Drsný humor...?

Ja som tiež za to, aby si každý zvážil čo vypustí z úst, ale donútiť nikoho nemôžem. A ja sa občas pošmyknem, mrzí ma to a veľmi, a to následné ospravedlňovanie, to už nie je ono, ale stane sa. Nuž ale sú niektorí, ktorým sa u nás vraví "huba nevymáchaná" a najskôr trepnú hlúposť, nemyslia to zle, a až potom rozmýšľajú, že čo to vlastne povedali, takže sa snažím neriešiť. Ale tak isto mi vadí netaktnosť.

Vieš Evi v tejto dobe sa nikto nepozerá či druhého neraní.Jediná "zbran" na toto je naozaj veci si až tak nepripúšťať a brať ich z humorom.Tá hranica je skutočne velmi tenká a mám taký pocit že táto stránka je tiež velmi dobrou prípravou na život /a zdolávanie prekážok/ ...

Evka, ak šlo naozaj o srandu, bude to empatiou. Ak chýba alebo je slabo rozvinutá, ten dotyčný vtipkujúci si ani neuvedomuje, že tvoju svokru jeho slová ranili. Tiež treba mať na zreteli, že starší ľudia berú svet vážnejšie, ťažšie rozlišujú odtienky možno aj irónie, sarkazmu. Aj pre svokru bude lepšie, ak bude presvedčená, že to možno bolo myslené žartovne, nie úmyselne, aby sa zbytočne netrápila a nerozoberala si to stále v sebe.

evička Filip bol s tatinom v hore.Bola tam taká obrovská mláka a v nej žabka.Filip si ju zobral na ruku- miluje zvieratká- akékoľvek. obzeral si ju, no žabka sa nehýbala.Manželov kamarát ktorý bol s nimi mu vysvetlilo, že tá žabka sa robí že je mŕtva- ona sa tak chráni.A tak ju Filipko vložil opäť do mláky.Keď šli späť žabka stále bola na svojom mieste.Opäť ju Filip zobral do ruky, no po dlhšom obzeraní napokon zistili, že žabka to nehrá- ona je naozaj mŕtva.

A v tom momente Filipkovho tatina nenapadlo nič inteligentnejšie a múdrejšie ako povedať toto: no Filip zabil si ju svojím pohľadom.

Tak to bola pre Filipa rana priamo do srdca- tatino totiž celkom poprel Filipovu podstatu, úplne poprel to, čo je v ňom najkrajšie, najčistejšie.Filipa to veľmi vzalo a dva nasledujúce víkendy k tatinovi vôbec nechcel ísť- potreboval si držať odstup.

No inak má úžasný zmysel pre humor- povedala by som priam čierny humor- v pohode vtipne hovorí o veciach pri ktorých mnohým z nás mrazí...ale sú situácie a situácie...vždy je to proste iné...

Keď bol v nemocnici na sono vyšetrení tak mu tam jeden lekár dosť nepríjemne povedal: no si riadne chudý, ty isto nič neješ, keby si poriadne jedol nebol by si takýto chudý- no len Filip a ja vieme koľko úsilia ho stálo aspoň niečo do seba dostať, keď mu zo všetkého bolo zle, zo všetkého ho pálila záha, často mu bolo na vracanie, veľmi sa snažil aspoň čo- to v sebe udržať...vtedy bol z reakcie lekaŕa veľmi smutný, takmer sa v nemocnici preto rozplakal...ale na druhej strane iný človek a veľmi podobná situácia- lekaŕ ktorý sa oňho staral za ním prišiel keď mali medici prax a povedal mu: no Filip poď ty si taký ukážkovo chudý...a keď mi to rozprával tak sa smial, bol veselý, dokonca šťastný mi hovoril: maminka no chápeš čo mi povedal pán doktor: vraj som ukážkovo chudý...vôbec mu táto forma humora od tohto lekaŕa nevadila...podobná situácia, no predsa iná- iný človek, inak podané, iné vyžarovanie pri tom...

ja_hodka...v podstate mi je celkom jedno, ako sa kto chova - je to stale iba jeho vizitka.

Evi, utlocitnost, u mna aj jesitnost casty kamen urazu, ale clovek sa vychovava ... A je fajn ak sa nezatvrdzuje, vnima aj srdcom i ked obcas ho zovrie, ponechava aj trochu kritiky vo vnimani a pristupe k inym aj sebe

sonia: tato doba ... Nikto na nikoho ohlad neberie ... Nesuhlasim. Obklopujem sa ludmi ktorymi chcem. Tych laskavych je velmi vela. I tych s nabrusenym jazykom, ktori aj tak maju hladkajuce ruky.

mna z utlocitnosti vyliecil manzel. ma natolko drsny humor, ze by som mala ovladac permanentne nastaveny do polohy "urazena, zranena, rozvod".
vdaka nemu som sa naucila jednej dobrej veci. ked niekto do mna rypne svojskym humorom, vratim mu to v podobnom duchu. ak sa urazi, som si na cistom, ako to povodne myslel (humorne/ironicky/urazlivo/alebo ci ma vsetko dvojaky meter). a do buducna viem, co si o nom mysliet a od neho cakat.
tiez rada rypnem trochu drsnejsie. ale zase treba zachovavat slusnost a urcit si hranice, voci komu aky druh humoru si dovolim a ako daleko s nim zajdem.
a kto chce drsne zartovat, mal by aj vediet ako v pripade potreby rychlo odlomit hrot, aby nevznikol konflikt.

Je to asi tak trochu aj o tom, na aký spôsob komunikácie je kto zvyknutý - teraz nemyslím iba na to, či sa niekto vyjadruje spisovne, resp. výrazmi publikovateľnými aj povedzme v médiách, alebo má slovník kočiša.
Moja osobná skúsenosť hovorí (a teraz úplne bez urážky) - že starší, jednoduchší a povedzme ľudia z vidieka sú zvyknutí komunikovať priamočiaro a sú zvyknutí nazývať veci pravými menami. Nebudú hovoriť v podobenstvách a inotajoch. Ľudia z mesta, vzdelanejší, skúsenejší, ostrieľanejší, svetaznalejší už budú používať práve rôzne prirovnania, nadsádzky, budú hovoriť síce zdanlivo "negatívne", ale myslieť to budú práve naopak.
Súhlasím, že z toho môže vznikať celý rad nedorozumení - mám aj osobnú skúsenosť - babička mala 80, na dedine u jej najstaršej dcéry sme jej organizovali oslavu. Aby to všetko nebolo iba na domácich, prišli sme dva dni vopred 3 sesternice pomáhať. Na záver druhého dňa sa ma pani domáca (mamina najstaršia sestra) pýta: "Adka, a vy ste pohnevané?" - a my sme sa celé tie dva dni iba dobrosrdečne doberali a škádlili - boli sme na taký spôsob komunikácie zvyknuté a ani jednej z nás ani len nenapadlo sa na to pozerať inak. No a tete som mala čo vysvetľovať a obávam sa, že to aj tak nepochopila
Ale inak súhlasím, že komunikácia by vždy mala mať nejakú úroveň a tá úroveň by mala zodpovedať miestu a okolnostiam - ako hovoril môj ocino, nie je umenie poslať niekoho do r..i tak, že mu to rovno povieš, ale tak, že možno ani nebude tušiť, kam si ho to poslal

myslím si, že ak niekto používa takýto druh komunikácie alebo humoru, mal by ho vedieť aj prijať...mám totiž vo svojom okolí pár ľudí, ktorí sa priam hrdia tým, že každému povedia všetko "na rovinu" - no beda - ak sa pokúsi niekto niečo na rovinu povedať im...keď sa to týka ich, zvyčajne bývajú útlocitní až hrôza

Ja som z tých, čo drsnejší humor rozširujú, niekedy aj nechtiac. Na ústa sa "snažím" dávať pozor, aby som niekoho neurazila, no.. stáva sa... Rada si uťahujem z ostatných , ale aj zo seba mi nerobí problém. Ked si uťahuje niekto zo mna, neurážam sa... Moji blízky si na to zvykli, máme to v rodine, manželova strana sa to snaží pochopiť al e nie vždy chápe, takže sa nevyhnem nedorozumeniam

styl humoru podla mna hovori o vnutre druheho. alebo aspon o jednej jeho casti. ked niekto casto pouziva napriklad ironicky humor, tak viem, ze je nespokojny a nie prilis stastna osoba, mozno aj sklamana.
sama si rada urobim srandicku najradsej zo seba (veru je z coho ). z druhych len velmi mierne a tak, aby sa necitili dotkuti. ked vidim, ze sa nieco deje, tak sa ospravedlnim a poviem, ako som to myslela. uctu by sme mali vkladat do vsetkeho co robime, hovorime.

Ja si myslim jednako ze "odtáááál-potááááál"......
A rozmyslat-komu,co, kedy a ako......priklad: svojmu sefovi asi tiez nesplechnem do oci, co mi slina na jazyk donesie.....nemusi ho to vobec zaujimat,ako som to myslela a nasledky mozu byt nedozierne....tak preco nemysliet aj na ludi,ktorí su mi blizsi, ako napr. sef.....nie?!
ivet

My sme taká rodinka Hujerových že si strielame zo seba a srandujeme a aj sem tam toho čierneho humoru je tam ale väčšinou v norme ale stalo sa aj mne že som to prepískla ale čo už ked to človek vypustí z úst tak to už naspäť nezoberie ale treba sa ospravedlniť a život ide dalej, nikdy netreba človeka raniť alebo ponížiť atd.Ja som veselá kopa a raz to prišla dcera s takým výrok (nepovieš umrem hlupa ) a ja som to od nej tiež musela predýchať a ona mi na to mamka sranda nie a tak ten výrok sa zakorenil v našej rodine a sa z neho smejeme a navzájom sa podpichujeme takže humor áno a nezbedy strielanie jeden z druhého ale !!! všetko má svoje hranice a aj človeka treba odhadnúť kto aký je či znesie taký druh humoru alebo ho urazíme alebo nebodaj raníme

My mame s manzelom taky "sukromny slovnik",ze niekedy by sa aj kocis veru hanbil..Ale nakolko sa uz dost dobre pozname,tak vacsinou ked mi cosi povie,tak viem ako to mysli.Samozrejme,ze obcas dojde aj k nezhodam a nastveme sa obaja na veci,na ktorych sa inokedy zasmejeme.Ked mi napriklad povie:"Zuza,ty si satan"..,tak viem,ze tym naraza napr. na moju vypocitavost,ked napriklad delim cokoladu na polovicu a cestou k manzelovi si ulomim z jeho polovice..Ale keby mi povie,ze som satan vtedy,ked zrovna tuzim po objati alebo povedani niecoho mileho,tak uz je problem na svete.Tym som chcela povedat,ze zalezi nielen ako nieco povieme tomu druhemu,ale aj kedy-vzdy to zalezi od okolnosti a nielen od nasej huby..A este jeden priklad zo zivota,ked bol nepochopeny moj sposob vyjadrovania:lezala som pred porodom v nemocnici pat dni a uz mi to tam liezlo na nervy,tak som zahlasila,ze:"Boze,kedy uz sa mi narodi to decko!"No a nastalo hrobove ticho...A potom sa to spustilo-ze ako mozem na babatko povedat,ze "decko",ved je to krasnucke,malicke atd..Skratka vypocula som si dost.A pritom u nas doma je to bezne oznacenie aj babatka,aj vacsieho dietata.Ked vasne na izbe utichli,tak sa mi potom prihovorila jedny baba a ta povedala,ze ma rada pocuva a paci sa jej moj styl vyjadrovania,ze tiez ju to "decko" najprv zaskocilo,ale ze hned vedela,ze je to slovnikom,tak z toho nerobila vedu..Prepinam...

Nooo,ja som ja...neviem kto by som este mohla byt...Keby som vedela,kto je Tangy,tak by som sa hadam indentifikovala...Skus napisat blizsie-samozrejme sukromne...