spomla som si na úsmevnú "príhodu" z filmu Tisícročná včela(teda dúfam, že to bolo v tom filme
)...keď hlavný hrdina zomrel a na pohrebe niesli jeho truhlu na cintor...sa im šmiklo, popadali a truhla sa šmíkala a šmíkala(a pozostalí s ňou)dolu kopcom 
morbidne, ale rozosmialo, aha ho, az takto 
bigmama 
Mna napada -moj tatino bol velky humorista,rad si robil zarty z inych ,ale hlavne zo seba,je ich viac,ale spominam si na tuto :Rano vstanem,omatam sa a zistim,ze som mrtvy.Trocha morbidne,ale co uz-uz tu nie je...
Tiež mám taký úsmevný zažitok,ešte keď som bývala v Čechách pracovala som v nemocnici a zrovna keď sa personál nemocnice hnal na obed do jedálne dvaja zriadenci niesli na vozíku mrtvolu zabalenú v plachte do márnice (asi sa tiež ponáhľali na obed)mrtvolu nepriviazali o vozík bol tam taký briežok a ten chudák nebožtík sa im skotúľal s toho vozíka a kotuľal sa dole dvorom rovno medzi tých ľudí všetci odskakovali a my ženské sme samozrejme vrieskali ako šialené.Tiež tam raz havaroval pohrebák a truhla s nebožtíkom vyletela z auta a zobrala si to rovno v protismere jazdy,tak tam bol s toho dobrý zmätok.A ešte jeden keď pochovávali môjho otca:Truhlu s ním niesli jeho kamaráti z práce a chudáci tak sa od žiaľu strieskali,že keď ho spúšťali do hrobu tak tam s ním spadol aj jeho kamarát a truhla zostala stáť na výšku,vtedy sme s toho mali hrozný pocit až časom sme na to začali spomínať s úsmevom.
bože, to muselo byť vtedy fakt hrozné, ale prepáč, tiež sa na tom smejem, našťastie už teraz.
Mamka Danka, prepáč, ale musím
tá posledná príhoda
normálne som si oprskala pc a malý dobehol(už spí), že čo sa stalo
Pred chvíľou Patrik Švajda v správach zapotil "...s Davidom Caradinom, ktorý, ako vieme, zomrel za podivných okolností..." Nechcem, aby to vyznelo morbídne alebo znevažujúco, na svojich drahých si však radi spomíname, a priznajme si, že aj s úsmevom. Mne pri tom Švajdovi napadlo, ako môj muž vravieval, že "jeden taký existoval, ale toho už v Budapešti zabil kredenc..." A toto sa stalo chudáčikovi manželovi mojej bývalej kolegyne. Bol pravdaže už starý, mal cez 80, keď si chcel doma niečo vybrať z kredenca z hornej skrinky, a keďže mal problémy s tlakom a zrazu dostal závrat, zachytil sa tých otvorených dvierok a podarilo sa mu ich stiahnuť na seba tak nešťastne, že ho vlastne naozaj zabil kredenc. A ešte si spomínam, keď zomrela moja krstná, mala taký zvláštny pohreb. Bola to rázna žena, s ktoru sa nemaznal život, ale ani ona sa nemaznala s ním. Brala všetko ako išlo a mala naozaj široké srdce a rozdala by sa každému. A vždy vedela všetko tak správne uťať, dobre a rázne vyriešiť alebo okomentovať. No a na jej pohrebe sa stalo, že meškal kňaz. Asi hodinu. Už sme všetci boli v kaplnke, keď niekto zavolal, že pán farár mal haváriu a nemôže prísť, preto posiela zástupcu. Aj ten mal cestou nejakú nehodu a tak zháňali ďalšieho... A ako sme tam tak všetci čakali, zrazu sme si uvedomili, že by vôbec nebolo čudné, keby sa naša Oľga z tej truhly zdvihla a odpochodovala sama na cintorín...Nemala totiž rada akékoľvek naťahovačky. Niekedy sa o tom rozprávame, teraz už s úsmevom.