V električke

V električke sedeli dve kamarátky. Jedna z nich mala na kolenách asi dvojročného chlapčeka. Boli zabraté do rozhovoru, chlapček sledoval čo sa deje za oknom. Naraz sa ozvalo celkom tiché: „Mami“. Žiadna reakcia, len mama, zrejme predsa len niečo zaregistrovala, pokračujúc v rozhovore utrela chlapčekovi nos. Chlapča sa začalo mrviť mame na kolenách. „Seď poriadne a pozeraj von z okna!“ Rozhovor dvoch žien neutíchal. A opäť, tentoraz trocha hlasnejšie: „Mama“ Nič. Chlapec začal kopať do sedadla pred ním. Mama mu nevenovala pozornosť. Pani, ktorá sedela pred nimi sa otočila: „Pani, dávajte si pozor na decko, kope mi do sedadla!“. Mamička očervenela, a rozkričala sa na chlapčeka: „Nevieš dávať pozor?! Koľkokrát som ti hovorila, že máš sedieť a pozerať von z okna? Pozri, teta sa teraz na mňa hnevá.“ Chlapček sa pustil do usedavého plaču a chcel okamžite vystúpiť. „Moje nervy, toto mám s ním stále. Strašne je zlý v poslednom čase“, povedala mamička kamarátke a nahnevane šupla malému po zadku. Na najbližšej zastávke ho zdrapla za ruku a vyvliekla z električky. Keď električka odchádzala, ešte bolo vidno ako malý dupe nôžkami na zastávke a mama naňho čosi kričí.
Čo sa vlastne stalo a ako sa tomu dalo predísť? Dieťa si žiadalo pozornosť matky najskôr nenápadne, postupne svoje signály stupňovalo a používalo také prostriedky, ktoré malo poruke. Plač a hnev už boli prejavom zlosti, bezmocnosti a strachu.
Mama mohla byť natoľko pohrúžená do rozhovoru s priateľkou, že tie nenápadné signály nevnímala, všimla si až mrvenie sa chlapca a vtedy mu dala najavo, že nerobí správnu vec, má sedieť a pozerať von oknom. Tu mala šancu predísť konfliktu tak, že by zamerala pozornosť na dieťa a snažila sa prísť na to, prečo sa mrví, čo mu chýba. Možno jej chcel ukázať niečo za oknom, možno bol smädný, možno sa už nudil. Je veľmi pravdepodobné, že v tejto chvíli by uspokojenie jeho potreby zabralo len krátky čas a mama by sa mohla ďalej nerušene rozprávať s priateľkou.
Ďalšia šanca prišla keď ju chlapček znova oslovil. Keďže žiadny z doterajších signálov nezafungoval, dieťa pokračovalo ako vedelo. Pohybom. Kopkalo si nohou a je viac ako pravdepodobné, že vo svojich dvoch rokoch nedokázalo domyslieť dôsledky tak ďaleko, aby si uvedomilo, že tým niečo spôsobuje tej pani, ktorá sedela pred nimi.
Tým, že sa do konfliktu medzi matkou a dieťaťom zapojil niekto tretí – pani upozorňujúca matku na to, že má na dieťa dávať lepší pozor, stúplo napätie. Matka sa cítila obvinená z rodičovskej neschopnosti a keďže si nebola ochotná priznať žiadny podiel viny na vzniknutej situácii, prehodila zodpovednosť na dieťa. Podporila to aj výčitkou, že teta sa na ňu teraz hnevá. Snažila sa v chlapcovi vzbudiť pocity viny, ktoré sú pre také malé dieťa neúnosné. Chlapček zareagoval snahou uniknúť zo situácie, ktorá bola preňho príliš ťaživá a nezrozumiteľná.
V tej chvíli by potreboval niekoho, kto ho láskavo utíši, všetko mu primerane vysvetlí a ubezpečí ho, že už mu nič nehrozí. Namiesto toho dostal správu, že je veľmi zlý a už sa to s ním nedá vydržať.
Možno ale mama chcela svoje dieťa vychovať tak, aby nebolo sebecké a nepresadzovalo sa na úkor iných. Možno si povedala, že má právo sa porozprávať s priateľkou, s ktorou sa už tak dávno nevidela a práve sa náhodou stretli.
Áno. Má právo sa porozprávať s priateľkou, nemala by vychovať malého egoistu, pri ktorom každý skáče ako zapíska, ale treba si uvedomiť, že:
- Malým deťom plynie čas úplne inak ako dospelým. Nerozumejú časovým pojmom ako je chvíľa, 10 minút, hodina, zajtra apod. Teda nemôžeme očakávať, že keď im povieme, že sa s tetou chvíľu porozprávame a potom pôjdeme na ihrisko, že budú vedieť o čo nám ide.
- Deti učíme trpezlivosti nie tým, že na ne nereagujeme, ale že zareagujeme, vypočujeme si ich a povieme im, či môžeme alebo nemôžeme ihneď splniť ich požiadavku. Pri malých deťoch sa snažíme nájsť náhradnú činnosť, pri veľkých už môžeme povedať ako dlho budú musieť čakať na splnenie svojho priania a čo pre to oni sami môžu urobiť. V uvedenom príklade mala mamička zareagovať už na slovnú výzvu chlapčeka a ak by mal nesplniteľnú požiadavku, pokúsiť sa odkloniť jeho pozornosť iným smerom a začať rozmýšľať ako to zariadiť aby bola jeho potreba uspokojená.
- Malé deti nevedia domyslieť následky svojho správania. Treba ich to učiť. Neznamená to, že by sme im preto mali tolerovať to, čo robia nesprávne, ale musíme im vysvetliť čo spôsobili a ukázať im ako to napravia. Mamička sa mala pani pred sebou pokojne ospravedlniť a povedať chlapčekovi: „Pozri, keď kopeš nožičkou tete to udiera do sedadla a je jej to nepríjemné. Poď, povieme jej prepáčte a budeš si dávať pozor.“
- Keď je dieťa pod silným vplyvom emócií – či už radostných, alebo smutných, hnevlivých – je úplne zbytočné snažiť sa niečo od neho chcieť, vysvetľovať mu, trestať ho. Najskôr je potrebné ho upokojiť a až potom je možné s ním rozprávať. Jeho vnímanie je totiž takmer celé pohltené prežívaním vlastného silného citového pohnutia a už mu nezostáva kapacita na vnímanie niečoho iného. Je to preňho príliš náročné, vzbudzuje to v ňom napätie, ktoré sa potom premietne do väčšej podráždenosti a hnevu.

Mgr. Zuzana Zimová, poradňa Dospelí a deti,
Legionárska 4, Bratislava.

Naša poradňa poskytuje konzultácie pre:
 Rodičov, ktorí sa chcú porozprávať o tom ako vychovávať svoje dieťa.
 Rodičov, ktorí sa dostali pri výchove dieťaťa do úzkych.
 Rodičov, ktorých deti sa chystajú navštevovať škôlku, príp. sú budúci školáci.
 Deti, ktoré majú problémy so vzťahmi k dospelým.
 Deti, ktoré si nevedia zvyknúť na školu, nepáči sa im tam, majú z nej strach, nemajú dobré vzťahy s učiteľmi a spolužiakmi.
 Kohokoľvek, kto má pocit, že by potreboval podporu pri zvládaní vzťahov v rodine, práci, s priateľmi, partnerom.

Na konzultáciu sa môžete objednať telefonicky na č. 0907 270 550 (stačí ak zanecháte odkaz s kontaktom, ozveme sa vám), príp. mailom na adrese zimovazu@stonline.sk