Zdravim ta Anna. Moj nazor na tvoj pribeh. Asi pre kazdeho nie je jednoduche, ze strati pracu, ci uz sam vypovedou, alebo je prepusteny. Ty prezivas teraz, co prezivaju vsetci. Tvoje pocity, co si mala pred rokmi, vychadzaju teraz hore, mas paniku,ale nie preto, ze si to mala pred 14 rokmi, skratka citis sa teraz nepotrebna. Co sa ti pred 14 rokmi stalo, je sice smutne, ale neschovavaj sa za tymito problemami. Co sa stalo, sa neodstane, smrt je to najprirodzenejsie na svete, aj, ked to pride neocakavane a viackrat za sebou, nezmenis nic na tom, ked prepadnes depresii. Zivot ide dalej. Nenamyslaj si, ze asi to pride naspät, tvoja panika a pod. Mas svoju rodinu, pre tu sa oplati pozerat dopredu. Teraz, ked si doma, skus ten cas vyuzit s tvojou dcerou a tvojim druhom, rob to, na co si doterz nemala cas, zi inak, ako ked si pracovala. Vezmi si cas pre seba, ale ziadne negativne myslienky. Ak sa rozhodnes pre druhe dieta, prenesies, strach, paniku aj na dietatko. Pripravuj sa pomaly a vychutnavaj mesiace tehotenstva, neskorsie dieta a uvidis, prides na ine myslienky.
Nic nezmenis na tom, co bolo, ale vela sa zmeni pre teba, musis iba pozitivne mysliet. Na tom mozes pracovat sama. Je to iba moj nazor, urcite ti budu radit aj psychologa alebo pod. Ja konkretne nie som zastavac psychiatrov, nemusim moj zivot od A do Z prezentovat niekomu cudziemu, ale to je iba moj nazor, kto chce a potrebuje, nemam nic proti.
Zelam ti vela sily, pozitivneho myslenia a rozhodni sa tak, ako ti srdce kaze, pretoze iba ty sama vidis do neho.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
.
Zdravím, chcem sa podeliť zo svojimi pocitmi. Od februára som na PN, dala som výpoveď, nakoľko môj zamestnávateľ bol tyran ( kapitola sama o sebe ), mám takmer 4-ročné dieťa, ktoré chodí do škôlky, kopec času pre seba, pre svoje myšlienky, dávnejšie som sa liečila na panickú poruchu s hypochondrickou zložkou, bolo to asi pred 14 rokmi ( vzniklo to náhlymi úmrtiami v rodine, myslím do roka 6 pohrebov ), myslela som, že som z toho vonku, aj keď počas tých rokov som prežívala rôzne stavy, panika, atď., donedávna som bola relatívne v kľude, ale odkedy som doma, častejšie pociťujem úzkosť, obavy, myšlienky typu Čo ďalej, hľadať si prácu, alebo druhé dieťa, mám 35 rokov, myslím, že je najvyšší čas, ale mám strach, ani neviem z čoho, bojím sa vlastných myšlienok, niekedy mám strach zo všetkého, aj keď na druhej strane si uvedomujem nezmyselnosť tých pocitov. Mám zdravé, krásne dieťa, vzťah, ktorý funguje, stále ma to ťahá k tomu druhému dieťaťu...a zároveň ma ovládne myšlienka na novú prácu...potrebujem okolo seba ľudí, predstava, že budem doma opäť niekoľko rokov...a opäť to všetko prežívať, aj keď materstvo je určite tá najkrajšia vec na svete...mám obavy a tie ma zbavujú postaviť sa správne k rozhodnutiu. Keby som mala rozhodnúť rozumom, začnem si hľadať prácu, ale srdce stále ťahá k druhej možnosti. A ešte sa bojím, že sa mi vrátia intenzívnejšie tie moje stavy... v podstate celý môj článok je vlastne len o strachu...možno niekto prežíva čosi podobne... tak ďakujem za názor...Anna