Tangy, niekedy mám deň, keď nezareagujem, ako by som úplne chcela a potom ma to veľmi mrzí (myslím, že také situácie zažili mnohí, ak nie všetci). Aj mne sa stane, že potom, po čase, keď sa s daným človekom stretnem, snažím sa "to napraviť". Niekedy sa nedá hneď ospravedlniť, nikomu to možno robí aj problém z nejakého dôvodu, tak sa aspoň snažím "ukázať", že viem byť aj iná 
Je mi jasné, že hneď si mienku nik neopraví.
Ja mám rada, keď sa veci riešia...ja by som jej možno povedala, že ako som sa vtedy cítila... A možno v jej odpovedi pochopíš...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ale tie ma už tak vytočili, že som sa nechala uniesť. Bolo to pri hospitalizácii mojej starkej. A dodnes ma to vôbec nemrzí, že som vybuchla. Oni totiž na moje otázky odpovedali: viete, my štrajkujeme... asi tak
Dievčatá, tak pán primár nám sľúbil, že by sme zajtra mohli ísť domov, malinký má zlepšený zdravotný stav, len musí dobrať liečky. Teším sa
.
Ako si tu tak sedím a nebaví ma už ani počítač, ani čítať knihu, rozmýšľam nad možným aj nemožným... Človek v nemocnici stretne veľa ľudí, aj takých s ktorými mal dávnejšie tú česť a nebolo to príjemné stretnutie. Ležala som tu pred piatimi rokmi s najstarším s rovnakou diagnózou ako má teraz malinký a mala som konflikt s jednou pani sestričkou, ani nie tak ja, ale moji rodičia, keď prišli za mnou a videli v akom som stave. Syn sa mi dusil, ja som bola v panike, plná strachu a ona ma namiesto podpory ešte viac zdeptala. Tentokrát je na mňa milá, čo bola vlastne aj po konfrontácii s našimi, a vravela, že si ma pamätá.
Pri tejto príležitosti mi napadá a nechcem to v žiadnom prípade spájať s danou pani sestričkou, ako vnímate, keď je na Vás niekto milý a vy vo svojom vnútri cítite, že to nie je až tak úprimné? Ja sa snažím brať takéto úsmevy s nadhľadom, nevnímať dôvod, len že je to úsmev, no priznám sa, nie je to jednoduché.