Hranice

kde mame v nasom vztahu hranice? v medziach slusnosti...
kedy odpustame? vtedy, kedy citime, ze odpustit chceme... nerozdelujeme veci, skutky na odpustitelne a neodpustitelne... lebo i tak su vsetky odpustitelne...
kedy sme opustili? ked sme citili, ze sa blizime k hranici slusnosti, sebaucty a opustame pristav ucty, ci slusnosti k tomu druhemu... ked sme nemali pocit, ze chceme odpustit, ani aby nam bolo odpustene... tak sme opustili...

Odpúšťanie je veľmi oslobodzujúce a v prvom rade oslobodzuje toho, kto odpúšťa.

andrea,
mozes odpustit a zaroven opustit. Nemusis dlhsie znasat nieco, co sa ti prieci. Ale mozes odist s odpustenim a zmierena.

ked si clovek vyriesi problem - odpustam, lebo sa bojim opustit (bojim sa celit nasledkom), tak uz nema viac, o com premyslat. potom uz kona podla svojej vole. ostane alebo neostane, odpusti alebo neodpusti, podla toho ako citi, nie ako sa donuti.

Kazdy to mame ine - tie hranice. dobre sa o tom teoretizuje, prakticka stranka je narocna.
Dobre sa povie odist, a este krajsie znie odpustit. odpustenie chce niekedy roky. a co k nemu vedie? tu cestu si musi prejst kazdy sam.

drzim palce, nech ten o kt. pises najde vnutorny pokoj aj stastie.obavam sa, ze to chce dobreho psychologa ci psychiatra, ci mozno by stacila manzelska poradna. tu si na zlom mieste.

Andrea- hneď v začiatku som napísala, ale neodoslala svoj koment- z jediného dôvodu. Písala som o sebe, dobe dávno minulej, keď som patrila k skupine psychicky týrané ženy / hoci keby mi to bol vtedy dakto povedal, myslela by som si, že mu šibe/. Môj komentár bol v podstate otázkou Prečo sa pýtaš. Lebo- každý máme svoje hranice. Ja viem, že sa obrusujeme navzájom, ale aj tak- Ty nedokážeš vymeniť tie svoje za moje a naopak- iba že by sme sa ocitli akosi v súlade- práve. Pamätám si, že podobné otázky som kládla, lebo moja vnútorná potreba bola ziastiť čo je a čo nie je normálne. Sama seba som v tom čase presvedčila, že je normálne to, v čom žijem a ... Mpoje hranice nechci radšej poznať. Dnes by som ich nazvala "hrdinské činy" - s patričným sarkazmoom. Hoci som si ich tvorila sama ako reakciu na podnety milovanej osoby, čestne priznávam, že som si ich vytvorila sama a dobrovoľne. Trvalo mi celé veky, kým som pochopila, že podivnými posunmi , vďaka ktorým som dovoľovala manžeklovi robiť so mnou "zázraky" a ja sama konať "hrdinské činy" s ideou, že veď. s láskou a pre lásku......mu ubližujem rovnako ako sebe. Presne ako píšeš- ja som hranicu mala, že fyzicky by ma napadol len raz. Vedel to a neurobil To isté som mala vnútorne s neverou- proste vnútorné neexistuje. Neexistovalo. Všetko ostatné- radšej neopíšem- robil. A ja som hrdinsky niesla, ospravedlňovala a zrazu...Som zistila, že považujem za normálne dianie, ktporé je absolútne scestné a začala som sa pýtať, čoi je a čo nie je normálne. Vlastné správanie som už mala so sebou tak nacvičené a zakorenené, že aj keď už som vedome vedela, čo je a čo nie je OK, nevedela som prekonať sama seba. Od manžela som odišla a musím povedať , že teraz to vidím ako skvelé riešenie- ale nie všeliek pre každého. Moje rozhodnutie, pre m%ňa v tom čase najvhodnejšie. Teraz mám manžela a deti- absoläútne skvelú rodinu a poznám svoje hranice presne. A presne na ne reaguje aj moje okolie, vníma ich a rešpektuje- ale najskôr som si ich musela zvedomiť sama so sebou. Sú osobné a pulzné, ale ak sa niekedy pýtzam, čo je normálne, pýtam sa to sama seba a odpovedám si podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
A bavím sa o tom s tými, ktorých sa to týka- nielen manžela a detí, ale aj detí v škole, ktoré učím, priateľov atd. Každý, kto ma pozná vie, že rešpektujem mieru slobodytak ďaleko, ako nezasahuje a neobmedzuje mieru slobody ostatných zúčastnených.Som vo skvelom vzťahu a slobodne rozhodnutá žiť so skvelým mužom, verím, že spolu zostarneme.