Toto poznam, podobne otazky som mala tiez - aj mam.
A nasla som celkom zaujimavu knihu od Naomi Aldortovej Vychovavame deti a rosteme s nimi
Je to velmi pekna a zrozumitelna knizka. Sama som bola prekvapena, ze tie "finty" skutocne funguju, dokonca bez kriku , ak by bol zaujem mam ju aj v PDF
(len je na cca 4 maily).
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som mamou škôlkarky. Pomaly ale iste sa blížime k puberte, veď za 10 rokov z nej bude pätnástka





A tu nastáva ten problém. Ako predýchavate infarktové stavy? Teraz nemyslím také, čo sú jednoznačné- že si dieťa odmieta upratať a podobne, ale také tie mikro hovadinky, ktoré keď sa nakopia, vzniká atómová bomba- v podobe vás
Čo presne myslím? Ranné vstávanie je usmiate, nežné, spokojné... začne sa obliekať a 3 krát po sebe si obuje ponožku pätou hore. Alebo to, že si "oblečie" pančucháče, pudlo má až na kolenách a pri päte naskŕčaný polmeter z celej dĺžky. Upozorníte ho, že si to má popraviť a ono začne ťahať pančuchu hore na stehne...a ťahááá a ťaháááá. Alebo to, keď sa snaží obliecť si mikinu na ktorej má prevrátený rukáv. Samozrejme to nejde, ale riešenie tohoto strašného problému jaksi neprichádza... pričom je nad slnko jasné, že ten váš puberťák to všetko ovláda, len sa mu dnes jaksi nechce (asi rozmýšľať, alebo čo).
A keď sa spojí 30 takýchto čriepkov, vzniká jedno zúfalé ráno. Plné kriku, upozorňovania, časový sklz, .............
Nemám vo zvyku ustupovať- činnosti, ktoré urobiť vie sú v jej réžii. A keď je to navyše takto, nuž keby ju oblečiem, asi by to bolo x výchovných krokov dozadu.
Nuž a tak sme dnes dorazili do škôlky v topánkach naopak, v mikine oblečenej iba na jednej ruke a bundu som niesla ja. Ešteže cesta do škôlky znamená 5 krokov k autu a 5 do škôlky. Neočesaná a obe sme sa dosť obtiažne držali, aby sme nevyskočili z kože.
Prišla som domov a mrzí ma, že som sa nechala taaaaaakto vytočiť. Viem, že ak zostanem nahnevaná ja, situáciu to iba vyhrotí a to do nepríčetna. Ale 99% takýchto chvíľ prežívame s úsmevom- nejdú ponožky- veď ty to dokááážeš, nejdú pančuchy- vyťahuj ich odspodu, pozri tam ich máš naskŕčané.... ale keď sa to nasype všetko naraz a ja musím uvažovať nad tým, či vôbec trošičku rozmýšľa... jojoj
Ták, vykecala som sa, nádych a výdych dnes nepomohol, vzplanula u nás Hirošima, vie o tom celá škôlka samozrejme, ja som smutná a dúfam, že jej sa pri škôlkarskom obliekaní bude dariť lepšie a nebude mať pokazený deň z takého pokazeného rána.
Za poobedné vystúpenie jej kúpim lízatko, ospravedlním sa, že som na ňu kričala, doma prichystám kôpku oblečenia a v kľude ju nechám, aby si to obliekanie precvičila. Lebo veď ona je šikovné dievčatko a ak sa bude trošku snažiť, určite to zvládne ľavou zadnou (tak, ako miliónkrát doteraz). A ďalší miliónkrát to všetko zase urobí a potom znovu príde deň D a my sa (súčasne) nevojdeme do svojich koží
Byť mamou je fuška. Nikdy som o tom nepochybovala, občas, v čase pokoja na to zabúdam, ale spomeniem si vždy. A keď si predstavím, že ešte 10 rokov do 15