Poprosila som kamarátku,nech mi 21 dní píše každy deň jednu sms,prečo ma má rada,a prečo som pre nu výnimočná.
Nebolo to jednoduché ju osloviť.rozum mi hovoril " Bože,komu by sa chcelo denne napísať,prečo ťa má rád"
"Blbosť"
Nechala som to asi 3 týždne ležať.Ale potom to prišlo.Skúsim to....
Bola s toho paf,že čo čo čo...to od nej chcem.
Denne si do dennika zapisujem,čo mi píše.
Ráno som vstala.Konečne si dovolím jesť moje obľúbené raňajky.Dva krajce celozrnného chleba,maslo,marmeládu a kávu s mliekom.
Srdce mi bije,lebo mám v hlave všetky knihy sveta o diétach,sacharidoch,bielkovinách,tukoch.Ako sacharidy škodia.A ešte s maslom....
Božeeee
"Micka,ak si nedáš takéto raňajky,zožereš toho neskôr 3x viac." hovorí ku mne to láskavé ja
Zisťujem,že ak začínam žiť život podľa seba,objavovať moje danosti,ktoré som roky v sebe nevidela,aj prejedanie je menšie.
Akoby nám táto choroba ukazovala,že náš život nie je v poriadku.Že máme na sebe pracovať.Vôbec to nie je o chudnutí a priberaní.
Nepriamo je....ale u mňa je jedlo akoby liek na bolesť,ktorú v duši cítim.Dlhé roky som ju potláčala.
Od kedy smútky,bolesť,strach v sebe nepotláčam....začali sa diať dosť veľké veci v mojom živote.
Tak si aj dnes porobím to potrebné a už začínam pociťovať v sebe tlak.
Dnes je teplo na zdochnutie.Upratať musíš.Navariť musíš....A deti ťa potrebujú.
Sadnem si a nadýchnem sa..."Čo naozaj dnes chcem?"
"Čo najradšej robím?"
A píšem si zoznam mojich obľúbených činností.Je tu zaradené aj písanie.
O čom už len môže človek písať,ak nie o tom,čím si sám prešiel?
A tak píšem.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
PPP je moja životná téma už 20 rokov.
Veľmi ťažko sa mi o PPP píše.Dokonca som počula vyjadrenie jednej ženy,ktora je aj drogovo závislá,že o chlaste a drogách pre ňu nebola taká hanba hovoriť,ako o prežieraní a vracaní.
Hanbím sa za túto diagnózu.
A predsa s ňou už 20 rokov žijem.
Zo začiatku som o nej hovorila.
Keďže si ľudia radi do niekoho kopú,bola som vysmiata."To je tá,čo žere a ide sa na hajzel vygrcať"Dlhé roky som o tom nehovorila a mám s tým stále problémy,hovoriť o tom.
Predsa mám túžbu s tým niečo robiť a podeliť sa s niekym.
Nie som zúfalá.Po toľkých rokoch už nechytám depky s nadváhy.Od kedy som si povedala,že už nikdy žiadne diety....prestalo aj prejedanie.
Neviem..ako žijú bulimičky na Slovensku?
Ja si idem po svojej ceste.Objavujem samu seba,odkrývam každé jedno moje zranenie s minulosti...a tam vidím východisko s tejto choroby.
Už asi mesiac sa učím jesť všetko.Čo bolo pre mňa pred pol rokom absolutne neprijateľné.
Nechcem už počítať kalórie,mať všetko pod kontrolou.Lebo práve to ma vždy doviedlo k prejedaniu a vracaniu.Asi 3 roky pozorujem,ako sa veci vyvíjajú.Že sa vyvíjajú trochu inak..ako voľakedy.
Od kedy som zrušila diety,to nutkanie je naozaj menšie.Ale nie je len to samotné.
Velmi mi pomohlo,si povedať,že môžeš všetko,ale nie okamžite.Zo začiaku som si dávala intervaly.Mala som chuť na keksík.Polku som zjedla hneď,a ďalšiu polku napr. o 10 minút.
Kto bulímiu má,pozná tie stavy,keď zmizne všetko jedlo okamžite v žalúdku.Čo najviac.
A keďže si to zakazujeme,tak čo najrychlejšie.
Akože to nevdíme.Zistila som,že je jedno,či zjem 1 keksík,alebo ich zjem za minutu 10.Túžba po jedle ostáva rovnaká.
Tak som si povedala..ok...dovolím si to všetko zjesť.Ale nie hneď!
Dávala som si stále dlhšie intervaly a pozorovala,čo sa deje.