Traumy, výčitky...

Do konca života nezabudnem.
Karolínka mala 2 a 3/4 roka. Bolo to v máji, vybrali sme sa na pivko. Bežne tam chodievali rodiny s deťmi, pretože tam bolo fajn prostredie, krásne ihrisko pre detičky.
Ako sme si tak sedeli, zrazu len pozerám a zostala som totálne paralyzovaná. Karolínku naháňal chlapček a ona sa naraz otočila ku nemu tvárou a začala cúvať. Boli na takej vyvýšenine. Nemohla som nič spraviť. Spadla asi tak z výšky 50 cm na betón, na hlavu. Dodnes počujem ten odporný zvuk. Aby toho nebolo málo, tak nám i zaspala. Hrozné, keď si na to pomyslím, čo všetko sa mohlo stať. Našťastie sa o chvíľu prebudila s tým, že ju bolí hlavička. To sme už okamžite leteli na pohotovosť. Mala slabší otras mozgu.
Príšerné spomienky, vždy keď si na to spomeniem, a to je hlavne takto neskoro v noci, okamžite si ju idem skontrolovať, ovoňať, bozkať, pohladkať a poďakovať Pánu Bohu, že to tak dobre dopadlo.
Napriek tomu, že by sme mohli vyzerať ako dvaja nezodpovední mamľasi, ktorí si vysedávali na pivku a nestrážili si dieťa, necítim vinu, lebo len ja viem ako sa starám o svoje dieťa, len ja a môj manžel vieme akí sme rodičia, druhí nech si myslia čo chcú, starajú sa o svoje a výčitky si šetria pre seba.

Ja ako dieta som svojej mame tiez sposobila nejednu vrasku. Co vsetko si pameta asi len ona, dnes sa na tom uz len smejeme, ale jej vtedy urcite do smiechu nebolo. Asi dvojrocna som popapala z vianoocneho stromceka sklenene figurky mysliac si asi, ze su to cokoladove, o malo vacsia som strcila hlavu do zmykacky ROMO, dnes uz mlade mamicky asi ani nevedia ake to su, ale hlava nesla von, a ja som plakala, nakoniec sa jej ju podarilo mi nejako vytiahnut, o skusani teploty jednoplotnicky asi nemusim pisat, ci ked otec opravoval ci cistil TV som mu don strcila ruku, a znova ruka tentokrat som nou rozbila sklo na dverach bolo tam 7stehov...., tych stehov mam viac, ani neviem kolko, zlomena ruka to sa podarilo v skole na telesnej, pad z hojdacky-rozbita hlava...Asi na roman Hlavu hore mamicky, dnes mam 3,5r. synceka nastastie aj ked je tiez velmi zivy tak je opatrnejsi ako ja

Nám sa tiež prihodilo ... hoc nie úraz, ale situácia, keď som bola "nezodpovedná matka" No1:

Bol u nás na návšteve otec.
S tým, že pôjdeme pozrieť moju sestru, ktorá aj s malou dcérkou bola v našom meste v nemocnici.
Šli sme MHD a vzali sme so sebou staršieho syna.
Mal vtedy necelé 4 roky.

Čakali sme na zástavke,v družnej debate a syn poskakoval okolo. Úkosom som registrovala, ako sa skúša šplhať na plot, ako kontroluje cigaretové ohorky, skúma plechový prístrešok zastávky ...

Zastavil autobus a otec chcel nastúpiť. Hovorím mu:"Týmto spojom nechoďme, robí obchádzku, zbytočne sa zdržíme.O chvíľu pôjde ďalší."

Debatovali sme ďalej.
Len sa otec pýta: "A kde je Maroš?"
"Niekde tam", kývla som hlavou, "šplhá sa po plote" - dodala som so smiechom.

No na plote nebol.Ani pri ohorokoch. Ani za prístreškom.
ZMIZOL.

Po chvíli panického pobiehania mi došlo, že syn v hlúčiku ľudí nepozorovanie nastúpil do toho autoubusu
Doteraz mám pred očami otcov stelesnený úľak a cítim svoje rozbúchané srdce.
Čo teraz ?!?

Bleskovo som vyhodnotila, že autobusu môžme nadbehnúť. Kým urobí obchádzku, my musíme stopnúť nejaké auto a dostať sa o pár zastávok po priamej ceste ďalej. Tam ho počkáme.

Prvé auto, na ktoré som zúfalo mávala, ma zvesela odignorovalo.
Bez váhania som skočila do cesty ďalšiemu. Vyľakaní dôchodcovia s hrabličkami a kýblikom na sedačke šli niekam na záhradku. Ja som schytila pomaly kolabujúceho otca a s ráznou prosbou ich požiadala o odvoz o 3 zastávky ďalej. Cestou som im v rýchlosti vysvetlila, čo sa stalo (boli chudáčikovia takí zaskočení, že netuším, či chápali obsah mojich slov , ale súhlasne kývali hlavami)

Na "nadbehnutej" zástavke sme vyskočili, otcovi som zavelila: "Tu stoj a čakaj 12-ku!" a sama som pobehla kúsok nižžšie, kde sa mal z vedľajšej cesty objaviť očakávaný bus.

Minúta... dve ... tri... autobus nikde.
Vedela som, že "zmeškať" sme ho nemohli, ale ... nebolo ho.
Štyri minúty ... päť...
Mrákoty už obchádzali aj mňa. Keď v tom sa autobus objavil !!!

Ako bez rozumu som mu skočila do cesty, zastavila ho ešte pred zastávkou a vrútila sa dnu. Pri šoférovi,v zelených kraťaskoch,stalo moje blonďavé, modorooké uplakané dieťa.

V ten deň sa v našom meste konala vysviacka nového kostola. Bus bol plnýýýý slávnostne oblečených tetušiek s kabelkami.
Myslela som, že ma s nimi umlátia...
Lebo - šofér, keď zistil, že vyľakané dieťa pobehujúce mu v autobuse hore dolu, hľadajúc mamu/deda je "stratené" - neváhal, otočil sa a ... vrátil sa na pôvodnú zastávku.
No nás tam už nebolo

I postavil dieťa k sebe,reku, keď voľakde uvidí maminu, nech mu povie.
Otec pristúpil v infarktovom stave, ja som držala dieťa v náručí, uľavujúco plakala a v ušiach mi zneli výkriky tetušiek: "To je čo za žena?!! Aká je to matka?!! Ako si dáva pozor na dieťa??!!"

Triaslo ma ako osiku, ale ... celkom som ich chápala. Ponáhľali sa chytiť si miesto na slávnostnej udalosti a ja som im to takto skomplikovala

Náramne som bola vďačná šoférovi
Mladé chalanisko, na pohľad taký ten "divoký chlapec", dredy, pírsingy (podotýkam, bolo to hoooooooodne dávno) - nepovedal mi jedinú výčitku. Na moje nekonečné ďakovačky sa len usmial, žmurkol na dieťa a zamával nám pri vystupovaní.

V ten deň sme ho v meste videli ešte 2x. Zatrúbil, zakýval ...

Teraz sa na tom schuti zasmejeme, ale ženy, vtedy to bolo neskutočné uuuuuuuuuuuuuuuuuf.

..no jednu priam katastrofálnu ukážku mojej nanič mamovskej praxe mám aj ja ..
Samko mal niečo cez dva rôčky, bál sa výšky ..nikdy na nič nevyliezol nikdy sa nerozhodol sám zísť zo schodov..
Prezliekala som periny v detskej spálni , prišla moja mama, do toho najstarší dospelý syn a aby nás nebolo málo aj manžel potreboval v tej chvíli byť s nami .V izbe plnej dospelákov ,ale aj deti ..Samko prekonal seba , vyliezol na poschodovú postel.všetci sme čumeli ako na zjavenie ani sme sa nepohli , nevedeli sme ako reagovať podporiť ho aby to dokázal, alebo vziať aby nešiel hore.
trvalo to veľmi krátko , vyliezol hore pozrel na nás a s úsmevom hrdinu a šup skočil dole.Hlavou napred!
Jak sme tam stáli a čudovali sa sme, vystreli ruky skákali a čo ja viem len sme si navzájom zavadzali. Samka sme síce niekde tu zachytili,tu obšuchli ale drobec padol na zem . na hlavu!
skončilo to otrasom mozgu a celodenným pobytom na pohotovosti ale len v čakárni aby ho videli keď by niečo ..od tohto okamihu sa náš Samko skokan výšok nebojí!
lezie, skáče a vymýšľa...tak asi aj takto sa liečia fóbie..
úrazov pádov a nehôd sa sa v živote dieťaťa pritrafí ...
S tým musíme rátať , nie sa obviňovať.
Ja som k deťom pristupovala tak že deti padnú to viem a tiež viem že nemôžem byť v každom kroku za ich zadkom ale od malička maličkého som to riešila tým že som dieťa naučila padnúť.Ked boli maličký učila som ich zliezť otočiť sa ritkou,nechala som dieťa pod kontrolou padnúť, aby si dieťa uvedomilo výšku , riziko a čo ja viem aby pochopilo že sa musí naučiť za seba rozhodnúť a dať na seba pozor. Dokonca mám skúsenosť ked jedna slečna, mala 1,5 roka nevedela chodiť po ničom inom len úplnej rovine, na dvore som ju postavila do trávy a ked sa snažila chodiť ,a stále padala ,nechcela sa dotknúť rúčkami zeme aby neboli špinave ,som do dieťaťa strčila, drgla alebo tak jemne aby zas znova padla aby sa naučila ...
nechala som dieťa siahnuť na radiátor hoc bol horúci aby dieťa pochopilo čo to je, ako aj so sviečkou, veľmi veľmi som striehla ale keď mal potrebu chytať plamienok nuž skus! v strehu som počkala keď natiahol rúčku okamžik som nechala aby pocítil teplo potom som ho strhla by nemal popáleninu.
Som zástancom toho že dieťa musí padnúť , musí sa zraniť a musí odskúšať ako to je aby vedelo odhadnúť situáciu ! Neviem či to je dobre ale robila som to tak , a žiadne hrozne úrazy sme doma nemali, jedna zlomená kľúčna kosť! Denisko na narazil vo dvore vlčiakom pri hre, Samkov pád a otras mozgu .Inak už len drobné odreniny rozbite kolená a podobne..a si myslím že pri 8 deťoch to je celkom slušne

Nech sa v živote snažíš ako veľmi chceš,úrazom detí sa nevyhneš.
Lenka keď sa už dokázala aj v kočíku postaviť,prišla švagriná že si ju vezme na prechádzku.Čo čert nechcel,ešte ani riadne nesedela v kočíku,zvrtla sa a už stála a držala sa rukovete kočíka a zároveň ho aj prevrátila.Skončila celá doudieraná a so skoro odhryznutým jazykom.Na pohotovosti nám povedali že to sa nešije a pokým ju jazyk prestal bolieť si vytrpela nielen smäd,ale aj hlad.A dodnes má veľkú jazvu na jazyku.
Aj pri Stankovi sme si užili,v časoch keď bežal v telke Herkules musel mať aj Stanko na rukách také náramky ako filmový hrdina.Keďže sme kožené nemali,nahradili ich obväzy.A jedného dňa sa obtrel okolo ohňa a obväz na ľavej ruke začal horieť.Popálenina sa sfarbila na zeleno-šedo a Stanko nechcel povedať ako k tomu prišiel.Na pohotovosti sa najskôr na príhode schuti nasmiali a odvtedy pri každom ošetrení ho doktor volal Herkules.

Potvrdzujem aj ja Evkine skúsenosti, všetky vážnejšie úrazy, čo sa stali mojim trom deťom sa im stali za prítomnosti a PLNEJ POZORNOSTI nejakej zodpovednej dospelej osoby (ja, MM, babky,...).
Chcela som aj ja napísať niečo podobné, ale tým, že mi odišiel NTB a tak musím čakať kým sa nejaký uvoľní - nestihla som a Evka napísala aj za mňa.
A aj konkrétne s obarením mám skúsenosť - síce nie vlastnú, ale z rodiny - pri rodinnej oslave, keď okolo stola sedelo x dospelých ľudí sa podarilo bratrancovej dcérke prevrhnúť na seba šálku s práve zaliatou kávou a mala tiež škaredo obarený hrudník - skrátka, stáva sa aj pri absolútne totálnej najväčšej pozornosti, že sa nešťastiu zabrániť nedá.

Ja som s mojimi deťmi našťastie nejaké vážnejšie situácie spojené s úrazom nezažila , ale vyplašila som sa neraz. Maťko mal vyše pol roka, boli sme s manželom v obchodnom dome. Kráčali sme dolu dlhými kamennými schodmi, zle som stúpila a zvyšok schodov som "prepletala nohami", aby som nespadla s malým už hore. POsledné schody som už ale padala k zemi, malého som do poslednej možnej chvíle držala na rukách, aby nepadol z veľkej výšky.Nič sa našťastie nestalo, ale srdce mi búchalo ako zvon ešte dlho. Deň pred odchodom k moru zase syn prepadol u kamošky z hojdačky na betón a udrel si hlavu, veru Carly, ten zvuk je hrozný . Vždy sme ale vyviazli baz vážnejších zranení,aj keď Táni sa podarilo pred rokom na TV zlomiť ruku pri vybíjanej. Verím, že sa nám budú podobné záležitosti vyhýbať, ja ako učiteľka som veľmi opatrná , nie každý rodič si prizná, že nejde mať oči všade a všetkému predísť .

môj syn sa učil jazdiť ako 4 ročný na bicyklíku. Ja a manžel sme pobehávali za ním. Zrazu syn celý natešený nabral rýchlosť a samozrejme sa nepozeral pred seba. Napáskoval to čelom rovno do múrika a rozťal si ho. Naša suseda je sestra a tak som hneď za ňou bežala. Poradila, mi že ho mám sledovať, či nebude zvracať a pod. Našťastie syn sa iba vyplakal a bolo dobre. Čelo sme ošetrili tzv. piškótkou a dnes tam má malinkú jazvičku. Len škoda, že trochu zanevrel na bicykel a má teraz strach sa voziť.
Príhoda nad ktorou sa už teraz usmievame sa nám stala v zoo v Lešnej. Synáčik išiel cikať k stromu a potom si išiel obzrieť vláčik pre turistov. Ja som zatiaľ držala miesto pri stole na terase, kým manžel kupoval obed v stánku.
Samozrejme na synovi som mala celý čas prilepené oči. Videla som ho podľa červeného klobúka a oranžového trička, bol odo mňa cca 10-15 metrov. Zrazu syn obišiel vláčik, vláčik sa pohol a on tam nebol.
Vyletela som ako šíp, nakúkala do vláčiku, dnu nebol. Obzerala som sa okolo seba, nebol nikde. Zrazu sa mi všetci chlapci v klobúčikoch a oranžových tričkách podobali na toho môjho. Všetky deti zrazu mali tvár môjho syna, presne ako to vidíte v amerických filmoch, keď rodičia hľadajú dieťa. Pobehovala som ako splašený zajac a chytala ma riadna panika. V hlave sa mi začal odvíjať scénar ako moje jediné dieťa uniesol nejaký pedofil.
Letela som za manželom, ktorý akurát išiel od stánku s obedom. Vyklopila som mu, že naše dieťa zmizlo. V pohľade mal niečo ako dorazím ťa , ale nepovedal na to nič. Do ruky mi vtisol taniere a prikázal "stráž to". Dnes sa na tom rehoceme, že mu bol rezeň prednejší ako decko.
Ja som si teda poslušne sadla k stolu a strážila ten jeho rezeň. Myslela som, že zomriem od strachu. Z diaľky som videla pobehujúceho manžela v očiach pohľad lovca z doby kamennej.
Potom sa vzdialil úplne a ja už som si predstavovala ako naše dieťa budú hľadať s vrtuľníkom s termovíziou, ako policajti v kordóne so psami prehľadávajú celú zoo, ako večer v správach oznámia, že hľadajú chlapca v oranžovom tričku a červenom klobúku, ako ho už nikdy nenájdeme, ako to poviem mojim rodičom, ako dokážem s tým celý život žiť... skrátka prišiel na mňa stav, že mozog prestával racionálne uvažovať.
... a asi o 5 minút som rozmazaným pohľadom videla muža, ktorý vyzeral ako môj manžel ako ide držiac sa za ruku s dieťaťom, ktoré vyzerá ako môj syn.
Boli to oni... hurá, hurá. Ja som myslela, že to nerozchodím, klepalo sa mi úplne všetko a to ešte minimálne hodinu a pol. Manžel zjedol ten svoj rezeň a ako to on vie, bavil sa na môj účet.
Najlepšie na celej príhode bolo, že syn ani nevedel, že sa stratil, bol úplne pokojný a spokojný, spravil si výlet k sklenníku s tropickými rastlinami.
Ja dodnes nechápem ako sa mu podarilo zmiznúť mi rovno z pred očí a znovu sa mi potvrdilo, že opatrnosti nie je nikdy dosť.
Manžel opäť prejavil svoju solidaritu so mnou a túto príhodu sme si nechali pre seba. Povedali sme ju až tento rok mojej svokre, ktorá sa tiež na tom pobavila. Mojim rodičom to radšej ani nepovieme, tí by to nevedeli spracovať ani dnes.

Máš pravdu Evka,nikomu a ničomu nepomôžu ani nadávky,ani obviňovanie a už vôbec nie fyzické útoky,keď sa niečo takéto stane.Tiež máme kopec zážitkov s chlapcami a tiež sa im stalo niečo zlé zásadne len pod "dozorom" dospelých,či doma,alebo v škole.Keby som sa musela zakaždým na niekoho hnevať,nerozprávam sa nie len so sebou,ale asi už s nikým,koho poznám.
Ľudia sme rôzni,žiaľ nájdu sa stále aj takí,ktorí potrebujú v takýchto situáciách za každú cenu "poznať vinníka",len aby si na ňom vybíjali svoje komplexy z niečoho úplne iného.Je to smutné,pretože potom netrpí len údajný vinník,ale aj to dieťa,ktoré má už beztak traumu z úrazu.Veď čo by sme mu nenaložili ešte viac,nech si to dobre zapamätá....hrozné.

Tak moje staršie dievčatá nemali vlastne žiadny uraz, nič šité, nejak zvlášt som nemusela na nich dohliadať, nikdy ich nenapadlo liezť tam kde nemali,stačilo raz povedať, že je niečo horuce a bol pokoj...Dokonca si pamätám, že ked som im na niečo povedala, že je to prilepené, ani ich nenapadlo to skušať. Zato teraz mám doma maleho extrémneho športovca. Chytí sa žehličky?? Neva!!! chyti sa aj druhýkrát, aj tretí...Zhodil jeden televízor?? neva, už niečo podobné chystá zas!!! Takže u nás to je len šťastie, že sa nič nestalo...Má tri roky, a tie neustále vysvetlovania na neho neplatia.....Takže dufam, že to šťastie bude pri nas naďalej.

mali sme dvojposchodovu postel. bracho spal hore a vrch bol zo vsetkych styroch stran obohnany zvysenou ohradou, aby dieta nevypadlo. a napriek tomu, ze nasi rodicia dali vymenit prednu dosku za este vyssiu, lebo sa im zdala nizka, raz v noci najprv vypadla perina a za nou aj moj bracho. dodnes sa smejeme, ze "hla, aky pohodlny, aby sa neudrel". nic sa mu nestalo. rozospaty vstal, vyteperil perinu hore, lahol si a spal do rana.
ina pani z nasho mesta take stastie nemala. jej syn v noci cez ohradu prepadol, skoro si ukusol jazyk a tyzden lezal na are v bezvedomi. dalsieho pol roka doliecovali nasledky silneho otrasu mozgu. takze moj brat mal vlastne velke stastie.
proste su veci, ktorym ani pri najlepsej voli a snahe nezabranime. niekedy je len statsie, ze skoncia dobre. keby skoncili zle, naslo by sa kopec ludi, ktori by boli hned hotovi so sudom a nazorom.

Pri najstaršej dcére som bola taká tá úzkostlivá mamina, len aby mi dietko neofúklo, aby náhodou nespadla... Teraz, pri našom drobcovi, sa držíme hesla: "Ved ked spadne, na zemi ho nájdeme " V zime som ho nachádzala, učil sa v byte korčulovať. Teraz sa už plánujeme učiť bicyklovať bez pomocných koliesok, tak ho tam budem nachádzať dosť často. Verím, že bez vážnejších následkov.

Náš Samko bol (aj je ) veľmi živé dieťa. Raz keď mal asi rok, zaspával poobede v potieľke. Vždy to bol problém, nevedel sa uložiť, ale stále sme to skúšali (aby zaspal sám). Už si nepamätám, ale asi som len nakúkala do plienky, tak že on ostal v postieľke. Dávala som mu späť pyžamo, tým spôsobom, že ležal a ja som mu nadvihla zadok a šup pyžamo. Zrazu presne v tom pohybe on sa prehodil. a späť. Do dnes neviem ako, bola to sekunda. Počula som praskanie (neviem či naozaj, alebo v mojej hlave) a plač. Normálne so si myslela, že mu bude ruka visieť, to bude mať vykĺbené , zlomené... mňa zavrú, že ho týram... Ešte teraz keď si na to spomeniem ,je mi zle. Podotýkam jemu nič nebolo.

Joj, keď toto tu čítam, tak to mám vcelku spokojné deti . Ale aj nám sa stávajú veci... a to sú pády na hlavu . Na pohotovosti sme už boli nie raz, našťastie nič sa nám vážne nestalo. Naposledy to bol pád z poschodovej postele... už mal spať, ale že on sa ešte pozeral, že čo je hore na skrini a ako stál pri rebríku, tak sa skĺzol rovno na hlavu . A pricvaknuté prsty v dverách... furt ich tam nejako šikovne strčí .
Ale za to ja a môj brat, mama si s nami užila . Ja rozbitá hlava- zašívaná, brat rozťaté koleno- zašívané- hrali sme sa v detskej izbe s loptou... ja napichnutá žila so sklom- šité... brat sa raz zasekol v rúre vonku za blokom (ešte bolo čerstvo rozostavané sídlisko)... už ani nepamätám, čo všetko sme vyparatili ... a jasné, opekali sme celá rodina na záhrade... babka, dedko, strýkovia, tety atď. a brat si popálil ruku v pahrebe- a to všetci boli okolo ohňa a upozorňovali ho, aby okolo nepobehoval... a spomenula som si ešte na jednu vec... vyberala som loptu spoza skrine a tá skriňa sa prevrátila ...ešteže nie na brata ... ...niektoré deti majú v zadku vrtuľu, stačí chvíľka a ...
Ja mám niekedy pocit, že tie moje deťušky príliš kontrolujem, ale keď si spomeniem, čo sme my ako deti všetko vyparatili . To by som ani na záchod nemohla ísť, keď som s nimi sama doma. Nedá sa im byť stále v pätách .

Evi, pripomenula si mi, ako som preklopila kocik s mladsim synom. Mal asi 3 mesiace, na jesen a domov z obchodu som musela asi 150 m prejst po neosvetlenom chodniku. Lezalo tam oko z drotu, mne sa do neho zaplietli nohy a kocik ostal na rucke. Este stastie, ze poprchalo a mala som na kociari ten kryt, tak tam maly ostal visiet a netresol na chodnik. Inac, on ma hlupacik strasne velke stastie (chvalabohu). uz som ho tolkokrat v duchu videla dolamaneho a skrvaveneho, co take sprostosti vymysli... Pri starsom funguje prevencia. Verim, ze keby som mu raz nedala prilbu na korculovanie, urcite by mi volali, ze ma rozrazenu hlavu a otras mozgu, aj ked padne tak 1-2x za hodinu a na zadok alebo kolena.
Bol tu prispevok o popaleni dietata, nestihla som napisat... Znamym sa oparilo 2rocne dievcatko cajom. Mala bola v postielke, spinkala poobede a mamina si uvarila cajik a isla na wc a zrazu len pocula plac... mala v kuchyni a rucka obarena Nikdy predtym ani potom z postielky nevyliezla.
A ked si spomeniem, co sme povyvadzali ako mali my Len tie "najlepsie": bratovi som hrdzavu kosu zatala do nohy a on ma postrcil a prerazila som hlavou sklenene dvere. Skakali sme z asi 5 metroveho múra.
Proste, decka sa nedaju ustriehnut a cim su starsie, tym viac skusaju, kde su hranice.

a ja som si spakruky spomenula aj na ďalšie úrazy našej slečny Nekrvavé, ale... aj ten zvuk poznáme, Carly Síce bez otrasu mozgu.

Ale spomenula som si na samú seba...
na stovky oškretých kolien a lakťov, na 8 štichov na čele- utekali sme pred spolužiakom, kukám aký kopček, reku BACHA a už iba BUM , na rozmliaždenú nohu- ALE ja som tú činku zdvihla, len z tej blbej postele sa potom zošuchla , znovu rozbitú hlavu- skočíme na 3- 1.....2.3.... bohužiaľ ja som si to pri 2 akosi rozmyslela, ale kamoška čo ma držala za ruku nie , hasenie horiaceho lesa,................... ai ai a INÉ Byť MAMOU je radosť

Ja keď som bola malinká, otec ma kočíkoval. Nejak nešťastne zakopol a kočík sa mu aj so mnou prevrátil dopredu. Letela som von a tvárou rovno na kamienkonú škvarovú cestu. A všetko na tvári. Zobral ma do nemocnice, lekár mu len povedal, aby počkal na chodbe. Neviem, ako mi to vyčistili, ale že ma bolo počuť až do Aše. Kupodivu tvár mám bez jedinej jazvy, akurát nad vrchnou perou mi na pamiatku ostal v koži malilinký kamienok. Viem, že to neurobil naschvál a bola to nehoda. Avšak mama mu určite dala...

teda babenky aj moje dve detičky maju zopar stehov a aj nejake zlomeniny..stalo sa aj v mojej pritomnosti ale uprimne...necitim sa byt preto zla matka..ako sa vravi..dieta možeš držat aj za ruku a stane sa...myslim,že nas mamy to boli niekedy ovela viac ako to dieta...duša sa hoji pomaly..a to neštastie čo sa stalo tomu dievčatku...strašne a myslim,že maminka bude trpiet cely život..jej dušu nič nezahoji..hod kamenom kto si bez viny..držim jej palce aby to zvladla a malej posielam do nebička

Moja dcéra chvala bohu nemala nejaké vážnejšie úrazy. Spomínam si však na to, ako sme raz išli na prechádzku na sánkach - mala ani nie 1 rok. Bola zabalená vo fusaku. Manžel ju ťahal, ja som išla ešte niečo kúpiť do PNS, že ich potom dobehnem. Ako som tam tak čakala a dívala sa na nich, zrazu len vidím, ako sa MM prevrátili sánky, naša dcéra spadla hlavou do snehu, trčal len fusak (bolo vtedy napadaného veľa snehu). MM si vôbec nič nevšimol a kľudne išiel ďalej. Nezmohla som sa na slovo, chcela som na neho kričať, ale slová mi uviazli v krku. Rozutekala som sa najrýchlejšie ako som vládala. Keď som našu dcéru vytiahla zo snehu, chúďatko, najprv len otvárala ústa ako sa snažila plakať, ale žiadny zvuk nevychádzal. Až po chvíli a to bol teda riadny rev. Na to sa už obrátil aj MM a bol celý užasnutý, akože ju mám na rukách. Nechcel ani veriť, že mu z tých sánok vypadla .
Dva roky na to, to už mala dcéra 3 roky, sme takto išli tiež von so sánkami. MM ju na nich začal krútiť a dcéra tľapkala ručičkami a kričala :"ešte, ešte!" Ja som povedala, nech to nerobí, lebo mu z tých sánok vyletí. Ani som to riadne nedpovedala a už sa stalo. Vyletela zo sánok rovno na zem. Tak bol po veľkom smiechu, veľký plač, ale našťastie sa nič vážne nestalo.
No a ešte si spomínam, ako raz, keď bola dcéra chorá (mala asi 5 rokov) ostal s ňou MM doma. Keď dcére klesla teplota, samozrejme už nevedela čo so sebou a tak si vymyslela takú "krásnu hru". MM ležal na gauči a ona po ňom chodila. Zrazu sa prevrátila a spadla rovno na sklenený stôl v obývačke, ktorý celý rozbila. Keď som prišla domov a videla som pred dverami úlomky stolu, až mi zle prišlo. Kým som odomykala dvere, videla som kadejaké hororové scénare. A predstavte si, moja dcéra nemala ani jeden škrabanček, ani jednu odreninu. Stôl sme ale aj tak radšej vymenili za drevený .
Na iné úrazy si nespomínam, isteže nejaké to rozbité koleno sa naskytlo, ale nič vážne.

hovorí sa, že vždy príde deň, keď ti dieťa padne z postele, asi prvý pád v živote.. no dnes sa to pritrafilo aj mne, nechala som malú spať na manželskej posteli, samozrejme obloženú vankúšmi, počujem plač, idem sa pozrieť, krvi by sa vo mne nedorezal, miesto, kam som ju položila- prázdne! Bola o kúsok ďalej, zakliesnená medzi posteľou a postieľkou, našťastie máme malú spálňu a nemám ju ďaleko od postele. Tak tam visela, hlava dole, zadoček hore, samozrejme plač... a to má 6 mesiacov. Našťastie všetko v poriadku.

Taktiež som si spomenula na ten prvý posteľový pád Teraz mi je do smiechu ked si na to spomeniem, ale vtedy... Mali sme posteľ opretú tesne o radiator, poznáte tie panelákové plechové radiatory. Malý spinkal na posteli obloženej z troch strán, ved štvrtá strana bola stena a radiator. Samozrejme, že drobec sa zgúľal práve na tej strane a zašprajcoval sa medzi posteľ a stenu. Ked tam spadol vôbec neplakal, plač nastal ked sme ho vyťahovali. Máme veľkú a ťažkú posteľ, bez rozobratia ju nepohneme. Kto by ju ale v tej situácií a strese rozoberal? Tak sme malého s mužom ťahali von. Ako sa tam dostal, a ako sa nám ho podarilo dostať odtiaľ, netuším. Tá medzera mala asi tak 11 - 12 cm. Pri páde si neublížil, len ako sme ho ťahali von, tak mal zopár škrabancov od steny

Aktuálne k téme.

Nakopala by som nás oboch aj s MM do zadku.
Vieme, že Anetka je naozaj ako magnetka Priťahuje samé lotrovinky Nemôžeme ju nechať chvíľu samú, lebo hneď niečo vyvedie. A aha, stalo sa. Práve dnes.
Manžel si na domácom grile niečo vyprážal a hoci sme boli obaja v kuchyni, stačila sekunda.
Náš čertík strčil rúčku priamo do rozžeraveného grilu. Nestačili sme sa s manželom ani otočiť. Ale ani jeden si to nevytýkame. Slzy sme mali v očiach, Anetka dve hodiny plakala. Ale bolačka prešla a Aňula spokojne spí.Nič by nepomohlo, keby sme sa obviňovali. Takto sme spoločne mojkali, fúkali a nosili na rukách
Ale je to ponaučenie aj pre ňu a samozrejme aj pre nás.