Ach bože nestraš - čo nevieš, akí neznesiteľní sú tí, čo si LEN MYSLIA o sebe, že sú dokonalí????
Tak a teraz si predstav, ako strašne na nevydržanie by bolo s niekým, kto by dokonalým skutočne bol......
Apage satanas aj s dokonalosťou 
Moja reč. na doknalosť sa nechytám, Mne sa páčia všetky tie úlety nedokonalosti, ktoré s odstupom času sú úžasnými spomienkami. 
Žiadna dokonalosť nehrozí, dospela som do fázy keď za svoju najväčšiu cnosť považujem svoju krásnu nedokonalosť, nedostatky. Som na ne občas hrdá, aj keď ma ešte často dobehnú.
Som pomalá, som roztržitá, neviem upratovať, varim dosť biedne, deťom som nechala až priveľa voľnosti, miestami som precitlivelá, často prispatá,závislá na čokoláde, tým pádom mám aj krásne bruško, milujem ruskú hudbu do zbláznenia ...., kde by ste takú úchvatnú ešte jednu našli? 
Ale ako krásne viem písať o vlastnej nedokonalosti 
Ďievčatá, ďakujem, že som pri vás mohla k takému dospieť. 
Práve nedokonalosť nás robí jedinečnými 
Ak by sme boli všetci dokonalí boli by sme ako stroje , bez duše ... bŕŕŕ
Nedávno ma napadlo...keďže sa tu kadečo rieši. Manžel, deti, vzťah, cesto na koláč...
Možno je to len môj pocit, moje vnímanie, no.....nedokonalosť spomínaných vecí figuruje veľmi často, aj keď v skrytej podobe, nie s visačkou spomínaného slova. Heh, a jeden z takých príspevkov bol odo mňa o mojom nedokonalom ražnom kvásku.
A veruže bol nedokonalý, resp. ten kvások bol aj dobrý, len to cesto...nedokonalé. Tak ako kuchárka! A cez všetok ten srdcabôľ zavinený chlebom, ktorý nevyzeral ako z rozprávky, bolo mi fajn. Lebo som sa tešila, že si ho spravím a potom zlepšovala, zdokonaľovala, po nociach dumala, čo by som ešte.....koľko srandy bolo.....z takej nedokonalosti.
A tak mi vŕta v hlave (možno aj červík), ale čo horšie - myšlienka.....čo by bolo, keby.....sme boli všetci a všetko dokonalé.
A viete, čo dievčatá, bola by NUDA. Ale obrovská. Bez vytešovania sa z toho, že ďalšie sústo bude lepšie, než to predošlé, bez radosti z detských skomolenín a rozvírenej hladiny vášne partnerského života.
Milujem svojho manžela a mám pocit, že práve pre tie jeho muchy, deťuchy za to, ža ma vytáčajú a rodičov, aj keď niekedy lezú na nervy, otázkami typu, že či mám pančušky
......
A tak ja dúfam, že tú dokonalosť, ktorú ľudstvo tak urputne celé veky hľadá, ja za pačesy nechytím. Nech sa predo mnou len vznáša, krok, dva popredku, aj viac, keď sa jej bude chcieť. Len nech mám za čím celý život utekať.
Ako ste na tom vy so svojou túžbou po dokonalosti? Lapiť a zatvoriť do kompótovej fľaše nech už konečne sedí vedľa vás alebo....?