vieš, jedno musím uznať. To o tom pestovaní partnerského vzťahu, k tomu som došla na týchto stránkach. Že vôbec existuje taká farba života ako sa o to treba starať, ako sa to neskôr zúročí, aké možnosti do dáva.
Dovtedy sme tak nejako, teraz napíšem všeobecne, žili - žili, za seba a od seba a spolu a tak.
Najlepšie je, keď som o tom kedysi hodila reč, že MM to tiež pochopil. A že na tom pracuje v rámci svojich časových možností. Niekedy mi stačí, že má nápad, akoby sme mohli niečo ako partneri a už len to, že nad tým uvažuje, že je to dôležité. A že to má pre nás význam. A zas niektoré nápady mi zneguje, chvalabohu napíšem, bo ja taký vetroplach, a keď inak nie, tak aspoň nesťažuje. A naopak, niekedy.
Kaderníčku "nepestujem", bo takú s detským kútikom som u nás nenašla, tak jedine hladký drdol a perly do uší. Možno to je vekom, možno nejakou chuťou zo života, neviem, keď chcem som za parťáčku k deťom, keď chcem som za hviezdu de luxe numero uno. Niekdy stačí málo, kožená bunda, malé čierne, perly, lodičky a veľká kabela (sťahovacie gacky a pushapka) A čo skriňa dala a vyzerám ako modelky z časopisu FaF.
Akurát tie sa nemusia zhýbať k deťom a sledovať si výstrih a nebežať v lodičkách raz vpravo, raz vľavo. A nešvácať deti s kabelou po hlave, lebo v mojej kabele, či už v gala, alebo na relax musí byť kompletná výbava.
A kozmetička v rámci bojového plnenia stihne tak akurát upraviť obočie a utekám. Inak z auta mám problém vyliezť, keď som v gala. To by som musela mať sukňu zavesenú na ušiach, aby som sa strepala zo sedačky.
Takú mám momentálnu životnú etapu, je to niekedy na nervy, na únavu, na nepokoj v duši, na šialený pocit mať chvíľu kľud a ticho iba pre seba, ale to prejde, tak si hľadám v tom všetko to krásne, čo k tomu patrí.
Relaxujem, keď sa dá s knihami. Akurát sú to pre mojich také neznáme vody, lebo chodia okolo mňa záhadne, každý skúša, či sa môžu aspoň prstom priblížiť, koľko znesiem koho aký záhadný problém, či sa oplatí sa ozvať, MM dostáva občas tiky, že som niekde zašitá a nesedím pri nich a potom sa všetci zborovo premiestnia ku mne a je po knižke.
Minule som uplne vypla z reality, lebo som kúpila dcére obrázok koňa, ktorý sa vyškrabáva. A všade som sa s ním premiestňovala a len som škrabala a sem-tam komunikovala a úplne mi vypla hlava a potom som zistila, že už máme doma návštevu a aj pijú kávu a ja im tam škrabem škrabkou po papieri.
Tomu sa asi hovorí tá duševná hygiena, lebo mi to dobre padlo. Koňa mám na chladničke.
keď to zhrniem, pohyb je a priateľky sú. 
Len keď ja som taký blbec, keď ja mám radšej samotu a ticho.
To, to, kým budú naše hniezda prázdne, dovtedy by sa nam zišli aspoň mini dovolenky ...Prisla som na to, ze raz do roka je malo, aj na dovolenku aj cas len na partnera.
Dobre si si to zariadila.
Zatiaľ ešte neviem ako to dopadne, lebo však nikdy nehovor nikdy, ale my s MM máme všelijaké resty čo by sme chceli a tak sa tešíme, že na dôchodku...
Síce mám deti ešte malé, ale teším sa keď budem babka, dúfam, že budem lepšia babka ako mama. Zábavná a budem mať viac času. No uvidíme.......
Je ťažké si uvedomiť, že deti sú už dospelé a majú svoj život. Chvíľu to trvá, kým sa prestaneme báť, keď idú prvý krát samí na mejdan, lyžovačku, zahraničnú dovolenku, keď si prvý krát s čerstvým vodičákom sadnú za volant... je toho veľa čoho sa my maminy bojíme, ale treba dať deťom dôveru a poskytnúť voľnosť a nechať ich žiť svoj vlastný život. Určite to chvíľku trvá, ale už som si zvykla. Starší sa už úplne osamostatnil má skvelú ženu a nádherného syna , teším sa z nich. Častejšie si voláme a tak raz za dva týždne sa vidíme. Nepotrebujem ich mať ako "sliepočka" pri sebe, len potrebujem vedieť,že sa majú dobre a nič im nechýba. A mladší ? Ten skončil školu a na 4 mesiace šiel do USA brigádovať a cestovať, toho vidím len na skype a mailujeme si. Takže sme s MM sami. Ono ten čas tak rýchlo uteká, že si to ani neuvedomujeme. Nemám pocit opusteného hniezda. Mám prácu,keď sa dá tak s mužom chodíme do prírody, zaplávať si alebo do divadla. Alebo si len tak vegetíme pri hudbe a sklenke vína. Užívame si jeden druhého bez stresu. Aj povinností ako varenie a upratovanie, žehlenie je menej keď sme sami , je to celkom pohoda, stíhame viac a aj si viac oddýchnem ako keď sme bývali v kompletnej zostave. Každý vek má svoje čaro, kým sú deti malé, tak sa s nimi hráme, užívame si ich a keď vyrastú , tak si zase užívame pohodičku, keď sme sami.
Napríklad milujem svojho vnúčika, ale byť babičkou na rozdiel byť maminou je v tom skvelé , že sa pohrám, vybláznim a vrátim ho jeho maminke 
Toto sa mi neskutočne páči. 
Takto by som to chcela, až "jednou".
Pekné.
Skvelé, tak by to malo byť.
Na ženy.sme.sk som našla pekný článok Päť tipov, ako prežiť odchod detí z domu
Príspevok je o tom aké pocity v nás môže vyvolať odchod dospelých detí, ako sa s ním vyrovnať.
Na takúto výraznú zmenu by sme sa mali pripraviť vopred, uvedomeníť si, že sme nielen matky, ale aj partnerky, to jest "pestovať" si partnerský vzťah, v ktorom by sme mali po odchode detí nachádzať oporu. Zároveň by sme sa nemali upínať na deti a deti zase na nás, je to o výchove, dôvere. A čo je veľmi dôležité nezabúdať na seba, svoje záujmy ...
Dievčatá, ako ste na tom vy? Venujete dostatok času a energie na "utužovanie" partnerského vzťahu. Máte dostatočnú dôveru v "schopnosti", samostatnost svojích detí jasné primerane veku? A pre nás často na poslednom mieste. Venujete sa samé sebe? Nájdete si čas na kaderníčku, kozmetičku, strtenutie s priateľkami, voľajaký pohyb, svoje hobby?