Byť dieťaťom...

Áno stáva každý deň, ale našťastie mám pri sebe človeka, ktorý mi tie slová aj povie

nie, uz by som nechcela byt dietatom . Ale tomu pocitu, chciet byt chranena, rozumiem. Uvedomujem si, ze to sice nepocuvam, ale citim.
A skor ja mam potrebu chranit.
Eva

Každý z nás je dieťa svojich rodičov, a je už iba na nás ako sa s tým pocitom popasujeme my sami. Ja napríklad mám už rodičov starých, ale ešte nie tak starých a už ja nad nimi držím ochrannú ruku, pretože sú /aspoň čo sa týka nákupov a akceptovania dnešnej pretechnizovanej doby/ takými deťmi oni a ja som ten, ktorý ich musí usmerniť a ktorý ich vedie v tom súznení s týmto svetom. Je to ten tretí groš, ktorý vraciam svojim rodičom. Nemôžem si dovoliť byť dieťaťom, ale kedykoľvek sa môžem pomojkať s mamou a otcom a som veľmi rada, že sú ešte tu.

Ja som dieťaťom svojej mamy napriek pokročilému veku. Mama sa ma stále snaží poučovať ako sa to či ono má robiť, len čuduj sa svete, ten pocit dieťaťa a istoty už dávam ja svojej mame. Asi to tak má byť, že rokmi sa k detstvu približujeme. Ako moja mama.
A čuduj sa svete, mne to robí dobre, že ja som z nás dvoch tá "dospelá".

Tak rozmýšľam, že ani nie, nemám také pocity. Vačšinou, keď som smutná a potrebujem "pohladiť", sama si hovorím: neboj sa, všetko je tak ako má byť, všetko je v poriadku, to zvládneš..." A potom, keď som občas (dosť málo ) s mojou maminkou - delí nás od seba dosť kilometrov, tak vtedy keď som s ňou, si to "užívam naplno". Objímam si ju, hladkám, ona na oplátku mňa, hovorím jej, že je najlepšia mama na svete a že ju strašne ľäbim. A tiež mám ten pocit, že teraz ona je dieťaťom a ja som tá dospelá....

Ľúbim Ťa mami,keď budeš chcieť "schúľ sa mi do dlaní" a ja Ťa budem "čičíkať" a budem Ťa ochraňovať