ako sa zachovat?...

Asi ťažko radiť keď je to všetko napísané tak všeobecne...

Čo tak zbaviť sa krívd a ďalšie jednoducho nerobiť- hlavne voči samému sebe ich nerobiť, nemrhať svojou vlastnou energiou smerom kde sa to míňa dobrému cieľu...

...všetko žiada a nič nedáva, len vycuciava..keď je zlatý podnos prázdnejší všetci okolo sú špiny, čo chúďatku nedoprajú...a nie je toto kameňom úrazu??? Kto dával a už nevládze dávať? Rodina? Či?

Aj ten kto dáva by mal dávať so srdcom no aj rozumom...stopnúť dávanie tam kde je sebecké správanie sa zo strany prijímateľa...nevychovala si práve tá rodina, ktorej to teraz tak vadí tohto nevďačného, požadovačného človeka práve ona sama?

To ma tak napadli práve tieto otázky, keďže je to všetko tak všeobecne napísané...

U mňa ako jednotlivca je to asi tak, že dávam keď naozaj chcem a vyhnem sa tak neskôr pocitom krivdy...ak by som dala s tým najlepším úmyslom a neskôr by som bola pre dotyčného špina, ktorá chúďatku nedopraje tak to by bol dosť krátky proces s dotyčnou osobou- určite by som si ju nepestovala vo svojom živote, nemala by som potrebu nielenže sa s dotyčnou osobou stretávať, ale ani len v myšlienkach sa jej venovať...a platí to aj komplexnejšie v rodine...

je ta osoba v rodine tak dolezita, ze si nemozes dovolit povedat slusne a jemne svoj nazor? musis mlcat a cakat, kym to praskne a potom riesit dosledky toho, ze to povies tak, ze to bude skor urazlive, nez pravdive?

No, takých ja mám okolo seba a hlavne v práci.Ja sa snažím si to nepripúšťať a keď mi povedia, že Tebe je hej, ty máš naprkl. bla bla bla a ja nie, vždy im poviem, že každý má svoje problémy a nie každý o nich vie.Lebo každý má nejaké trápenie v živote, jeden také, druhý onaké.A na druhej strane im vlastne môžem poďakovať, lebo mi neustále pripomínajú, čo si mám vážiť, aby som nezabudla.

vyvyka tvojim príspevkom som si uvedomila, že aj mne sa toto v práci stáva, no neberiem to nijak ťažko...kolegyňa občas "rýpe", že mne je hej, že ja toto, alebo hento...ale keď už si človek prejde nejakú cestu v živote dokáže to brať tak inak...mám tú svoju kolegyňu veľmi rada a keď tak občas takto "vyrypuje" tak sa jej opýtam: zlatinko a tebe čo je? čo ťa trápi? prečo mi toto hovoríš?Naozaj si myslíš, že všetko je tak ako to ty vnímaš? Napokon sa vždy dopracujeme k nejakému trápeniu, ktoré jej nedá pokoj...

aj ja si myslím že šťastný človek nepozerá na druhých a nezávidí ale sa teší toho čo ma .. ale aj z vlastnej skúsenosti viem že takýto človek dokáže znepríjemniť nie jednu chvíľku a zem tam závidí aj problémi a starosti pre ktoré v noci nespávam...

Nemám čas čítať ostatné príspevky, ale aj ja poznám jednu osobu. Ale jej nevychádza nič, ako by chcela. Vieš koľko rázy som jej naznačovala, že to je preto, lebo všetko vidí čierne. V každom hľadá to zlé, v každej rodine sa "niečo nájde", a závidí všetko, čo majú iný. Nedokáže pochopiť, že v jej živote je to preto, lebo to zlo, čo ide z nej sa k nej opäť vracia.
Vždy jej vravím: trocha optimizmu....

Ja som v prípade" môjho" príbuzného zvolila cestu svojej slobody.Prestala som sa snažiť vzťahy urovnávať, dala som slobodu aj jemu.Už si nepripúšťam žiadne ozvy z tej strany, nanajvýš ako informáciu, názor tej osoby, čo už vôôôôbec ďalej neriešim.
Predtým som sa cítila spoluzodpovedná za pokoj v rodine. Akákoľvek snaha vyjsť v ústrety nespokojnému príbuznému, pochopiť ho, vyvolávala len ďalšie napätia.Nemala som pocit a ani ho nemám, že v mojom príbuznom som mala, alebo mám nastavené zrkadlo.To by v rodine vyzeralo ako v zrkadlovej sieni, lebo dotyčný má v celej našej početnej rodine výsadné postavenie.Po rôznych nepríjemných zážitkoch sme sa jednohlasne dohodli, že sa ako rodina rozbiť nedáme a príbuzného budeme brať ako človeka,ktorý si bude musieť so svojou konfliktnou povahou poradiť sám,ak si vôbec uvedomí,že v nás už nemá poslucháčov.Funguje to takto a dvere nechávame otvorené...... AnnaK život je predsa tak krásny, ale krátky. Pekný deň