co robite ked vas vytacaju vlaste deti ?

http://primar.sme.sk/c/4116419/ako-prezit-obdobie-vzdoru-u-deti.html

Ano- toto obdobie sebauvedomovania sa je asi najhorsie aj najnebezpecnejsie...lebo chce to, co aj nesmie. Neurobis nic, len vydrzat.
Plac si nevsimaj a vychovne po zadku- uz ked toho bolo dost padli aj u nas.
My sme tiez vtedy mali rezim vyjednavania- nieco za nieco...
Lady sa pohli, az ked zacali chodit do skolky a nastalo obdobie socializacie- tam uz ich nalady nikto neriesil- ani ucitelky ani rovesnici.
Mohli sa hadzat pre hracku ostosest- a nic z toho.
ivet

No moje má už skoro 3 roky a je to fakt hrôza. Mne najviac pomáha, ak zoberiem malú von - aj v tomto hnusnom počasí trávime celé doobedu vonku a aj poobede po spánku ešte vybehneme do tmy . Pomáha nám čerstvý vzduch, ja sa ukľudním a malá unaví a hlavne sa nenudí a nevymýšľa hlúposti. Aj doma sa ju snažím vkuse niečím zamestnať, ak mi pomáha, tak mi síce všetko trvá 2x dlhšie, ale viem, že ak ju nechám samu sa hrať tak o chvíľu sa bude nudiť, bude ma volať nech sa hrám s ňou a ked neprídem začne robiť naschvály, zavadzať, hnevať, upútavať pozornosť. Čiže moja rada - zamestnať dieťa

Jasné, poznám to aj ja. A jeho vyvádzania, čo predvádzal, keď mal dva, sú len milé vylomeninky oproti tomu, čo robí teraz (3). A keď mi učiteľka v MŠ povie, že patrí k najdisciplinovanejším krpcom, tak neviem, či si volať rovno psychiatriu alebo niekde robím veľmi významnú chybu.

Vyjednávanie funguje aj u nás, no veľmi sa mi to nepáči. Nechcem vštepovať svojmu drobcovi, že: "nič nie je zadarmo", čo je podľa mňa posolstvo, čo si odnesie z výchovy typu: "keď ty toto,tak ja toto". A okrem toho, dá sa to ľahko zneužiť. No nič účinnejšie som zatiaľ neobjavila.
Keď sa snažím ísť na neho len po dobrom, citlivo a tak, riadi sa heslom: podaj prst, vezmem celú ruku... Ach jaj.
Ale na druhej strane - sú veci, ktoré zvláda na jednotku a sú dni, kedy je ukážkovo poslušný, milý, starostlivý. Sú rána, kedy sa bez reptania oblečie i obuje; sú dni, kedy mi pomáha o dušu, možno je to skoro, ale Kubo už vie dať dokonca aj prať - vie roztriediť podľa farby, zapamätal si niektoré programy, vie čo stlačiť a aj ako zapnúť detskú poistku Je to úžasné dieťa. Niekedy...
Možno robím chybu, ale vravím si, že v novom dome bude všetko iné Bude mať väčšiu izbinku, v ktorej bude mať omnoho viac miesta na hranie a stavanie bunkrov a podobne; bude si môcť vybiť energiu behaním v záhradke, budem môcť vymýšľať viacej aktivít, vyblázni sa vo veľkej vani a pod.
Potom dám vedieť
Moja ďalšia teória je, že mu chýba súrodenec - parťák, s ktorým by sa zahral. On mi to aj sám povie - že by chcel sestru, ktorá by s ním bola v izbičke a tak.
Možnože aj to je riešenie. A možno stačí začať sa viac stretávať s jeho rovesníkmi...
Tak toľko môj zápis myšlienok k téme.

Tak ma napadlo:číTALA SOM KNIHU "Výchova chlapcov"a v pameti mi zostali výroky:Ak tým detom dovolíte,aby sa nudili,zaslúžite si všetko,čo vám vyvádzajú./Nie sú to zlé deti,len potrebujú výbeh.

Nicol má momentálne 20 mesiacov. Obidve mávame "svoje dni". Zvládame ich, máme pre seba pochopenie. Keď sa však stretne môj deň "D" s jej dňom "D", hromy blesky... Hádže sa o zem, búcha si hlavu o steny, nervačí na to čo nemôže ale aj na to, čo môže. A ja kričím, capnem po prdeli, takmer sa hádžem o zem tiež. Ja nemám náladu na ňu a ona na mňa. To sú priam príšerné dni. Nechce sa hrať, nechce sa pomojkať, nechce jesť, nechce spať, nechce počúvať hudbu. Chce vymýšľať, bohužiaľ ani to ju "nenapĺňa" a zväčša je to nebezpečné. Upokojujem sa tým vzdorovým obdobím a k tomu, som aj trošku rada, že nemám dieťa typu "kam ma položíš..." . Proste má svoju hlavu, teším sa už na jar, ráno vypadneme z domu a večer sa vrátime Síce vonku je to ešte horšie- to vieeeeš, čím viac divákov, tým precíznejšie pripravené divadlo a k tomu- ja prepotené ponožky , zimomriavky na koži a pohľad okoloidúcich na zátylku, prichádza k skratom a to je úplne najhoršie a najviac ma to mrzí. Doma sa miernim, rozvahu zväčša zachovám, ale jak sa mi krv hrnie do hlavy, nejak nemám dokrvený pud "záchovy"
Asi to chce iba čas a pevný postoj- ako je linku čo pridala Georgina- skvelý článok

S článkom čo pridala Georgina sa nedá nesúhlasiť. S čisto teoretického hľadiska je to ten najsprávnejší postup a najlepší návod. Ale... ako to už poznáme, návody čítame až keď zlyhajú všetky ostatné možnosti a aj keď sa snažíme dodržať ich technicky do bodky, na výsledok má vždy zásadný vplyv ľudský faktor. A ten zlyháva najčastejšie.
Držať sa dobrých rád, odborných alebo tých čo poskytnú skúsené mamičky, je vždy osožné, ale v prvom rade sa treba nechať riadiť materským inštinktom a viesť láskou k dieťaťu.
Žiaden univerzálny návod na zvládnutie dieťaťa ( v akomkoľvek veku )neexistuje.
Tiež mám dcérku ktorá bude mať v máji tri roky, takže napíšem ako to funguje u nás.
Sú rôzne príčiny, kedy sa jej zmocní hnev a podľa dôvodu jej nespokojnosti zvolím ten najúčinnejší postup. Najčastejšie nám pomáha:
1.) ísť jej pomôcť keď sa jej čosi nedarí
2.) obrátiť príčinu zlosti na žart
3.) urobiť niečo šokujúce čo odo mňa nečaká
4.) ak nič nepomáha, odstrániť príčinu hnevu ( aj proti jej vôli ) nahodiť kamennú tvár a chvíľu na ňu vôbec nereagovať ( 2-3 minútky, nie zavrieť do izby a nechať vyrevať ) a keď sa jej zmocní sebaľútosť že so mnou nevykývala a nevšímam si ju, tak ju zavolám takým tým utišujúcim spôsobom ( akoby sa jej naozaj stala nejaká krivda ) a poviem jej že ju veľmi ľúbim a nech sa už nehnevá. To sa vždy poteší že už na ňu reagujem a príde sa "poľuľkať", postískať... a je po zlosti.
Zopár príkladov:
1.) ponáhľame sa na autobus a ona sa chce obliecť SAMA SAMA SAMA !!! a nedarí sa a čas beží. Začne zúriť a samozrejme si nechce dať pomôcť. Oblečenie lieta po celom byte. Vtedy ju zvyčajne obalamutím tým, že to robí veľmi dobre ale že tie nohavice sú nejako zle ušité a veru by som si také bez pomoci ani ja sama neobliekla, tak že ja ich len cez nôžky prevlečiem a nech mi ukáže ako si ich vysoko sama vytiahne. Následne sa zatvárim strašne prekvapene ako to výborne urobila ( to už je úsmev na tvári ), ale že už je XY hodín, tak so zvyškom jej už pomôžem.
2.) zlostí sa ani sama nevie prečo, len chce aby som sa jej venovala HNEĎ HNEĎ HNEĎ. Hodím na ňu širokánsky úsmev a napríklad si prstom poklopem po čele a opýtam sa či "môjmu anjelikovi ši-ši". príde jej to smiešne, ešte chvíľku zápasí so smiechom pretože sa predsa rozhodla plakať a ja zatiaľ strúham opičky a napodobňujem ju. Nakoniec zvíťazí smiech.
3.) zúri a rozhadzuje hračky a čaká čo bude. Ja sa naoko veľmi zhrozím že ako tým bezbranným hračkám ubližuje. Ak práve hodila bábu na zem, prídem a zdvihnem ju a prihováram sa jej a hladkám ju ( bábu ), že "Ty moje chúdiatko, ja Ti to pofúkam, viem ako to bolí, neboj sa ošetrím Ťa a dám Ťa ku mne do posieľky búvať..." Ona zostane tak zaskočená a šokovaná mojou reakciou,že na plač zabúda a berie mi bábu z rúk aby ju ošetrila ona. Potom sa o ňu stará...
Príkladov by bolo mnoho...
V skratke teda u nás platí: nejako obalamutiť
Uvedom si Michaelka, že Tvoje prechádza určitým štádiom vývoja a všetky tieto prejavy sú NORMÁLNE a hlavne DOČASNÉ.
Nedovoľ, aby Ťa dcérka vyprovokovala k nervozite a zlosti. Naštvať Ťa môže manžel, šéf, suseda, predavačka a iní dospelí, Tebe rovnocenní jedinci. Zlostenie sa s dieťaťom je úplne bezúčelné a nič nerieši. Snaž sa dcérku zaujať, ponúkať jej stále nové podnety, všetko čo robíš s ňou konzultuj - bude sa cítiť dôležito ( ja sa s tou mojou radím čo ideme robiť, či najprv povysávame a potom navaríme alebo naopak ), a hlavne sa s ňou sústavne rozprávaj a rozprávaj o čomkoľvek, aby sa necítila nepovšimnutá.
Určite svoju Sofinku veľmi ľúbiš, teš sa z toho že je zdravá a pekná a múdra a na jej "výtržnosti" pozeraj a reaguj s nadhľadom. A véééľa rozprávaj o budúcom súrodencovi, ukáž na bábike ako sa budete o ňu starať, prelistujte mamičkovské knižky o bábetkách a vnukni jej myšlienku, že sa na to teší .
Prajem veľa trpezlivosti a radosti z každodenného života. Uvedom si, ako veľmi by si priali takéto nezbedné dieťa matky autistických detičiek, detí s mozgovou obrnou,s Downovym syndrómom...
Máš mnoho dôvodov byť šťastná, tak si to šťastie vychutnaj

Ammalka nemam slov tak len

Môj manžel má 35 rokov a ešte u neho pretváva obdobie vzdoru...

Amalka a Georgia, je super, že viete takto poradiť, aj ja som sa poučila. Janula,aj u nás má manžel obdobie vzdoru od narodenia, má 4 jednotky v dátume narodenia a to je na odstrel , malý má dve a ja hovorím, že jednu vzdorovitosť má od narodenia a druhú zažívame teraz. Takže Michaelka, dobre že si sem dala takýto príspevok, je veľa naničmám, čo prežívajú právo toto, čo Ty a musíme to obdobie vydržať a prežiť bez ujmy na zdraví.
P.S.Môj muž ma berie skoro každý deň, keď príde z roboty vyvenčiť vonku, aby mi celkom nepreplo, skús to aj Ty, pokiaľ môžeš.

Môj drobec má tiež samonasierací reflex. No najhoršie je, že sme si doniesli zo škôlky facky a bohužiaľ, facká len mňa. Neviem či to nie je tým, že ja jediná jej sem tam capnem po zadku a zvýšim hlas. Už som to riešila ignoráciou a nepomohlo a tak som jej to začala vracať, no ani to nepomohlo tak neviem som bezradná. Možno si poviete, že som drastická keď som jej vrátila tie facky ale chcela som, aby "cítila" že to nie je pohladkanie. Moja výbušná povaha sa skrýva do pozadia a nastáva pocit naničmamy ktorá nevie vyriešiť problém. Takže uvítam každú dobrú radu.