...ničoho sa neboj, aj keď to spočiatku býva veľmi ťažké, hlavne preto, že máš maličké dietky, skôr - neskôr si zvyknete.
Ja som pred časom bola v podobnej situácii, môj manžel síce nebol tak dlho preč, ale ak je to jediné východisko z finančnej tiesne, inak to nepôjde a budete si musieť zvyknúť. Ak ťa to poteší, nie si jediná, ani prvá a ani posledná. Držím ti palce a ak sa máte skutočne radi, všetko prekonáte. 
Janka, ďakujem. Síce si zatiaľ jediná, čo písala, ale povzbudila si ma. Aj náš dedko hovorí, že 'čo to je mesiac! Chlapi chodia aj na polroka'. Predsalen mám strach. Už sme síce 5 rokov fungovali 'týždeň v robote v BA - týždeň doma', niekedy to bolo ale hrozné. Ďakujem za odpoveď, potešila!
Nemám s týmto síce skúsenosti, ale Tebe veľmi držím palce. Ber to ako dočasné a nevyhnutné riešenie a uvidíš, že bude dobre 
a ešte budete s manželom prežívať medové týždne a o to krajšie chvíle, keď sa Ti vráti po tých 5 tich týždňoch domov. Budete si vzácni. Prajem veľa sily na prekonanie samoty, aj keď verím, že Tvoje dietky Ti tie chvíle hravo vyplnia, veď s tak malými deťmi je veľa práce, aj zábavy . A ak Ti bude veľmi smutno, tak skoč sem - na NM a my Ťa trochu podržíme, pohladíme a rozveselíme. 
Neboj sa, zvládneš to.Ja so si tiež zvykla,aj deti.Keď môj manžel išiel von prvý krát,deti mali4,5 ,8,9,rokov,približne,presne si to nepamätám.Chodil autom,takže som bola sama s deťmi a bez auta,na dedine.Bola som s deťmi doma ešte pár rokov,lebo do práce by som popri tom chodiť nezvládala.teraz som nedávno nastúpila do práce,dochádzam do mesta,manžel robí na týždnovky a o mesiac ide na 4-5 týždnové turnusy.Už to zvládnem aj popri práci,deti sú už väčšie,aj mi doma pomôžu.Určite to aj ty zvládneš a všetci si zvyknete na iný režim.
Vy ste tu také šikovné žienky, čo mi dodávajú odvahu. Ďakujem za všetky odpovede, aj keď asi neodpíšem každej z vás. Povzbudilo ma, ak čítam, že ste to zvládli, hoci ste to mali ťažké, že ste cez to prešli. Isto ste si aj poplakali, aj ja budem, ale čo už. Majte sa, ahojte!
Ja som bola s deťmi neraz sama.Tiež bez pomoci.Musela som neraz prosiť ludí na zastávke,kto mi v meste kúpi dojčenecké mlieko.A to som mala vtedy 7 detí.OD 6 mesiacov,do 8 rokov.Bolo to obdobie,na ktoré nerada spomínam.Lenže prešla som s ním.Prežila bez ujmy.Ked niet iné riešenie,nič sa nedá robiť.A sama s detmi som bola aj 3 mesiace v kuse.Neboj sa zvládneš to.Trocha ťažšie ti bude,kým si zvykneš na ten iný režim.
Držím palce.
Nechápem, ako si to zvládla, je to vôbec možné? Klobúk dolu, zlatý metál je málo. Toľko detí, každý rok po sebe, ak dobre počítam, je ťažké zvládnuť aj s troma babkami. Ženy vedia byť neuveriteľne silné. Mám o čom rozmýšľať. Tvoju odpoveď a vlastne všetky, musím ukázať manželovi, nech aj on má srdce viac na pokoji. Dobrú noc!
Zvládneš všetko,ked nie je iné východisko.Teraz je to trocha lahšie.Lenže v tom čase neboli mobily,internety.Poradiť sme si však museli.Ked som si predstavila zobrať všetky deti do autobusu a ísť do mesta pre mlieko,bolo jednoduchšie poprosiť niekoho na zastávke.A ked kúrenie v zime odmietlo poslušnosť a ja som ručne pílila po nociach laty na kúrenie.Teraz to beriem ako humornú skúsenosť,ktorou som musela prejsť.Vtedy som veru drevo kropila slzami.Ono tá pílka vôbec nechcela píliť.
To si v beznádeji len musíš hovoriť.Ja to zvládnem.Nie je nič,čo by som nezvládla.Len kedže som tam nikoho nemala,rozprávala som sa už aj z riadmi.Deti boli malé,večer už spali.A ja som si nahlas hovorila.Tak,ešte teba pekne umyjem/to som hovorila hrncu/
Vieš.Na dedine som bola nová.A na našej ulici samý dôchodca.Tak sa zoznamuj.
Vidíš, a ja tu lamentujem. Tiež bývame v dedinke, hoci je to vlastne mestská časť. Ja sa nerozprávam s hrncom, ale tiež len s dôchodcami a poznám každú mačku v okolí, čia je. Budem si hovoriť ako ty, že to zvládnem a basta. Je veľmi fajn čítať príbehy iných, je v nich veľa múdrosti.
to s tým drevom mi tak trochu to pripomína moju mladosť
.. keď moj drahý bol na vojne..
Tak ti to asi napisem,ako som ja bola na tom ked moj odchadzal ...prvy tyzden v pomykove ako mu tam je a prezivat to doma s detmi,tiez nebol nik na pomoci..a potom uz nebol cas mysliat ze ho tu niet lebo deti dali zabrat,ale bol stale na „linke“ a islo to tak ako to islo..zvyknes neboj,trocha slzl rozruch ved sama na deti,ale pojde to drzim palce...
26ela
neboj sa.Všetko sa dá zvládnuť.Ja som mala tiež malé deti,hoci manžel nechodil na týždňovky, ale súkromne začal podnikať a tak domov prichádzal,keď už deti spali a ráno odchádzal,keď sa budili.Rodičov som už nemala a tak som bola na ne sama a musela som ich zvládať.Najhoršie som to mala cez zimu,keď som ešte musela chodiť zakurovať do pivnice a prikladať,pretože v našej obci nebol plyn.
Hoci teraz je už zavedený,aj tak sme si ho nedali,máme splynovací kotol,čo je ľacnejšie kúrenie,no našťaste mám už syna 17.ročného a tak zakuruje on, či na vodu,alebo teplo.O to mám aspoň menej starostí.
Nevýhodou mojou vtedy bolo,že sme nemali ani zavedení internet,pretože v obci sme nemali siknál,takže som nemala možnosť sa vtedy s niekym aspoň takouto cestou porozprávať,kým deti spali aspoň na pár minút.Vtedy som buď čítala,alebo robila ručné práce a spoločnosť mi robilo rádio.
Neboj, sama nebudeš,budú deti a tie Ťa neraz rozosmejú a pobavia.A večer budete spolu čítať rozprávky a možno pri nich aj spolu zaspíte. 
ja si tiez myslim, ze to zvladnes hlavne v dnesnej dobe plnej techniky. Asi najviac bude chybat blizky clovek, ale deticky ta polubia a hned bude veselsie, vecer sadnes za pc, kliknes sem a cas ti preleti ani nevies ako .
V tomto mam ja priklad v mojej mamine, tri malicke deti, boli sme po roku takze novorodenec, rok a necele dva roky, Byvali v starom dome a netusim ci mal vobec vnutri kupelku, myslim, ze aj vodu si musela dnu nosit, vyvarat a prat 150 plienok a tjo sa este starala o choru a chromu babku. Otec robil na turnusy a ked bolo treba aj drevo rubala, rezala a k tmu zahrada. ja netusim ako to vsetko zvladla.
Človek zvládne toľko, koľko mu osud naloží... TAk hovorí moja babka zvládli to ostatné, zvládneš aj ty, budem držať palčeky Existujú dnes aj mobili, internet a plno iných zábaviek, takže to až také strašné hádam nebude...
PS: na záver také "milé" prirovnanie môjho manžela. Minule sme sa bavili, ako je možné, že ja som sa tak šetrila počas tehotenstva, oddychovala som, nič mi nebolo a aj tak som porodila skôr. A nejaká iná žena drie od rána do večera, nestará sa o seba, pije, fajčí, a aj napriek tomu porodí v termíne zdravé dieťa... Odpoved mojho : No vieš, aj nám minule jeden poľnohospodár hovoril o pokuse na kravách - jedne sa pásli na pasienkoch, a druhé boli celé dni zatvorené v maštali, iba jedli. A práve tie boli chorľavejšie, ťažšie rodili a často pri tom umierali Skúšala som si to nebrať osobne
To je pravda, že niekedy /skôr naše babky, prababky/ boli ženy silnejšie, museli tvrdo robiť a aj viac vydržali. Aj môj tatko mi to často hovorí, ako žila jeho mama /nar.v 1903/, ale niekedy mi jeho reči nepomôžu, hlavne typu 'moja mama NIKDY nebola nervozna /on sa jej narodil v 42 rokoch ako posledné dieťa z 8, tak už ju asi fakt nič nerozhádzalo/, keď ma porodila na poli, ešte v ten deň išla robiť do poľa... A minule pozerám do kalendára a on narodený v decembri! Zvláštne, že aj sused je narodený v poli, aj kamarátkin otec, druhej kámošky otec v kravíne... Až mám výčitky, že ja po pansky rodila v NsP... To tak trocha mimo mojej témy.
mimi témy ale n a povzbudenie... aj ked to nepomôže nikomu, že naše babky sa nezamýšlali nad tým, či zvládnu, ked ich milý odíde na pol roka do Ameriky :) Nerozmýšľali nad presným termínom pôrodu, a už vô§bec si nevyberali pôrodnicu akoľko mali detí, MM babka 13, moja 9
Tak toto je téma, ktorú preberáme aj s mojimi susedkami. Ja som podobne žila s mojim manželom takýmto životom. On 5 týždňov v zahraničí a desať dní bol doma a šup ho dokola. No nastal ten čas práve keď sa nám narodil druhý syn a ja som už z nemocnice prišla do prázdneho bytu. Bolo to veselé, to Ti poviem "sashena". Ale vo víre povinností a starostí, radostí to utieklo ako voda a už bol doma. A tešili sme sa na seba. Keď som videla môjho muža, keď prišiel domov a plakal, tak som si myslela, že mi pukne srdce. Plakal pri pohľade na svojho mladšieho syna, ktorý robil pokroky, slová, krôčky, a on pri tom nebol. A to môj muž nie je nejaký citlivý, to musím zdôrazniť. Boli sme si vzácni. A prešiel čas cca tri roky a ostal pracovať doma. No, poviem, že sa radi máme dodnes, ale to trvalo kým sme si znova zvykli na dennodenné spolužitie. Nech mi nik nehovorí, takýto život je ťažký a skúšaný sú obaja. Neboj, budeš plakať keď budú deti choré, že nesíhaš, že si unavená, budeš šťastná keď príde a budete sa tešiť s prítomnosti. Taký je život. Nemaj strach. Sme "moderné ženy" tejto doby, možno trochu "rozmaznané" dnešnou dobou, ale sme statočné a silné. Držím palčeky.
Prosím, poraďte. Manžel sa chystá za prácou do zahraničia. Bude pracovať v turnusoch cca 5 týždňov tam a 2 týždne doma. Je to jediná šanca, ako sa finančne pozbierať, lebo tu je ozaj bieda. Mám 2 dietky /4 r.a 1 r/, ale okrem môjho otca žiadnu pomoc. Mama už nežije a svokra pracuje na 3 zmeny. Dá sa to sama zvládnuť? Máte niektorá podobnú skúsenosť? Stíhate, zvládate samotu, deti? Ďakujem!