Čo je dôležité pre spoločný život ?

Vlastný byt,veľa lásky,vedieť sa ospravedlniť keď spravím chybu,trochu koruniek,prácu,zmysel pre zodpovednosť.

Ja som vydata cca 14 rokov (fuuuha to ubehlo ) neviem ci existuje univerzalna odpoved a jednoznacna odpoved ale okrem lasky hlavne tolerancia, dovera a respekt. My mame s muzom dost odlisne pohlady a nazory na mnohe veci ale vyssie spominana toleracia a respekt nas oboch posuva dopredu.

stretnut niekoho, do koho sa zamilujeme alebo ku komu nas to tiahne
toto prezivat obojstranne
byt sam sebou
byt si vedomy, ze obaja mame rovnake pravo byt sami sebou
byt si vedomy, ze sme sami zodpovedni za svoj pocit stastia a ze partner tu nie je na to, aby splnil tie nase potreby, ktore sami ignorujeme
ucit sa davat, ucit sa primat, tolko, kolko je prijemne.
byt si vedomy, ze vztahy tu nie su len na to, aby sme prezivali nadherne suznenie, ale aj (ak nie hlavne ) preto, aby sme sa pozreli do zrkadla na tie nase nerozvinute casti, ktore mame pochovane hlboko v sebe, a ktore nas potom na tom druhom neskutocne skru
nezabudat, ze ludia su dobri
...
ehm, ehm... momentalne som bez partnera, takze cistaaa teooooria
mozno aktualne vo vztahu napisem nieco celkom ine. napriklad ze najdolezitejsi je pekny lak na nechty, dobra vecera a vata v usiach

Krásna téma a pekne podaná. Odpooveď, obaja partneri by mali byť zrelí, nie vekom, ale vedomí si svojich hodnot, nečakať od vzťahu, že za nich vyrieši všetky resty, ako ja. Potom príde veselé prebudenie. Dá sa ja také ustáť, len to nie je jednoduchá cesta, občas boľavá. Ale bez vzájomnej úcty, možnosti spoľahnúť sa jeden na druhého, ochoty občas sa prispôsobiť, stretnúť na pol ceste... to asi pôjde ťažšie. Nie som odborník, pretože som neutiahla prvú podmienku.

Ja bych tam dala, okrem tolerancie, čo je síce pekná vlastnosť aj ju vítam.

Dám tam, ale:

- ale niekde ku nej patrí uvedomenie si hraníc ani nie tak svojich, ale toho druhého a rešpektovať ich, zbytočne neskúšať, neubližovať, netrápiť.

Ja neviem, možno to patrí pod rešpekt, možno pod úctu, možno je to samostatné špecifikum...možno pod lásku.

a pridám k tomu všetkému, čo kočky píšu, empatiu.

No, ale píšem to v štádiu, že som unavená z manželstva. Deti sú radosť, šťastie, láska. Partnerstvo je tiež krásne so všetkým, čo k tomu súvisí, takže to neviem vysvetliť, alebo nechcem, len priznávam, že tiež nie som odborník.

pre mna je dolezite zdielanie a dovera. MM doverujem, ze na ziadnu situaciu ci emociu nebudem sama, ze dobre aj zle zdiela so mnou, ze vsetky rozhodnutia su spolocne (a ak nahodou musia byt samostatne, tak akokolvek sa ten druhy rozhodne, stojim za nim), radost aj smutok su spolocne, cokolvek robim, vzdy ho na pozadi citim, viem ze tam je.
Pre mna krasne vztah vykreslili Hapka a Horacek - Divam se Divam http://www.karaoketexty.cz/texty-pisni/hapka-a-horacek/divam-se-divam-2…

Ja by som k hore uvedeným ako je bývanie, finančné zabezpečenie, samozrejme láska, úcta, rešpekt, pochopenie a empatia pridala ešte i nadhľad a zmysel pre humor . Nebrať seba a situácie okolo nás až tak smrteľne vážne a vedieť prípadný začínajúci konflikt rozptýliť úsmevom, ospravedlnením, niekedy pobaveným smiechom / pozor nie výsmechom/ - čo blbneš alebo to nemyslíš vážne, však ? a k tomu božtek ... a je po hneve . Dôležité je zostať sám sebou, ale mať s partnerom aj veľa spoločného a čo najviac času stráviť s ním, či už pri hudbe, športe, hocičom čo vás oboch baví , väčšina z nás má popri pracovných povinnostiach voľného času zúfalo málo, tak ten čas čo nám ostáva sa snažíme byť spolu a vzájomne si ten čas prežitý spolu spríjemniť. Je to o tom, aby ste sa jeden na druhého tešili

Zamiešam aj toto, kedysi som to čítala a lepšie to napísať neviem:

V partnerskom spolužití zohráva sex nepochybne dôležitú úlohu. Existujú vzťahy, v ktorých fungujúci sex drží konfliktné manželstvo aspoň určitú dobu „nad vodou“ a naopak niektoré nádejné manželstvá môžu byť rozbité sexuálnym nesúladom. Často je to tak, že ak sexuálne spolužitie v manželstve funguje, tak sex tvorí 10 % vzájomnej komunikácie. Avšak ak nefunguje, tvorí až 90% všetkých problémov a konfliktov. Sex býva veľkým motivátorom, ale aj lepidlom, ktoré spája partnerské vzťahy. Lenže tak ako môže ľudí povzniesť, tak ich môže aj zotročiť. Je to nástroj, ktorým môžeme najbližšiemu človeku ukázať ako silno ho milujeme, ale môžeme ním aj ublížiť na tom najcitlivejšom mieste – v dôvere.

Sex má trojaký zmysel. Okrem samotného rozmnožovania a zábavy, mal by byť aj posvätením spojenia dvoch ľudí. Ak sú tieto tri jeho funkcie naplnené, možno predpokladať celoživotné šťastie v stabilnom a trvalom manželstve, ktoré rešpektuje rozdiely v potrebách dvoch ľudí. Kúzlo a tajomstvo dlhotrvajúceho vzťahu dvoch milujúcich sa osôb je v tom, že dvaja ľudia vychádzajúci z rôznych rodinných prostredí a hodnôt sa po celý zbytok svojho života rozhodnú uzavretím manželstva o tom, že nebudú mať žiadneho iného milenca než toho ich „jedného a jediného“.

zdroj: www.man.elstvo.sk

Môže byť takto?

Jednoznačne láska a neviem...ešte pred pár rokmi by som mala k tomu rôzne dodatky, ale dnes mám skôr odskúšané, že pre spokojný život (nie len partnerský), je najdôležitejšie byť v prítomnosti. Vo chvíli, ktorú žijem vedome, sa nedá reagovať nevhodne, to proste nejde. Preto sa možno väčšina ľudí na štedrý deň chová lepšie, než obvykle. Žijú tým slávnostným okamihom. Bohužiaľ tento sviatok sa pomaly ale isto premieňa skôr na zdroj stresov a napätia, ale pamätáte si, aké to bývalo. Alebo párik, ktorý sa práve spolu pozerá z hľadiska na dietko, ktoré promuje, zdieľajú to a plne prežívajú prítomný okamih, v žiadnom prípade by sa tam nezačali vadiť, pokiaľ nie sú obaja úplne vyšinutí Možno sa pohádali cestou v aute, ale v tej chvíli sa chytia za ruky Všetko je to možno len takto jednoduché.

Tolerancia, dôvera, rešpekt,empatia a láska-to je pre mňa dôležité vo vzťahu. Ak by ma partner "dusil", "nedal mi dýchať", neveril mi, nerešpektoval ma, nepomáhal mi, tak si život s takýmto človekom predstaviť absolútne neviem! No poviem pravdu, ešte taká drobnosť, čo by som napísala-ak by sme sa s partnerom doma nerozprávali, tak môže byť partner neviem ako tolerantný, môže mi dôverovať, môže ma rešpektovať...ale ani v takomto vzťahu by som dlho nevydržala. Potrebujem k svojmu životu debatovať, nie len večer sedieť pri telke a nemo sledovať film. Zatiaľ nám to funguje vyše desať rokov

Hm, vieš, vždy som si myslela, že ide...no, stáva sa, že jeden druhého prestane lúbiť, no napriek tomu ho rešpektuje, pomáha mu atd, atd.

no po vyše 18 rokoch manželstva /a 19 rokoch vzťahu ako takého / konštatujem, že neviem, presne pomenovať, čo je pre vzťah dôležité...
Každý vzťah je o dvoch ľuďoch, každý z nich má svoje predstavy o živote, svoj temperament, svoj vzor rodiny, ktorý si prevzal z domu... a niekedy to chce dokonalý súzvuk dvoch rovnakých duší, inokedy sa protiklady k sebe priťahujú.
Tak najlepšie začnem od seba...z manželom sme sa zoznámili náhodne /každý mal namierené niekam inam a obaja sme skončili na jednej diskotéke - žeby vesmír zapracoval?/, nepoznali sme sa dlho a navyše nás delila vyše 40 km vzdialonosť, ktorú "manžel" /vtedy ním ešte nebol/ pravidelne prekonával - z lásky. Z ničoho nič ho napadlo požiadať ma o ruku /nevedel si predstaviť žiť bezo mňa - zrejme/. Vzali sme sa a po 4 mesiacoch začali zariaďovať spoločnú domácnosť v podnikovom byte. Skrátene: prešli sme si všeličím - podnájmy, zamlčané pôžičky, detičky, striedanie zamestnaní, šťastie, nešťastie, istoty, neistotu, smiech, plač, lásku, nedorozumenia, porozumenie...
To je manželstvo...to je život...to sa nedá naplánovať dopredu, to treba žiť a ustáť, nie pre to známe: "v dobrom aj v zlom", ale pretože chcem...a chcem preto, že milujem.
Ja svojho manžela milujem stále /možno to nie je láska ako na začiatku, keď som mu počas nášho randenia hodila aj prsteň, ktorý mi daroval do vína a on miesto záchrany zlatého šperku zachraňoval náš vzťah - no dá sa ho nemilovať?/, ale je to láska zrelšia, možno dokonalejšia...vieme si povedať viac vecí, vieme čo druhý má alebo nemá rád a to nezneužívame, rešpektujeme sa /a on veru rešpektuje aj moju lásku k anjelom v akéjkoľvek podobe/. Tolerujeme si veľa drobností, ktoré nám neničia vzťah, ale tak trochu niekedy možno lezú na nervy. Vieme sa spolu smiať, po hádke udobriť, povedať si úprimné: "Milujem Ťa"...
Pre spoločný život dvoch ľudí je podľa mňa dôležité prežívať svoj vzťah, žiť v ňom, bojovať zaň, opatrovať ho, byť s ním spokojný, komunikovať spolu, nevyhľadávať hádky, neponižovať toho druhého, snažiť sa pochopiť bez postraných úmyslov, veriť tomu druhému, neubližovať mu... je toho veľa, ale čím dlhšie žijem so svojím manželom, tým nám to ide ľahšie ...na začiatku je to možno väčší boj, keď si dáme dolu ružové okuliare, keď nám nejde všetko podľa plánu, keď druhý človek vo vzťahu zlyhá, pretože je tiež len človek...
Nooo nato, že vlastne ani neviem čo je dôležité vo vzťahu dvoch ľudí, som sa riadne rozpísala... ale je to len o mojom /našom/ vzťahu

fuh, celkovo po 22 rokoch vzťahu a skoro už 21 rokoch manželstva môžem spoľahlivo prehlásiť, že s MM sme úplne rozdielni. Čo chýba však MM mám viac ja, čo chýba mne, má viac MM, takže sa v podstate celkom pekne dopĺňame. Nemáme ani rovnaké koníčky. Keď sme doma, tak je každý v inej miestnosti. Nemyslím si však, že by nám to vadilo. Potrebu komunikácie vždy riešime v posteli , ale nie pri tých pohyboch, pri ktorých vám MM fučí do ucha , ale proste zaľahneme a MM sa začne rozväzovať jazyk, pokecáme, vyriešime čo treba a ideme robiť aj tie pohyby nakoniec . Myslím si teda, že je potrebná vzájomná komunikácia. Samozrejme aj ten rešpekt, nepovyšovať sa nad MM. Počula som totiž od kamarátky, že MM by mal byť rád, že má takú vzdelanú ženu... Narážala zrejme na jeho učňovku. Ja to takto nevidím, považujem ho za správneho partnera aj čo sa týka dialógu, má všeobecný rozhľad, veľa číta, je vzdelaný čo sa týka histórie, politológie, ekológie, vlastivedy, ja neviem ešte čoho. Len sa mu proste na výšku nechcelo ísť, nepovažoval to za potrebné a ja to beriem na vedomie a nikdy som ho k tomu ani nenútila, je to jeho rozhodnutie a odo mňa má rešpekt. Mimochodom, ak má niekto učňovku, to neznamená, že je nevzdelanec, lenže niekto má hold pokrivené vnímanie. Určite by som ja zasa nechcela jej MM, pre mňa je príliš utiahnutý, tichý, taký kvázi zakríknutý. Ja som spokojná s tým mojim, verím, že aj on so mnou, zrejme ano, inak by so mnou nebol a neplánoval, nový krb, nový spôsob vykurovania domu a podobné pre mňa krásne veci, ktorými mi vyjadruje, ako ma miluje, keďže to nehovorí. Boli aj zlé časy, aj krízy, ale sme tu od toho, aby sme na svojom vzťahu makali a nezaspali na vavrínoch, lebo ako tu Lydush dávnejšie napísala vzťah je živý organizmus, o ktorý je treba sa starať ďakujem za tému

S MM sme už spolu 28 rokov,z čoho sme manželia skoro 26 rokov.Nášmu manželstvu dávali tak pol roka.Ani horoskopy nám v tomto nevyšli v ústrety.Ludia našich znamení nedokážu byť ani kamaráti,nieto ešte manželia.Sme úplne rozdielny.MM je spoločenský,ukecaný kým ja sa cítim najlepšie mimo ludí.Vždy nás však spájala láska a tolerancia jedného k druhému.Za roky nášho spolužitia prehrmela medzi nami nejedna búrka.Mali sme dokonca aj tichú domácnosť,ktorá trvala asi dve hodiny. Ak príde k nedorozumeniam,vždy si všetko vydiskutujeme.Niekedy tú našu búrlivú diskusiu bolo počuť aj do susedov. Nemyslím že by MM alebo ja menil to čo doma má.Ved po tolkých rokoch spolužitia sa už poznáme a akosi dopredu vieme odhadnúť partnerské reakcie v prípade prestrelenia niečoho.

Čo je dôležité pre spoločný život ?
Mňa napadlo ako prvé skúsenosť .
Skúsenosť vo vzťahoch ,nie len opačného pohlavia ,považujem až potrebne mať skúsenosti z hádok .Aj s kamarátkou ,spolužiakom ...
Nacvičiť si rozhovor,dialóg ale aj naslúchanie.
Potrebovala som prežiť tie male úspechy aj boľavé pády.Naučiť sa z každého prežitého .Museli nám to dovoliť prežiť rodičia, už ako deťom .musíme to dovoliť našim deťom .
Myslím že aj skúsenosti nadobudnuté v prvej láske ,prvým rozchodom ,sklamaním.
Dôležite ale je poučiť sa ,prežiť si, odskušať .Pochopiť že nepotrebujem na nose ružové okuliare ale správny pohľad.
Skúsenosť považujem ze jednu z najdôležitejších veci ktoré prinášame do vzťahu .
Neskor keď príde problém môžem čerpať z prežitého a vybrať si to som zvládol ,toto bolo potrebne i vtedy urobiť inak .
Skúsenosť keď pridám k láske, pochopeniu, môžem budovať vzťah .
V mojom prípade som ku skúsenostiam pridala úctu .Viem že v mnohých okamžikoch bolo rozhodujúce že som si ho vážila.Dodnes si ho vážim .
Obaja sme mali vzťah pred našim stretnutím .Každý si prežil svoje.
Nás vzťah práve to posilnilo .Obaja sme vedeli porovnať .Tak dáko jasnejšie sme videli čo je na tom druhom to dobre a čo je lepšie ako bolo vo vzťahu pred tým .Vážili sme jeden druhého a ľahšie bolo vidieť to dobré.Neočakávali sme dokonalosť, len možno, lepšie ako prv .
Skúsenosti a úcta a k tomu celý ten krásny balík čo ste opísali .
Sme spolu 20 rokov ,a že teda bolo kde čo zvládnuť ,vyriešiť.
a koľko trpezlivosti ....
Naše dve už dospelé deti sa k nám stále hlásia.
Dovolili sme im prežiť si svoje pády,hádky i výhry aby nadobudli skúsenosti. Stále ale máme psychologicku pupočnú šnúru.
Už len málo veci potrebujem v živote doriešiť a s čistým svedomím sa môžem cítiť úplne šťastná.

pekna tema
suhlasim s viacerymi nazormi dievcat.
velmi sa mi paci vyjadrenie jahodky - ak su naplnene potreby obidvoch bez toho, aby to slo na ukor druheho. S tym suhlasim.
Za velmi dolezity povazujem respekt a uctu. Vzajomne slusne spravanie - aj v case pripadneho konfliktu. cize ziadne vulgarizmy, urazky, ponizovanie, vysmech atd.
Samozrejme, laska, ktora ale rokmi spoluzitia nadobuda inu podobu, ako v casoch zalubenosti.
Za dolezite povazujem ponechanie si zivotneho priestoru.
Tiez je pre mna dolezite, aby sme neboli voci sebe lakomi. Aby sme dokazali jeden druhemu pripravit prijemne prekvapenie napr. na Vianoce (cize nakupovanie darcekov v style - pod stary, nieco si vyber a to mas akoze od Jeziska - to u nas nehrozi ). Pre mna su to chvile, kedy rozmyslam, cim by som muza potesila, co pekne by som prenho pripravila. Cize myslim nanho vo velmi pozitivnom smere a tesim sa, ze sa on bude tesit.
Niekto zvykne hovorit, ze su jedno telo, jedna dusa, ci dve tela, jedna dusa ci tak nejak sa to vravi. Mne sa paci, ze sme dve tela, dve duse, ktore dobrovolne spolu, vedla seba, idu zivotom. Ze mozem byt sama sebou.
Pre mna je velmi dolezite aj to, ze mojho muza obdivujem, je pre mna velmi zaujimavy ako muz, ako clovek, ze je pre mna mimoriadne fyzicky pritazlivy, ze sa nanho rada divam.
Dolezity je pre mna aj postoj k humoru, k zabave, to, ze sa vieme spolu smiat.
Ze sme partaci .
Za dost dolezite povazujem aj to, ze mame podobny jedalnicek. Mozno sa to zda blbost, ale ked varim, viem, cim potesim, viem, ze si spolu pochutname. Radi si vyjdeme sa niekam najest a labuznicky si to uzivame .
Dalsia stranka vztahu je pre mna rodicovstvo. Podstatna je pre mna zodpovednost voci rodine, voci detom, jednoducho, ked muz aj zena vedia, co od zivota chcu, kde je ich miesto. Zaroven ale potrebujem byt nielen mama, ale aj partnerka. My sa neoslovujeme mamina, tatino, tak nam hovoria deti. Ved pre nich sme rodicia, nie jeden druhemu. My sa stale oslovujeme menom (pekne, prijemne), pripadne zienka moja, muz moj.
Mame taky nepisany zvyk, ze si tak raz za kvartal urobime den, ci vikend len pre nas dvoch, bez deti. Bud ideme do divadla, do kina, alebo si vyjdeme so znamymi na pivko, alebo ideme na 2 dni na chatu... Pre pestovanie vztahu mimoriadne dobra vec Boli sme viackrat sami dvaja aj na dovolenke, bez deti, o ktore sa v tom case dokonale starali stari rodicia.
Ups, ale som sa , ved vravim, pekna tema
Eva