Ako je to vlastne so zodpovednosťou?

No, hlavne je ťažko pomáhať niekomu, kto nechce. Veľmi ťažká situácia.

Na druhú stranu, vždy sa nám zdá, že vieme poradiť druhému, že vidíme, kde robí chyby a čo treba robiť inak. Ale u seba to nejde. A upozorňujem, že teraz narážam výhradne na svoju osobu - koľkokrát sa chcem presadiť so svojimi radami, nepáči sa mi, že nepočúvajú. Veď to mám všetko tak krásne premyslené, zapadá to, všetkým to vyhovuje....

Každý človek je iný a každý si nesie zodpovednosť sám za seba ale  súhlasím aj s tým že sme aj ako celok. Hovorí sa že by sme mali žiť tak aby to ovplyvňovalo len v dobrom všetkých. No to je ale ťažké, čo je dobre pre mňa nemusí byť pre iného a preto ani toto tvrdenie neobstojí.

Z vlastnej skúsenosti viem, že aj ked srdce veľmi bolí z toho čo náš blízky robí, tak je najlepšie iba čakať a čakať vždy s ponuknutým ramenom bez večných výčitiek - ja som ti to hovorila. Totižto táto veta je skôr príkladom toho, ak to vezmem z duchovnej roviny - že niekoho sme vlastne vnútili vôjsť do tejto situácie, ale tiež ide o to že nevieme dokazať či to bolo pre jeho dobro, aby na svojej ceste napredoval alebo z nášho ega - ja všetko viem lepšie.

Toto je oblasť ktorá je iba na polemizovanie aj ked je tak veľmi aktuálne.

Ja patrím k ľudom ktorí sa červenajú za iných, ktorí sa cítia zodpovední za všetko. Trápilo ma to, ale neviem to zmeniť, tak to jednoducho cítim a tak sa stotožňujem s tou knihou  aj ked som to nikdy nečítala. No svet zmeniť nemôžem ale môžem byť nápomocná pri náprave, môžem ponuknuť rameno a slová na vysvetlenie prečo sme takú hlúposť urobili.

Medzi nami je to tak, že čím viac budeme tlačiť na pílu tým skôr vbehne ten človek do toho. Nechajme mu právo aj na jeho omyly, aj my sme ich urobili habadej a neuverím že existuje medzi nami človek ktorý je bez toho.

Byť zodpovedný za šťastie alebo nešťastie iných sa nedá. Šťastie musí nájsť každý v sebe... ten pocit šťastia, že si sám prizná svoje šťastie a sám sebe si dovolí byť šťastný. Lebo byť šťastný je v dnešnej dobe "divné", normálne je stále sa na niečo sťažovať. Ale o tom si asi nechcela Ak si niekto nechce dať poradiť a Ty budeš do neho stále hustiť, tak dosiahneš pravý opak. Ty máš jeden uhoľ pohľadu a ten, komu chceš radiť, vidí a CÍTI úplne niečo iné. Zažila som na vlastnej koži, keď som sa rozhodla robiť niečo úplne iné... tých dobrých rád, čo som si musela vypočuť, výčitiek od rodičov, od kolegov (dnes už bývalých). Ale mala som pocit, že to nie je pre moje dobro, ale preto, aby som im náhodou nejako neskomplikovala život. Málokto bol schopný akceptovať, ako som sa rozhodla. Hlavne, keď sa už niekto rozhodne, že niečo bude biele a Ty ho začneš presviedčať, že by bolo lepšie, keby to bolo zelené... Ťažko sa mi to vysvetľuje. Nemám pocit, že to je o zodpovednosti, ale skôr o rozhodovaní a že veľa ľudí ešte nevie akceptovať rozhodnutia blízkych, lebo by vďaka ich rozhodnutiu museli zmeniť seba (a to sa im nechce). Treba byť pripravený meniť seba a nie sa snažiť zmeniť ostatných okolo seba.

Som zodpovedná za výchovu detí. Trochu ma škrelo, že mladší sa rozhodol nechať karate. Mohla som ho prinútiť/presvedčiť a nájsť si aspoň 10 dôvodov, prečo by tam mal chodiť. Ale ten 9-ročný človiečik, to videl inak. Už nemal pocit, že ho karate obohacuje (aj keď to takto nevedel povedať), už ho to ani nebavilo, chcel skúsiť niečo iné. Teraz riešim, či staršieho prihlásiť na 8-ročné gymnázium. Na prijímačky ho nejako presvedčím, aby išiel a potom nech sám skúsi. Ak mi po polroku povie, že stačilo a chce sa vrátiť na ZŠ, tak OK. Aj keď všeobecná mienka o takýchto "návratoch" je, že na to decko nestačilo a je veľmi ťažké si to priznať - hlavne rodičia majú klapky na očiach a nechcú si niečo také pripustiť. Ak sa im to podarí a otvorene pomenujú chyby svojho miláčika, ukameňuje ich zvyšok rodiny

Tiež sme riešili nedávno vzhľadom k deťom, za čo som ešte zodpovedná ja ako matka, a za čo si už zodpovedajú junáci sami. No, nedohodli sme sa, ostala som v menšine.

Nie je to ak dávno /možno dva roky/, čo môj 39 ročný slobodný a nezodpovedný švagor vytkol mojej svokre, že za jeho neúspechy, zlyhania a "nezodpovednosť" môže ona. Vraj keby mu bola dala na začiatku dospelosti byt, možno auto, keby mu finančne pomohla, tak by sa mal lepšie a mal by svoju rodinu a pod. Tieto výhody nezískal ani môj manžel a predsa sa nielen oženil /a už 20 rokov ženatý so mnou je/, vychováva tri deti a darí sa mu to /teda nám /. Ide o to, do akej miery si človek nechá zasahovať do života "dobre mienenými radami", pokiaľ sa nechá vodiť za ručičku, pokiaľ majú takéto nutkanie rodičia, ktorí tiež sa snažia príliš preberať zodpovednosť aj za svoje už dospelé deti na seba.

Ja osobne som mala svoj vzor tak trochu aj Lydushinom prístupe výchovy... netlačím som svoje deti do vecí, ktoré sa im nepáčia. Nechávam rozhodnutia kam pôjdu študovať alebo aj pracovať na ne. Keď zo syna tiahol cigaretový pach, vyjadrila som svoj názor /aj ja som si sviatočne zapálila, takže pokrytec nie som/, že ak chce fajčiť, bude si to platiť zo svojho a bude  to robiť len mimo domácnosti - ako ja. Opil sa dva razy zo zvedavosti, upratoval si po sebe sám a hneď sa ma pýtal, ako ho chcem potrestať... učím ho zodpovednosti za svoje činy, môže prísť za mnou s každým problémom, ale rozhodnutia robí sám a keď si nechce dať poradiť, nechám ho, nech sa poučí. Vie, že s nami môže bývať, dokedy bude chcieť, ale pravidlá platia pre každého z nás, aby sme sa doma cítili príjemne. Prispieva na domácnosť malou čiastkou, keďže zarába, aby sa aj do budúcnosti naučil hospodáriť s výplatou a platiť si účty. Je to presný opak výchovy mojej svokry a verím, že zodpovednosť v sebe má, pretože ako rodičia sme mu ju  aj svojím správaním vštepili.

Ako matka som zodpovedná za dvoje deti až do ich dospelosti, ale to pre mňa neznamená, že ich budem viesť za  ručičku. Usmerním, poradím, poviem si svoj názor, pomôžem, vypočujem... ale nechávam aj žiť po svojom.

Je krásna nedeľa a prepáč, Kami, ale video si z bezpečnostných dôvodov zatiaľ nepozriem. Takže k Tvojej otázke: 

1. ak niekto nechce prijať pomoc, tak ju nepríjme
2. ak niekto nechce počúvať, tak nebude
3. ak si aj napriek tomu presvedčená, že pomôcť musíš, tak budeš neúnavne hľadať spôsob ako
4. dobre si premysli, či neplytváš zbytočne energiou a nebude chýbať

• Tebe samotnej 
• tam, kde môže byť užitočná

Možno dám niečo od veci, ale podľa mňa je v tom podstata problému: "Netráp sa, neobviňuj sa! Ľudia nerobia chyby, ale získavajú nové skúsenosti." Myšlienka, ktorá pomôže prijať seba i druhých...

Pekné jesenné dni prajem...