Čo je naše a čo nie?, Ja žena, Diskusie

No ja mám dve reakcie, nahnevám sa a poriadne alebo sa stiahnem do úzadia a cítim sa vinná za všetko. Ta prvá varianta je veľmi dobrá pre mňa, lebo mňa hnev behom chvíľky nechá na pokoji a potom to vidim aj inak, aj ked niekedy aj po týždňoch, no z toho ubitého ja sa neviem dostať veľmi dlho a tak som si uvedomila že radšej sa nahnevať a povedať možno aj niečo čo by som inak nepovedala, ale to nás posuvalo dalej, hovorím o najbližšej rodine.

S cudzimí je to iné, niekedy mi je ich ľúto, inokedy ma to zabolí, niekedy poviem čo si myslím inokedy si poviem škoda slov.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

dakujem, ano to prezivanie je bolave, kratko ci dlho, ci nas to dobehne neskor, hodnu chvilu trva kym sa otrasiem ... Mas pravdu, hnev to asi vie urychlit, pri niekom skor buchnem, inde s akontrolujem.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Aha? pýtala si sa čo je naše a čo nie, to sa nedá veľmi dobre oddeliť. Vraj sa musí ukončiť proces genetiky taký ako ho poznáme - odplata aj za našich predkov, preto táto spoločnosť to ma ťažké a nie vždy sa v tom vie vyznať. Veľa veci riešima z našej pradávnej minulosti - ale nedá sa s istotou povedať že nie sú naše, lebo čo ak sme to boli my.

Takže je to o zmene a rozpustení starých vzorcov, o našom myslení o nových vláknach DNA.

Už to nerozdeľujem lebo veľa veci sme si zobrali aj za iných ak oni to nezvladli. Beriem to čo prichádza a som vdačná ak aj po týždni ale predsa pochopím, ale takto to nie je. Vtedy viem že som rozpustila niečo staré z minulosti a je mi jedno koho to bolo. Zvladla som to a nemusí sa mi to už opakovať. V mojej krvi je aj krv mojich predkov a oni mi pomáhajú iným spôsobom a to viem, toto sa odžiť nedá v inej dimenzií ale iba tu vo svete človeka.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ano, to je o tej bunkovej pamati, co si pamata aj stradania nasich predkov, ak sa nebudeme venovat moznosti minulych zivotov. Uvediem priklad, ako cca 6-7 mesacna som sa v jasliach dusila na rezanke z polievky, slo mi o zivot. Osobne by som tak malemu diedatu nikdy rezannce v tomto veku nedala. Ale problem bol vraj vraj mojej " pahltnosti", nevedela som sa dojest. Nakladme si otazku co tam male dieta vedie k tomu, ze sa nevie dojest, nieco mu chyba co si kompenzuje, su v tom informacie od jeho predkov, starych rodicov v case vojny, nedostatok jedla, alebo je to genetika, ktora moze suvisiet aj s predchadzajucim ..., alebo ... ostala mi zavislost na sladkom ...

Toto je jedna strana mince, druha su nase pohlady na nas samotnych, co su nase vlastne nazory a skusenosti nas samotnych a co mame prevzate od nasho okolia ...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Sama si si odpovedala, áno v našej bunkovej pamäti je všetko a je čas to odžiť, je zbytočne zahlcovať sa tým čo kto mne - ja komu a pod. jednoducho to prijať a vzorec zrušiť, je to oveľa jednoduchšie. Z vlastnej skúsenosti viem, ja som tiež prešla obdobím kedy som sa rýpala v minulosti a pitvala čo kto mne či ja komu, ale to len oberá o energie, myslím že táto fáza by mala byť oveľa kratšia a poznanie že som jedinec ale som zaroveň celok a ak môžem toto spratať zo sveta tak to spracem a nebudem hľadať prečo sa to stalo mne. Tam niekde v duši to všetci vieme. Niekedy som chcela vedieť a vidieť veľa veci, no potom som na kolenách prosila že tu hrôzu už nezvládam že toto už nie je dar ale najväčšie bremeno aké si nesiem. Zrejme ma vypočul a som doteraz vdačná, lebo mi stačí to čo vidím.

Pochopila som že ak sa stanem jedincom, ktorý je zároveň celkom je všetko oveľa jednoduchšie, prijatie a aj odovzdanie.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Plne súhlasím v minulosti sa nemá zmysel rýpať, ani to nezvyknem robit, to ma len občas dobehne.... Toto bol viac menej ilustračný prípad ...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

tak som to aj pochopila.

Z duchovného hľadiska - už v detstve ti bolo ukazané kde je tvoje slabé miesto, vlastne je to informácia pre rodičov čo treba krotiť a kde pridať. No ale tiež to neznamená že to hned zvládneš, možno k tejto skúške si sa musela dopracovať ťažšou cestou aby si popritom zvládla aj veci iné.

Inak povedané nie vždy najkratšia cesta k cieľu je najlepšia pre nás ale aj ostatných.

K tomu čo píše Lenka, že predkov treba nechať na pokoji, je naozaj pravda ale je oveľa dôležitejšie ich prijať aj s ich chybami ako si radšej zatvoriť oči a vidieť iba to dobre. Toto sa nám často vracia ako bumerang.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ja závislosť na sladkom beriem ako chýbanie lásky a pohody.

Keď malé dieťa zaplače, akosi automaticky ho matka prikladá k prsu ... tam sa ukľudní, pomojká, nasýti. Materinské mlieko je sladké. Vôňa a teplo tela upokojujúca.

Postrehla som na sebe, že často keď som napätá siaham po sladkom. Z nervozity. Nie z hladu. A čakám, že ten pocit pohody nastane. Čuduj sa svete, nefunguje to tak.

S tým, že do môjho života som zaradila pohyb, tak chuť na sladké ustúpila - čím menej ho jem, tým menej sa mi ho žiada. Ale priznávam - ostala som "agresívnejšia". Nenechám si už toľko na chrbte orať . Niežeby som niekomu v osobnom spore uvalila, ale keď som tak pozerala tie staré filmy, ako si "chlapi pri zvade po papuli dali", také fajné mi to prišlo. Vyplieskali sa a bolo po nervozite .

Generačné hriechy .... hmmmm .... načím s predkami ich by bolo pochovať a nestrašiť nimi viac už okolie a seba samé najmä. Opustiť si. Nesužovať sa nad tým čo mohlo a nemohlo byť.