Čo by si robila, keby ... .

Dosť klasická otázka Neviem, pocity ziarlivosti nepoznam - vazim si seba natolko, ze sa mi nechce ponizovat. Ak sa nieco ma stat a niekto by bude chciet byt neverny, spravi to bez toho, aby som sa musela spravat ako strazny pes. Tym skor bude chciet odo mna utiect. Ja sama ocakavam urcitu volnost a slobodu vo svojich rozhodnutiach a konani (s ohladom na partnera), tak predsa nebudem partnerovi ponukat menej - doprajem mu ju

Veríš,že ja som si nikdy takéto niečo nepredstavovala?Naozaj,ja som si nikdy ani nepredstavovala,že sa vydám a budem mať rodinu,deti...a nechcela som ani svadobné šaty,kyticu...a ani som nemala klasické biele šaty so závojom.
A či som bola žiarlivá?Naozaj si neviem spomenúť na nejaký taký moment.My máme s MM netypický vzťah,kto nás pozná vie o čom hovorím-on číta moje myšlienky a ja jeho,veľmi často sa stáva,že naraz povieme to isté,alebo ja na niečo myslím a zrazu mi zazvoní mobil a tam počujem jeho hlas a rozpráva o tom,o čom ja premýšľam.On má veľa kamarátov,veľmi veľa kamarátok,ani ich všetkých nepoznám osobne,len z rozprávania od neho.Nežiarlim,nemám dôvod.Ja ráno vstanem a čaká ma na stole čaj,alebo káva,vedľa toho vianočka s maslom a lístoček od manžela,ktorý prišiel z nočnej a nechal ma vyspať...Prečo by som sa začala mučiť pochybnosťami,že to určite robí preto,aby si niečo vyžehlil?Ja viem,že to urobil preto,že ma ľúbi stále aj po rokoch a chcel mi urobiť radosť.
A keby som začala žiarliť,čo by sa na tom zmenilo?Asi by som to celé len zhoršila.Už mal tisíc dôvodov zbaliť si kufre (podľa mňa,on tvrdí,že ešte nemal ani jeden dôvod)a neurobil to,tak mu asi vyhovuje s kým žije,aj to,že nežiarlim.
Ale či by som vedela odpustiť neveru,to som si nie celkom istá.To je zase iná téma a keby som to musela riešiť naozaj,bolo by to úplne iné,ako takto len teoreticky.
Inak,dobrá téma Carly

...môj manžel mi na začiatku našho vzťahu povedal, že nemám žiarliť. A ja sa to stále učím..

ziarlivost je na figu. vlastna skusenost. som rada, ze ju mam z krku a modlim sa, aby sa uz neracila vratit. rozhodne pred nou zaklincujem aj okna.
minuly tyzden ma poslal manzel k sebe do pocitaca nieco pozriet. akurat tam mal otvoreny mail od kamaratky, ktoru vobec nepoznam. resp. viem kto to je, videla som kedysi davno jej fotku (chodili spolu), ale to je vsetko.
okrem toho viem, ze si pise s viacerymi kamaratkami. nikdy mi o tom nehovori ani slovo. zistim to podla pribudajucich mailov, ked pre nieco musim do jeho mailovej schranky.
nevidim na tom nic zle. vie, ze tam mam pristup, viem heslo, keby som chcela...
lubim ho. verim mu. a to staci.
a tiez by sa po odhaleni nevery nekonal hned rozvod. iba ak by na tom on trval alebo by sme zistili, ze si uz fakt nemame co povedat.

este par rokov dozadu by som pri podozreni, ze mi nieco taketo "zatajuje", planovala zhromazdovanie akychkolvek dokazov (aj za cenu porusenia sukromia), policajny vysluch, podpalit dom, zastrelit ju, jeho a aj seba. alebo som to chcela v opacnom poradi?

Tak určitý druh žiarlivosti sa vo mne nachádza.Ale krátko po svadbe som žiarlila dosť.Neviem,či to bola pravá žiarlivosť.Skôr som neznášala,ked sa iné baby privela a okato točili okolo MM.V detstve som si predstavovala svadobné šaty pre princeznú.Hromadu ludí,ktorí by závideli.Svadbu som mala nakoniec pri dvoch svedkoch.Ani luxusná róba nebola.A keby som to mala zopakovať,tak rovnako.Nič nebanujem.Akosi mi tie vysnívané šaty nechýbajú.

Neviem čím to je, ale akurát minulý týždeň sa ma sesternica pýtala, že či Tatikovi verím, keďže chodí do práce do CZ na desať-až patnásť dní? Už to síce bolo aj na mesiac, ale to sa stalo asi len tri krát. A ja som jej odpovedala-keby som mu neverila, tak by sme spolu neboli a nečakali druhé dieťa...žiarlivá nie som, nelámem si hlavu, čo asi robí v čase voľna-keďže veľa pracuje, tak si určite chodí aj posedieť s kolegami...no odpovedať Ti na Tvoju otázku, či by som odpustila neveru-hm, tak to je vec druhá...kedysi som si myslela, že neveru by som neodpustila NIKDY! Teraz, keď máme deti to také jednoznačné nieje, ALE...na toto sa jednoznačne odpovedať nedá-to je niečo úplne iné, ako téma žiarlivosti...možno by som pre deti odpustila, ale šancu by dostal LEN JEDNU...ale keď nad tým teraz rozmýšľam, tak sa misky váh zatiaľ prikláňajú k tomu NIKDY...a to aj napriek tomu, že náš Tatik je veľmi vnímavý, pozorný, neskutočne sa snaží, aby sme sa mali super atd, atd-no nevera je pre mňa niečo nepredstaviteľné...takže, ak toto budem niekedy riešiť(čož dúfam, že sa nestane), tak potom Ti budem môcť dať adekvátnu odpoveď, ako sa cítim, či to dokážem predýchať...respektíve, ako som sa rozhodla

Presne takú hru sme ako pubertiačky hrali aj mi.. čo by si robila, keby...
a vymýšľali sme bizardné situácie. Tiež sme mali hrdinské a tvrdé odpovede... A nevera?
Teraz tiež na nu pozerám ináč. Nevkročila našťastie do nášhu vzťahu, a dúfam, že sa mu vyhne.. Ale... Aj napriek tomu, že som dosť kvalitne žiarlivé, kvôli nevere by som nedokázala dať zrejme žaidosť o rozvod. Ved ho stále milujem :)
Aj ked, musím podotknúť, že mooooooooooooožno ked sa mi to raz neeeedajbože prihodí, sa na to budem pozerať ináč

Ja chápem žiarlivosť ako stav, ktorým dojdem k tomu zisteniu podvádzania partnera. To ako sa plížiš, ako ťa všetko zhrýza a čo všetko si schopná spraviť.

Ale konečné konanie - čo by sa stalo keby - ono je to už o tom, že si to dostala zistené do rúk a teraz konaj - čo ďalej so životom. Ako sa mnohokrát písalo -bol dôvod - dôvod na oboch stranách. A ten druhý si vybral inú možnosť riešenia ako by som si ja predstavovala.
Podľa teba, Carly, je manželstvo o dôvere.
A ty si zistila, že on tú dôveru zneužil, či nie?
Vážne by ti nevadilo porušenie dôvery?

ahoj carly...nedávno som čítala jednu brožúru od doktora Plzáka, hovoril tam aj na tému nevera, žiarlivosť atď. Podľa neho žiarlivosťou človek nič nedosiahne a ničomu nezabráni. Keby to fungovalo, platilo, by, že najmenej sú podvádzané ženy s diktátorskými sklomni, ktoré manžela držia od začiatku nakrátko - pritom jeho dlhoročná prax v manželskej poradni dokazuje opak...žiarlivosť podľa neho nie je dôkaz lásky, ale vlastnej nezrelosti a nedostatku sebavedomia. A či odpustiť neveru? V prvom rade si musí dať žena odpoveď na základnú otázku: chcem s ním zostať alebo nie? Ak nie, tak nie je o čom...ale ak áno, potom nevyčítať, nezisťovať, nerobiť z domova vyšetrovaciu väzbu...štatistiky potvrdzujú, že podvádzajúci manželia sa v 90% rozvádzať nechcú, aj tá nejlepšia milenka časom zovšednie a prečo by mal kvôli nej opúšťať fungujúci pokojný domov? No ak manželka situáciu nezvládne a v jednom kuse je na programe dňa "ako si mi to mohol urobiť?" a "nikdy Ti už nebudem veriť" - tým len roztáča diabolský kolotoč konfliktu, ktorý sa samospádom rúti do rozvodu - a manžel do náručia milenky...toť slová doktora Plzáka. Inak všetkým prajem /vrátane mňa/ aby sme v reále nič také nemuseli riešiť

No, ak môžem, napíšem aj ja svoju skúsenosť. Ešte pred niekoľkými rokmi som ani ja nevedela, čo je žiarlivosť. Môj bývalý vtedy robil v ženskom kolektíve, chodil s kolegyňou na nákupy, mávali rôzne posedenia, ale nežiarlila som. Potom prišiel veľký zlom v mojom živote. Zosypalo sa niekoľko náročných situácií a mne sa život otočil na ruby. Zistila som, že môj otec nebol taký úžasný, za akého som ho celé roky pokladala a zrazu som mala pocit, že môj život je jedno veľké klamstvo. A od vtedy musím povedať, že už nie som taká sebaistá a už viem, čo je žiarlivosť. Teraz sa snažím držať ju pod kontrolou aj vďaka príspevkov na naničmame, ale úplne vyhraté nemám. A modlím sa, aby som neveru riešiť nikdy nemusela, lebo viem, že by som padla na dno a veru neviem, ako by som to riešila.

ja som celkom žiarlivá teda určite by mi bolo ľúto, ak by môj priateľ uprednostnil kávu s jeho kolegyňou ako so mnou

a keby ma podviedol, spal s inou ženou, asi by som mu to nedokázala odpustiť, pretože ak by som mu to odpustila a náhodou (teda určite) by sme mali sex, určite by ma napadlo, ako to robil s tou druhou (čo keď bola lepšia?), keby som ho videla zamysleného, tak by ma napadlo, či nemyslí práve na ňu.. och to sú strašné predstavy, dúfam, že sa mne nikdy nič také nestane

pre mňa je nežiarliť veľmi ťažké, i keď nie som tak šialene žiarlivá, skôr by som povedala, že vlastne nemám ani na koho, okrem jeho starej lásky zo strednej, ale to ma hádam neohrozí

Ja osobne si myslím - ak sa máme baviť o nevere - že ide hlavne o to, či je to nevera pomyslená, alebo skutočná. Ako niekde napísala Lydusha - ak ho (ju) nenačapáš na nej (ňom), tak nemáš dôkaz! Alebo ak neuvidíš tehotenskú knižku spolu s testom otcovstva.
Všetko ostatné sa dá vysvetliť, aj keď samozrejme niekedy tie vysvetlenia bývajú dosť pritiahnuté za vlasy - napríklad sa stalo (toto je reálna situácia, nevymýšľam), že partner jednej dámy prišiel nečakane domov (bol na vojne a ona nevedela, že dostane opušťák), našiel ju v negližé a okrem nej bol doma aj nejaký chlap. Vysvetlenie: kamaráta vyhodila žena z domu a prišiel mi zazvoniť, či u mňa nemôže prespať. Nenačapal ich síce spolu v posteli - ale napríklad v tejto situácii - ja veru neviem, či by som mala tú silu uveriť. On uveril - tentokrát - ale aj tak to s nimi nakoniec nedopadlo dobre.
Ja neriešim to, ako sa správa ten druhý. Ja sama sa však držím pravidla, že ak mám vážny vzťah, tak sa správam tak, aby na mňa nemohol padnúť ani len tieň podozrenia - ale to neznamená, že chodím v burke ako nejaká moslimka, nebavím sa so žiadnym chlapom okrem toho môjho alebo tak. Len zachovávam mieru - mieru, ktorú som si stanovila ja sama tak, aby som s ňou bola spokojná ja sama. Nie spoločnosť, konvencie, môj partner ...

mne moj muz povedal, ak ma podvedies, odidem od teba, hotovo. Nemam dovod hladat niekde inde cokolvek, vsetkeho mam doma dostatok, ak sa mi niecoho nedostava riesim to rozhovorom s mojim manzelom. On takisto. Hotovo. Mame kazdy svojih priatelov, spolocnych priatelov. Nevadi mu ak idem s niekym na kaficko ci obed, to iste je pre mna. Ale pozname vzajomne svoju mieru, mame mantinely.

Ja nad tym ani nepremyslam ani som nad tym nerozmyslala. Nevydavam radikalne vyhlasenia. neriesim to co nie je aktualne, nebudem si do zivota takeho veci vobec privolavat, asi tolko

Sú okolnosti a sú okolnosti. Je niečo iné, keď manžel príde z nejakého večierku s priznaním. Je niečo iné, ak sa v práci zaľúbi do kolegyne. A je niečo iné, ak človek dlhú dobu klame, aby zakryl svoju neveru a ani brvou nepohne.
Jediné, čo viem povedať naisto je, že by som sa opýtala: "teraz chceš požehnanie alebo odpustenie?" Aby sme hneď vedeli, ktorým smerom sa nemusíme hýbať. Prvé by som snáď dokázala odpustiť, druhé... myšlienku, že on chodí do práce a tam... nevedela by som ho doma čakať, možno ak by prešla táto jeho etapa, vedela by som sa vrátiť, ale nedokázala by som s ním žiť v spoločnej domácnosti, ak by som vedela, že jeho srdce už patrí inej. A tretí príklad by som neodpustila. Tam je tá nevera už iba "podtón"- ako by ťa dokázal človek dlhé roky klamať a vodiť za nos, ak by ťa naozaj ľúbil?
Žiarlivá... nie som. Nie smerom, že by som robila scény alebo sa zhrýzala nevedomosťou. Na druhej strane ak ma niečo zaujíma, napríklad kto je FB kamarátka, opýtam sa a viac neriešim.
Otázku nevery nevidím z ohľadu dokazovania si vernosti- je to vnútorné naplnenie, pocit a keď ho už nebudem cítim, nájdem v sebe aspoň toľko chochmesu to druhému povedať. Klamstvo je ponižujúce- hoci to zistíš celkom "pokojne" a sama (že o tom nehovoria všetci naokolo), byť klamaný je samo sebou ponižujúce.

ono s kategorickými vyhláseniami opatrne...ešte sa vrátim k tomu Plzákovi, vo svojej praxi sa vraj stretol s mnohými hrdinkami, ktoré bohorovne vyhlasovali, ako by partnerovi v okamihu zbalili kufre, keby...no keď sa to keby stalo skutočnosťou a prišlo na lámanie chleba, z hrdinky sa v okamihu stalo uslzené nešťastné stvorenie zúfalo volajúce manžela naspäť.

Fany1000 , mám podobnú skúsenosť ako ty so svojim otcom. Mňa brával otec na návštevy k jednej žene, bola som ešte dieťa. Mamina o tom nevedela. Až s odstupom času sa všetko prevalilo a mamina zistila , že otec ju podvádza. My ako deti sme to cítili tieť ako podraz .Vtedy sa mi tiež zrútil celý svet. Poznačilo to aj môjvzťah k nemu. Mamina to riešila rázne, rozvodom. Nevedela sa s tým zmieriť a myslím , že ani doreraz sa s tým nezmierila.

Aj ja som za slobodna kategoricky vyhlasovala ze rozvod, uz vydata som, tak som rozmyslala, ako by to bolo keby...samozrejme, je to teoreticke, ale ja keby som vedela, ze to strka do druhej - vulgarne povedane - lebo aj to je vulgarne samo osebe, a potom mi pride domov a nebodaj by este chcel - zdviha sa mi zaludok. Takze ja by som asi odpustit a preklenut to nevedela.
Jedine, cim sa utesujem - ze sa mi ten moj javi ako monogamny Ale jasne, ze clovek nikdy nevie.
Je dobre mat uz nejake skusenosti, lebo na niektorych zenatych hned vidite, ze to skusaju na kazdu a nevedia sa ovladnut ani pri svojej zene

linda999 len ty nerozmýšľaj čo by bolo keby, lebo si to môžeš privolať a tomu ja verím. Raz mi jeden môj kolega ktorého podviedla manželka povedal, že si celý život predstavoval akoby sa v takejto situácii zachoval a že teraz veru nevie , ako má na neveru reagovať. Jeho predstavy sa " Zhmotnili".

A preto dievčatá od nevery na sto míľ.

Já vám neviem žienky. Prežila som si neveru. Nie manželskú ale partnerskú. Viac som ho do postele nepustila.
Dokážem odpustiť veľa vecí, ale neveru nie. A môj manžel určite tiež nie.
Ja si len neviem predstaviť a napíšem to hnusne tvrdo, že to strká najskôr do inej a potom by mal do mňa. Alebo, že keď si predstavím naše krásne erotické hrátky a on by to mal robiť s inou? A ja by som ho mala potom pobozkať. Sory, ale asi by som sa pozvracala.
Môžno by som sa nerozviedla, môžno mu hneď nebalila kufre. Ale spálňu by som vymenila za deckú izbu. Toť môj názor.

Áno Jahodka. U mňa áno. Predtým sme neboli manželia. Viem, že niektoré veci skúsil až so mnou Predtým bolo predtým. Nežijem tým čo bolo, ale tým čo je, čo by mohlo byť.

zial som ziarliva, nastatie nie chorobne, ale tak normalne. myslim ze u mna ma ziarlivost korene z minulosti, kvoli opakovanej nevere nasho otca, ze si az tak uplne neverim, aj ked by to na mna niekto na prvy pohlad nepovedal, je to tam niekde v podvedomi. moja sestra je na tom rovnako. ja si myslim, ze je to vsetko o podvedomi, ze tam mame nieco zapisane, s cim sa tazko bojuje, a o com niekedy ani nevieme.
moj manzel sa nezdal byt ziarlivy az do minulorocnej jesene. verime si 100%, co ma tesi hlavne z dovodu, ze mozem ist sama tancovat, ci na ples, kedze moja polovicka radsej sedi pri PC a vobec netancuje.

co sa tyka hier a viet typu : keby bolo keby...aj ked my sme sa taketo hry s kamaratkami nehravali, skor sme si predstavovali ziarivu buducnost , tiez som bola v case mladosti casto velmi striktna, a zasadova, teraz uz veciam viac rozumiem a snazim sa dopriat partnerovi taku volnost aku potrebuje, lebo ani ja nemam rada obmedzovania. neveru vedome neriesim, ale obavam sa ze minulost je obcas silnejsia, lebo mavam take sny, ze ma manzel necha dakde a objavi sa s inou, on sa tomu vzdy rano len smeje.

ja osobne som tiež nebola vo vzťahu žiarlivá a predsa to nevyšlo ,tak neviem. Môj EX mal veľa kamarátov a svojich aktivít. A mal priestor sa realizovať .
Postupne mi začalo prekážať ,že sa nám ako rodine venuje málo,chcela som len aby si prehodnotil priority nie mu niečo zakazovať ,prikazovať ale kamaráti boli prednejší ,tak som sa rozviedla.Nebola to nevera.
ONO sa ľahko píše o žiarlivosti a tolerancii ked manžel sedí doma...
A neveru by som asi vedela odpustiť,za určitých okolností,predsa ked niekde figurujú aj deti tak je to iné a záleží aj na predchádzajúcom živote aký som s ním mala. či to stojí zato

k ziarlivosti som sa uz vyjadrila, ale k tej tolerancii, ano je jednoduche ked mazel sedi dma a venuje sa rodine. Ten moj toje tak pol na pol. Ale viem, ze i ked ide za svojim konickom, ci je to lyzovacka, bike alebo tak i tak sme my jeho priorita. Myslim, ze v tomto je rozdiel, ze jeho priority su dane a v tomto sa zhodujeme, ze na prvom mieste je rodina a tak si vzajomne doprajeme i tu inu kazdemu vlastnu realizaciu

Kocky, ale to je uz o vybere partnera, lebo podla mna je dolezite, aby mali partneri aj spolocne zaluby, a aj odlisne...
napr. sportom - nie uplne vsetkym, ale vacsine sa moze venovat cela rodina, nie? sice dieta este len cakame, ale doteraz sme velmi aktivne zili (myslim sportom ) ale chceme v tom pokracovat aj ked budeme 3ja

ano suhlasim, je to ovela lahsie neziarlit, ked mate muza doma, ale su zeny, ktore ziarlia aj na PC celkovo si myslim, ze muzi sa vzdy budu venovat aj svojim zalubam, len my zeny sa vsetkeho dobrovolne vzdame a cakame to iste aj od nich - toto pisem vseobecne, jasne, ze su aj vynimky.

neviem, v nasom pripade to neplati. Ja som taky citaci typ a moj muz sportovec, on ide na pol dna na bike, ja sa venujem domacnosti a detom. Pride, odpocinie si a sme spolu, on sa jasi s detmi a ja si citam, alebo sme spolu. nema problem, akmu poviem, ze chcem ist s kamaratkou, kamaratom na obed a tak. Takze nase spolocne zaujmy su zkulturnenie domceka a hlavne rodina

Zaujmava tema, zaujmave nazory. Vzdy som si myslela, ze ked som verna a doverujem ja, tak to tak funguje aj opacne. Mala som vsak partnera, ktory vodu kazal vino pil. V nasom vztahu ON mohol ist von , ja uz som sa musela spovedat s kym som tam bola , ako dlho a tak. ON uz mi take veci hovorit nechcel. Az kym mu v noci velmi casto nezacali chodit sms. Pipalo to tam ako v nejakej ustredni a hoci som si myslela, ze nie som ziarliva a uznavam sukromie toho druheho, musela som si to precitat. (Ved som kvoli tomu pipaniu nemohla spat!) Nikdy predtym, ani nikdy potom som uz nikomu do tohto sukromia nenazrela. Na svoju obranu musim povedat,precitala som si teda len jednu.A potom som uz ani oka nezazmurila. Sama som si nadavala, ale aspon mi to otvorilo oci. S nim som sa pekne rozisla a teraz viem len jedno. Nic nechcem vediet. My sme sa sa o tom kedysi sa kamaratkou rozpravali. Ona povedala, ze keby som vedele, ze jej je muz neverny, nemam jej to hovorit. Teraz postupom casu viem, ze ani ja nic nechcem vediet. Lebo ak sa to dozviem, NEVIEM co urobim...