wow
No to je zaujímavé
Ja som si myslela, že také veci sa dejú v tom pubertálnom veku. Moja dcéra dnes na prechádzke takmer ošablila všetky kamarátky
(krava, dala som jej nalačno odpiť z práškového džúsu). Jedna hneď vylovila servítky, druhá zdrapla malú a tíšila ju. Veď je to prirodzené, nie? Alebo keď u kamarátov v aute alebo doma decká narobia neporiadok- no čo, to sú nutné "straty", ak sa chceme stretávať. Nechápem, prečo bol taký problém povedať to do očí. Jasné, nie vždy sa nám všetko páči, ale na to nám predsa ústa narástli, nie? Ja som asi strašná krava, v pohode poviem kamoške že má neporiadok alebo že jej skúšané rifle nesedia. Keď sú u nás deti, prežijem rozsypané keksíky na zemi, ale ak sa niektorá kamoška chystá svoje dietko utíšiť čokoládou, poprosím ju, že radšej nie alebo nech ju teda dietko papá v stoličke /už som mala pokrstenú stenu čokoládou
a aj všetko naokolo/. Načo sa urážať a ohovárať? Ale zas AB
, skús pouvažovať aj nad sebou- predsa si už čosi také na NM písala- nevyhľadávaš takých ľudí? Nemajú nejaký dôvod na také správanie? Nastav si zrkadlo a ak tam neuvidíš pôvod, otvorene sa pýtaj. Všetkým rad radom povedz, že sa ospravedľňuješ za špinu, ale vždy sa to dá povedať otvorene.
Mne sa stalo, že ma sestra zavolala na novom aute previesť- išla si niečo vybaviť a keď som namietla, že malá potrebuje papať, povedala vraj to bude iba chvíľa. Lenže napokon sa vybavovanie pretiahlo a namiesto 30 minútovej cesty sme s malou strávili ešte 45 minút sediac v aute. Hneď pri nastupovaní som chcela dať slečinke piškótu, ale sestra ma poprosila že radšej nie, lebo má nové poťahy. No tak som slečinke nedala, ale počas tej doby som otvorila škatuľkové mlieko, ktoré som si ale kúpila ja a dávala som malej. Na druhý deň mi ségra volala, že či som nemohla povedať, že som zašpinila zadné sedadlo. Nemohla, lebo som to nevedela. Ponúkla som jej, že jej dám auto vyčistiť, ale odmietla že to vytepovala. Zhaslo to. Odvtedy na takéto výletíky nechodím, takmer jeden aj pol hodiny sme sa s malou parili v letných horúčavách v aute zaparkovanom niekde pri krajnici, dieťa nervózne, hladné a znudené. Poučila som sa. V prvom rade sú záujmy mojej slečny, potom moje a napokon "póóóóóď, nechce sa mi ísť sameeeeeej".
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prepáčte, ale potrebujem vašu radu a psychickú podporu, lebo začínam byť hodne paranoidná z tohto faktu, podozrievam všetkych ludi že sú voči mne falošní.
Nedávno som bola na tej akcii na Donovaloch kde psíky ťahali záprahy. Keďže mám doma takého ťahača tak reku prečo sa nepodívať.
Išla som s partiou, kde som poznala len jedného chalana - môjho kamoša. Bolo tam tak vyrovnane - asi tolko báb čo chalanov. Všetkým sa Heidi zdala skvelá,úžasná, požičiavali si ju a chodili mi ju venčiť..... Zdalo sa mi že sú všetci kamarátski. Dievčina, čo nás viezla mi dokonca povedala, že nevadí, že jej Heidi zapackala blatovými labkami (ale zas nijako prehnane)auto, že ho aj tak potrebuje vyčistiť(dala som jej aj tak peniaze navyše)..... Chalanisko, čo nás viezol naspäť zase povedal, že mu nemusím platiť benzín, že je to ok.
Teraz všetci čo tam boli nadávajú tomu môjmu kamošovi, že ma zobral, lebo museli dať za drahé peniaze čistiť autá (aj ten chalan aj ta baba)a ostatní že sa museli stále otravovať so psom , dokonca ten chalan vraví, že som mu dlžná tie peniaze a doslovne mu zakázali ma ešte niekam zobrať, alebo ak, tak bez psa.
A ja mám každé oko inde. Proste neviem, ale mám pocit že toto sa nerobí. Možno si to len moc pripúšťam. Ale mrzí ma to aj za toho kamoša. Aj za to, že nie sú schopní mi to povedať do očí, ale ma prepierajú "po funuse" a mne za chrbtom. A navyše mám pocit, že keď sa ozvem, tak sa zase budú usmievať a tváriť sa že je všetko ok. Chcem sa ozvať tomu chalanovi za tie prachy, nech si ich strčí niekam, nechcem byť nikomu dlžná a keď si myslí, že ho to zachráni..... tak som zvedavá na jeho reakciu.
Každopádne, cítim sa ako betty v tom príspevku o odsávaní energie, len som doteraz nevedela, čo sa deje, pretože vizuálne nikoho nevidím, žeby mi robil zle. Ale nedarí sa mi, som nervózna, nešťastná aj keď nie je z čoho, skleslá, furt plačem. A toto som sa dozvedela až teraz. Je to možné, že by mi to ich ohováranie robilo aj na dialku zle?
Ale to ma až tak netrápi, aj keď. Ale skôr potrebujem poradiť ako sa zbaviť pocitu, že všetci ľudia, ktorí sa na mňa usmievajú a pritom chvália Heidi nie sú falošní. Lebo bohužiaľ mám sklony zovšeobecnovať aj keď na škodu veci......