Ja darujem - ona preda...

magic velmi dobre si to..

Stalo sa mi to a popravde riadne ma to zaskočilo. Prečo? Neviem, asi preto, že sa to stalo v blízkom príbuzenste a tá príbuzná je na tom finančne oveľa oveľa lepšie ako ja. Ona nemala problém obliecť dieťaťu veci po mojom a ja som si myslela, že skôr, ako by som ich predala, urobím niekomu radosť. Dostávam aj ja veľa vecí pre deti, ale keď ich vyrastú, alebo nechceme ich, nikdy ich nepredávam, vždy ich darujem ďalej. Aj mne dobre padne, keď to dostanem zadarmo.

"Skor, ked zistite, ze ste kamoske/pribuznej/susede darovali veci na deti, alebo veci na nu (pytala sa/potrebovala/chceli ste dat z priatelstva)." - to v zátvorke je pre mňa dôležité.
a/ ak pytala sa/potrebovala - padá do kategórie ako si to pekne? - zivnostníčka s dôverou. Ja som ti taký lakomec, že odo mňa keď pýtajú, tak sa ošívajú s tými "príbehmi spod mosta".
b/ ak som sama dala z priateľstva - tak neriešim

Detto potraviny, potravinové lístky, peniaze.

magic pekne napísané

mňa celkovo dosť fascinuje fakt, či schopnosť ľudí ktorí dokážu z pre mňa nepotrebných vecí vyčariť niečo čo sa dá predať a dokážu na tom aj niečo zarobiť...ak si niekto niekedy takto pomohol tak mu fandím...

ja sama sa to niekedy učím...niekedy si len tak sama pre seba poviem: a čo keby si nebola až taký ľudomil, alebo by si nebola až taká lenivá a skúsila by si túto vec predať? Niekedy je to u mňa o prekonaní samaej seba- dať inzerát, ponúknuť danú vec, dohodnúť cenu, zabaliť, odoslať, čakať či prídu prašule na účet...v tomto občas len tíško a v dobrom závidím svojmu mladšiemu synovi s akou hravosťou a radosťou robí obchody s kartičkami, či hokejkami, s akou ľahkosťou posúva ďalej preňho nepotrebné veci a ešte na tom aj čo- to zarobí a prináša mu to radosť, uspokojenie...možno tým najväčším hnacím motorom prečo to robí ani nie sú tak peniaze samé o sebe ako ten samotný proces hľadania kupca, ponúkania, dohodnutia obchodu, kontroly či prišli peniaze na účet, tá samotná radosť z tohto procesu...

niekedy keď mám nutkanie darovať nejakú vec, ktorá je pre mňa už nepotrebná tak premýšľam: dám si toľko práce s tou vecou a ponúknem ju na predaj? Alebo ju len tak posuniem ďalej? Keď ju posuniem ďalej neriešim jej ďalší osud...niekedy sa stane, že podarujem niečo väčšie z čoho som ešte mohla mať osoh ja a ocitnem sa v istom momente vo finančnej tiesni a vtedy mám tendenciu v myšlienkach riešiť otázku: no nemohla som tú vec radšej predať ako len podarovať? mala by som z toho nejaké prašule...no potom si uvedomím, že sú aj iné zdroje, iné možnosti ako sa ku mne peniaze dostanú a poviem si že teda pohľadám iné riešenie...a zatiaľ sa to iné riešenie vždy našlo...a potom sa vždy cítim celkom fajn, lebo viem, že nemusím ľutovať, že som niečo darovala a cítiť sa ukrátená, či podvedená, alebo neviem ešte ako...viem, že som niečo podarovala, niekomu možno urobila radosť, no a ešte som aj pre seba dokázala nájsť riešenie ako si pomôcť v núdzi...

Popravde napisat- hneva ma vlastne vsetko to a tak, ako si napisala v poslednom odstavci..... .....ale hneva ma to asi tak 5 minut a potom vypustam z hlavy a prevladne aspon jedno pozitivum, ze JA som si aspon vypratala skrine a mam priestor na nove veci......ivet

Svoje veci po okolí nerozdávam, ak tak odnášam do azylového domu. Detské veci odkladám- rada by som posunula kamarátke a urobila tzv. putovný pohár- "miň, znič, doplň o svoju výbavu" a tak sa budú veci stále obmieňať. Lenže to "padlo" hneď pri prvej kamarátke. Nešlo o darovanie v pravom zmysle slova, veci použila, poničila, povracala zafarbené, fľakaté, deravé, v oveľa nižších počtoch ako som jej dávala, doplnené o zopár čínskych habrakov (ktoré som ja vôbec nepoužívala a ona tiež nie).
Jednoducho čo mala kvalitné a svoje, to si odložila. Že ja som jej dala vlastne celú svoju výbavu- od vecí na doma až po tie drahé, akosik prehliadla. A samozrejme hneď jak dieťa vyrástlo- vracala- aby jej to nezavadzalo doma- ani to tak nemalo byť- mala si to nechať u seba dovtedy, kým by nemala jedna z nás, alebo ďalšia spoločná kamarátka dieťa a zase posunúť (inak keby to urobila tak, ani by som nevedela- totiž chvíľu po vrátení balíka otehotnela, veci som už neponúkala, ale AKÉ bolo moje prekvapenie, keď bábätko nosilo veci z mojich- samozrejme tie nové, alebo takmer nové, ktoré som si myslela, že sa zničili, keďže mi ich nevrátila... Proste poničila, vybrala čo sa jej páčilo a bolo pekné, dohádzala pár lacných kúskov, to mi vrátila a zvyšok si nechala. Rovnako aj postieľku, vysokú stoličku, lehátko, vaničku, prebaľ. pultík, nosič, krosná, hračky atď- všetko vrátili určitým spôsobom opotrebované- napr. na vys. stoličke úplne potrhali ten umývateľný poťah- nás stála kopu peňazí, dávali sme na ňu pozor a šetrili si ju, oni "dostali" zadarmo a síce vedeli, že ju musia vrátiť, pochopili ten "putovný pohár" po svojom... Najväčší gól bol, keď mi kamarátka s úsmevom hovorila, že ako dobre, že vtedy kúpili novú vložku do tej našej stoličky, lebo tá ktorú si oni kúpili pre ďalšie bábätko ju nemala ani z polovice tak dobre polstrovanú... tak oni našu zničili, aby mohli stolicu používať ďalej si kúpili novú vložku a tú si nechali a nám vrátili tú zničenú...
Odvtedy nepožičiavam, resp. nedarujem- pretože "putovný pohár" je niečo medzi tým. A ani sama si nepožičiavam, ani nepýtam... Ak niekto pýta odo mňa, poviem, že nemám alebo darujem. Sama osebe nikomu nič neponúkam...

"darovanému koňovi na zuby nepozeraj" u mňa to takto funguje, a navyše to funguje aj opačným smerom. ak niečo niekomu darujem, zo slobodnej vôle, tak ďalej neriešim a nezaujíma ma či si tieto dary ponechal, alebo posunul ďalej, alebo speňažil. to už je celkom o niečom "o niekom" inom...preto som oslobodená o myšlienky typu "čo by bolo keby"...

Moja skúsenosť-keď Dám:čokoľvek,vráti sa mi to,hoci z inej strany,ale Vždy!!! Našla som stovku,hurá,o týždeň MM stratil stovku,darovala som veci po deťoch jednej mamke,o pol roka si vravím:treba mi deťom kúpiť nové pančušky a Iná pani ma v ten deň zastavila,či sa neurazím,že má veci po deťoch,či mi môže dať a boli tam pančušky presne naša veľkosť.Zmohla som sa len na:že prečo mne a vraj,lebo ste mi sympatická.Takže čo dávate,to sa vám vráti.Možno to nebude presne to isté,ale v rámci rovnováhy vesmíru sa to nejak vyrovná.A keď už dospejem k rozhodnutiu dať-tak neriešim,čo s tým bude ďalej.

uff, toto vôbec nie je ľahká téma - má ukrutne veľa rovín.... moja osobná rovina ako darcu, rovina obdarovaného, rovina morálna, rovina "praktická" ....
Skúsim byť aspoň trochu systematická:
1. Dať vs. nedať (peniaze, oblečenie, ... čokoľvek) - asi naozaj iba vtedy, ak mám sama v sebe spracované, že mi je jedno, ako s tým dotyčný naloží (teda npr. že bezďák si nekúpi teplú polievku, ale sa radšej ohreje čúčom a pod.) Inak sama seba vystavujem riziku, že miesto dobrého pocitu z toho, že som niekomu pomohla nastúpi minimálne sklamanie ....
2. Čo s "darovaným koňom" (ktorému sa údajne nemáme pozerať na zuby). Ak abstrahujem od faktu, že v prísloví sa očividne jedná o dar, ktorý sme si nevybrali/nevyžiadali samé, lebo tu skôr riešime prípady, keď si niekto buď pomoc priamo a konkrétne vyžiada, alebo zareaguje na konkrétnu ponuku pomoci - tak ešte stále je tu dosť na diskusiu. Prečo niekto prijme (alebo si vypýta veci), o ktorých dopredu vie, že nie sú určené na osobné použitie? No, jednoducho asi preto, lebo ponúk na obnosené šaty a pod. je pomerne veľa - ale ponúk typu "mám v peňaženke dvacku, ktorú neviem použiť" niet. No a pýtať priamo peniaze - na to tiež nemá každý žalúdok. Lenže, ako zaplatiť napr. dieťaťu ŠVP, letný tábor, športový krúžok ... keď vo vlastnej peňaženke na to niet ... predať veci, ktoré mi niekto daruje môže byť jednou z ciest. Ďalej - ak mi tie veci jednoducho nesadnú - čo je lepšie - hodiť to ku kontajneru, alebo dať im šancu byť na osoh niekomu inému... ak by som ja bola darcom, tak by som asi skôr "prehltla" fakt, že si niekto finančne prilepšil na mojich darovaných veciach, ako keby som ich mal jednoducho vyhodiť (to som predsa mohla urobiť hneď na začiatku ja sama, ale tomu som sa chcela vyhnúť)...
3. Iné je podporiť úplne anonymného "núdzneho", iné je to v prípade niekoho, koho poznám osobne. Rovnako platí, že zrejme inak zareagujeme, ak nás na ulici osloví či už úplne odpudivý bezdomovec, predajca NotaBene, rumunský žobrák ... a celkom odlišne nás "osloví" volanie o pomoc od niekoho, koho poznáme osobne (či je to už priamo, alebo sprostredkovane systémom "počula som, že XY potrebuje..."). So "zneužitím" pomoci asi bude mať väčšina ľudí problém skôr v tom posledne menovanom prípade. Pritom pod "zneužitie" môže patriť všetko možné - to že nepoviem pravdu pre koho tá pomoc je, to že ju použijem inak, než som v žiadosti o pomoc deklarovala, to že v skutočnosti pomoc vôbec nepotrebujem .... - ale ten problém samotný je asi v narušení dôvery (prinajmenšom z môjho pohľadu)
4. Prípady "zneužitia" pomoci nerobia charite (akejkoľvek) dobré meno, aj tu u nás na stránke sme si radšej vytvorili svoje mechanizmy pomoci, než by sme využívali tie čo už sú zavedené, lebo sme tu i tam o niektorom z nich "počuli niečo nedobré". Jedna lastovička síce leto nerobí, ale jeden taký prípad, ktorý vyvolá "búrku" môže narobiť dosť veľké škody - jednotlivcom, ale aj dobrým ideám a charite ako takej.
Dalo by sa písať ešte veľa - ani dva prípady by asi neboli rovnaké. Ja osobne musím povedať, že mám problém a anonymnou pomocou - práve preto, lebo chcem mať pocit, že viem kto a ako naloží s tým, čo venujem "na charitu". No a z rovnakého dôvodu by ma zrejme sklamalo, ak by neanonymný obdarovaný nepostupoval čestne, úprimne a otvorene -lebo si myslím, že ak už existuje nejaký viac či menej priateľskzý vzťah, tak by mala v ňom byť aj dôvera, nemalo by byť problémom povedať na rovinu.."pozri, je to takto a takto"...
Je to trocha od témy, ale kedysi dávno som pri preberaní "predpokladanej" nevery povedala niečo v zmysle, že vydatá žena/ženatý muž by nie že nemal byť neverný - mal/a by sa správať tak, aby nemohlo ani len vzniknúť podozrenie na neveru ... jednoducho u mňa je to ó tom, jednať vždy otvorene a na rovinu.

P.S. Neviem kam a ako zapadne teraz tento môj komentár, začala som ho písať keď tam nebol ešte ani jeden, ale potom som sa musela venovať ožehavejším problémom a dokončila som ho až cca o 2 hod. neskôr (bez toho, aby som pozrela, čo medzitým napísali iní) - tak nech nevyzerám ako keby som písala "z cesty" ...

no musím napísat..aj ked to mozno nebude sympatické... 10 rokov som po Vanesse veci posúvala,vzdy nejakým kamarátkam,ci rodine alebo kto to potreboval..potom tu na Nm som neraz posielala,posunula veci aj po Vani aj po malom,ale...sme v situácii ked je kazdé jedno euro dobré do rozpoctu a tak som prisla na to ze veci sa dajú nielen posunut ale aj trocha spenazit..a tak tie krajsie znackové kúsky uz neposúvam len tak, ale aj po malom aj po vanesske aj po sebe a manzelovi sa snazím predat na bazári..a ano,co to zarobím..a veru stalo sa mi ze som dostala nieco do daru a ked to malý vyrástol tak som predala..mozno to nie je sympatické,ale ked ja uz tie vecicky fakt nemienim skladovat,dalsie dieta neplánujem a preco by to malo stát v skrini..ked mi veci niekto dáva vzdy sa pýtam ci je to darované alebo len pozicané,pozicané samozrejme vraciam a snazím sa neposkodit..a s darovaným si potom uz nalozím podla svojho..vsetky veci pouzijem na deti,ale ked vyrastú tak bud darujem dalej alebo aj predám...a ked ja niekde posuniem vecicky len tak,uz sa o to nezaujímam ako snimi nalozili...je to predsa ich vec..a kazdý clovek má predsa moznost volby,má moznost svoje veci spenazit..nikto ho nenúti darovat..

hm, priznám sa, že mi nikdy nenapadlo rozmýšľať nad tým, čo urobí človek s niečím, čo mu ja darujem, daná vec opúšťa moju myseľ, občas mi možno utkvie v pamäti spomienka na radosť obdarovaného, či už skutočná alebo predstieraná - to ale neriešim, pre mňa je podstatné, že ja chcem dať a dúfam, že druhá strana sa poteší V poslednej dobe sa mi párkrát stalo, že som obdivovala nejaký predmet, či kvet a dotyčná osoba mi hovorí - veď to mám od teba a ja si to vôbec nepamätám Súhlasím s Teki, že asi jestvuje akási vesmírna rovnováha, pretože sa mi vracia nečakaná pozornosť, pomoc, či vďačnosť od ľudí, ktorým pomáhali ešte moji rodičia

jedna vec ma napadla--- je mi jedno iba do roviny, keď to nenájdem pri kontajneroch... kedysi tak otec daroval sestre veci po mne- synovec je o 5 rokov mladší odo mňa a neter o 6, takže určite sa dali viaceré kúsky použiť- ja som bola pre Nicol vďačná aj za bábätkovské veci, ktoré boli pomaly také MLADÉ ako ja
No, tak sestra si to zobrala, lenže otec to za pár dní našiel na smetisku- tie vrecia neboli ani rozbalené, vôbec sa do nich nepozrela... Dotklo sa ho to a veľmi. ..
Ešte uvediem na pravú mieru- nie, otec nechodí zbierať odpad na smetisko, či tam bol ako vodár služobne alebo čo, neviem...

Popravde, magic? Asi by ma nahnevalo, že ma využila. Mne tiež darovala jedna naničmamka topánky pre maleho a ked mu budu už male, opýtam sa jej, či ich možem podať ďalej ale predať by ma ich nenapadlo. Nuž ale hovori sa nikdy nehovor nikdy...nikdy som nebola v takej situacii, že by som musela predávat aj darované veci/ myslim, že by mi chybali financie/ Pekný deň

Asi oblečenie je jedna vec,ale....mám brata,mame sa velmi radi,no o jeho manželke to už povedat nemožem,proste sme si nejak nesadli,je to vzajomné.ja som tvor tvorivy a urobila som mu niekolko vecí do bytu na jeho želanie,či už vyšity obraz atd.Naša mama má chalupu/rodičovsky dom/a všetci tam chodime,ale brat s rodinou asi najviac,je pravda,že sa o to najviac stará,lebo pri dedení ma len on o to zaujem,ale nie o tom som chcela,skratka,zatial tam chodim aj ja,a opakovane ma veru pichlo pri srdci,ked som našla niečo z mojich vecí,robenych pre neho s velkou láskou,či už zahadzane na padláši,alebo hodene pod schodiskom,alebo zavesené v latrine na dvore.od vtedy už nerobim nič a ked chcem darovat niečo zo svojej ručnej prace,tak len tomu,kto si vie take niečo vážiť.no ako vravite,je to raz darované,a malo by nam to byt jedno,kto s tym ako naloží,ale mna to velmi mrzelo,boli to všetko naročne vypracovavane veci,kopec odpracovanych hodín,bolavy chrbat aj oči,ale neodvažila som sa mu na to nič povedat.bola to jej robota,odpratat tie veci z bytu,ale mohla ich radšej vyhodit,ja k nim nechodim,nezistila by som to,ale takto strčit pod nos,no neviem....

Inak ja som uz tiez rozmyslala, ze nejake darovane znackove vecicky po synovi predam, ked sme neboli vo velmi dobrej financnej situacii, ale proste mi to nedalo, ked viem, ze sestra tie veci tiez potrebuje.

Až do nedávnej minulosti som vždy bola tá, čo daruje, darované som nedostávala (myslím od cudzích ľudí, od rodičov sme dostali do daru aj z manželovej aj z mojej strany fúru vecí a sme za to veľmi vďační). Úprimne, nikdy som sa nezamýšľala, čo sa s tým darom stane. Väčšinou som to vedela odhadnúť podľa reakcie obdarovaného Ale keď sa nad tým zamyslím, viac by ma potešilo, keby to dotyčný predal, ako keby to mal mať schované v šuflíku. Keby to vyhodil, asi by ma to trošku zamrzelo, nuž ale taký je život a po chvíli by ma to, podobne ako písala ivet, prestalo trápiť. Veď mne sa predsa krivda nestala.
Asi pred mesiacom som dostala balíček od jednej naničmamky s vecičkami pre bábätko a veľmi som sa im potešila, je to naozaj príjemný pocit, niečo dostať Sľúbila som, že keď vynosíme, pošlem ďalej, a tak sa aj stane. Nech potešia aj iné budúce mamičky.
Myslím, že keď sa človek dokáže odosobniť od darovanej veci, predíde sklamaniu z toho, ako bolo naložené s darom.

Keď niečo darujem, už neriešim čo ďalej. Ak to obdarovaný predá , tak asi potreboval peniaze a keďže som mu chcela pomôcť, tak v konečnom dôsledku som pomohla. ... Ja sa pritom zbavujem vecí, ktoré sú pre mňa nepotrebné. Takže radšej posuniem ako vyhodiť do kontajneru /to by mi bolo ľúto/

Tiež v poslednej dobe riešim, či darovať alebo predať (lebo som už pár mesiacov bez práce). Detské veci posúvam niekomu z rodiny a len to, čo ostane darujem alebo predám. Tiež príbuzní väčšinou, keď prídu, tak donesú junákom niečo pekné na oblečenie. Takže existuje kolobeh vecí
Keď sa už rozhodnem darovať, tak darujem a viac sa o to nestarám. Doteraz som mala šťastie (až na jeden prípad), že sa mi obdarovaní ozvali, poďakovali, niekedy aj poslali fotku špuntíka vo veciach po mojich chlapcoch... Potešilo ma to, že som im spravila radosť a hlavne decká sa vedia tešiť z maličkostí. A že tie veci potom predajú, aby bolo na školské poplatky a krúžky alebo vymenia za iné oblečenie, to mi vôbec nevadí.
Iná kapitola sú bezdomovci a spol. Radšej kúpim nejaké rožky ako dám peniaze alebo si kúpim NotaBene, lebo tam bolo pravidlom, že keĎ som dala drobné, o pár minút som už dotyčného videla s fľašou.

Ja mám s darovaním dva veľké problémy:
1:Všetko potrebujem a všetko sa mi ešte zíde a čo keď...???
(som škrečok,no a čo?)
2:Keď už sa konečne dokopem vytriediť tie skrine,hlavne chlapcom,vyrastajú z vecí a treba veru často pomeniť šatník,tak to neviem prečo hrozne dlho trvá,kým to pošlem,odnesiem,doručím,tomu,komu som to sľúbila,chcela,plánovala .Ale vraj to je typická črta všetkých rakov,problém dotiahnuť veci do konca,tak mám aspoň ospravedlnenku .
Týmto si dávam verejne záväzok,že všetkým,ktorým som vám niečo sľúbila poslať,do týždňa vybavím
Iné neriešim,ja som potom taká šťastná ,že som to predsa len doručila,že ma ani nenapadne rozmýšľať,čo s tým robí.

Mám vlastne aj jednu takú nepríjemnú skúsenosť,bola som vtedy sklamaná,zaskočená reakciou obdarovanej,ale už som to spracovala,už to je v kategórii "neriešim".

Aj ja som podarovala celú výbavičku švagrine.Práve dostavali dom a peňazí nazvyš nemala.
Nezaujímalo ma čo urobí z vecami ja som vedela že ďalšie bábätko mať nebudem.Bola som rada,že jej pomôžem.Uplynulo niekoľko dosť rokov a ja som bola u nej na pár dní a prišla neter s dcérkou a malá mala oblečenú letnú súpravičku odo mňa.Neter sa ma spýtala teta poznáte to to je ešte po Marekovi,Bol od neterky starší o necelý rok.
Len som sa usmiala a spýtala som sa ,to ešte slúži?Putovalo to po všetkých švagrininých vnúčencoch.
Ja naivná a po dobrej skúsenosti som požičala veci pre synovcovú dcérku.Boli to krásne pletené a hačkované veci po mojich dvoch vnučkách.Keď som jej to doniesla povedala som ,toto som urobila pre tvoju malú to je tvoje a tieto ti požičiavam tie mi vrátiš.
Keď sa mi narodila ďalšia vnučka poslala mi jeden s tých svetríkov čo som je urobila a viac nič.Tvárila sa že o inom nevie.Tak teraz žiadne požičiavanie .Iba čo nepotrebujem dám ďalej a netrápi ma čo sa s tým stane.

ja ked mam darujem a nezaujimam sa co s tym dalej ale tiez ako pisali niektore dievcata nepoziciavam,pozicala som raz jednej znamej (5 rokou dozadu) oblek (sako, vesticku,nohavice,koselu,motylik) na svadbu pre chlapca 1,5 roka,pytala si ho sama ze sa jej pacil na mojom chlapcovi ked sme boli na jednej svadbe,tak som pozicala s tym ze po svadbe vrati ale nemam ho dodnes,neukazala sa ani tyzden po svadbe tak som myslela ze nema cas ale chcela ho pozicat suseda tak som volala a nezdvyhala telefon az som ju asi po mesiaci stretla v meste a pytala som sa jej na to tak my povedala ze to predala ved som to sila ja sama a uz mam chlapca vacsieho aked my bude treba tak si usijem druhe a ona potrebovala peniaze..zamrzelo aj nahnevalo ma to poriadne a takisto ma nahnevalo ked si ina znama pytala odomna veci pre svojho chlapca ze ich velmi potrebuje a potom polovicu predala a druhu vyhodila,to co predala ma az tak nehneva ale tie co vyhodila ma hnevaju poriadne lebo som ich mohla (alebo ona) dat niekomu kto ich potrebuje.

ber to tak ze si pomohla. mozno ta priatelka co si jej darovala vec potrebovala viac peniaze ako tricko. takze ked ho predala drahsie viac si jej dala

Čo sa týka darov, tiež to vidím z rôznych pohľadov. Keď dám napr. bezdomovcovi nejké drobné, je mi jedno ako ich použije. Nevadí mi ani, ak si kúpi nejaké lacné víno. Však už on musí vedieť, čo potrebuje . Tak isto ak by som podarovala niekomu nejakú vec, ktorú ja už nepotrebujem a zaberá mi miesto a on ju predá, je to jeho vec. Ak mu peniaze pomohli, tak to splnilo svoj účel. Keby som však niekomu podarovala nejakú osobnú vec, ktorú by som napríklad sama vyrobila a potom by som zistila, že skončila v koši, tak to by ma mrzelo. A potom sú dary spotrebné, ktoré nech si obdarovaný použije ako chce. Keď mala moja dcéra asi 2,5 roka, svokor jej kúpil taký detský bicyklík. Keď z neho vyrástla, predala som ho v bazáre, doložila nejaké peniaze a kúpila som jej kolieskové korčule. Asi 5 rokov na to sa ma pýtala švagriná na ten bicykel, či ho ešte mám (chcela ho pre svoju dcéru). Tak som jej po pravde povedala, že nie nemám, že načo by som ho skladovala, keď z neho dcéra vyrástla, predala som ho a kúpila jej korčule. A ešte som dodala: však to bol jej bicykel a keďže ho už nemala ako využiť, rozhodli sme sa takto. Takže v tomto prípade to napr. ja vidím tak, že keď raz dcéra bicykel dostala darom, nie je povinná ho darovať ďalej, ale môže si s ním nakladať po tom, ako jej doslúžil tak, aby jej priniesol ďalší úžitok.

Dulka,ale to je vlastne užastná reinkarnacia,/bicykel-korčule/takto možu byť spokojné obe strany...

hmm magic, pekne si to fakt. ja co sa tyka tohto, mam jasno. ked chcem dam, ked nechcem, skreckujem. cele je to o tom, ze dam ked citim, ze mam dat. dam doveru, ze sa tie veci pouziju na to co maju a dalej neriesim.

Nuž ja patrím k tým čo sa im všetko ešte na niečo šikne, ale nemám problém dať hocičo a hocikomu, ale? - no a o tom ale, nedám ak viem že to bude zneužité / na alkohol, cigarety a pod/ Oblečenie mi nie je problém darovať aj ked viem, že dotyčný s tým kupči, bolo mi to napísané aj s dôkazom, ale nemala som čo s tým robiť a tak vždy lepšie ako zahodiť. Vždy ide o to ako som to ponukla, ja som ponukla, že darujem a ozvala sa a bola ochotná zaplatiť aj poštovné a bolo to vporiadku. Nemám problém ani s darmi, neviem či sa trafim a preto aj poviem či napíšem, že darček nech zúžitkuje podľa seba a netrvám na tom, že to musí nosiť, alebo si nechať. Som rada ke aj ja mám tu možnosť, aj ked ja som naozajstný rak a mám vzťah ku každej veci. Mala som raz návštevu a vybalila som ich vo ceľkom, ale jej sa páčila vesta s pulovrikom, ktorý som neskutočne rada nosila, ta vesta bola aj dosť drahá a ona mi jednoducho povedala, vieš však mi to daj, ty máš plno veci a predsa ti to nebude vadiť a ja som nakoniec dala a doteraz ma to mrzí, lebo nič také som si už nekúpila. Nie, nemusela som jej to dať, ale môj otec vždy hovoril, ak niekto sa na teba závesí a niečo sa mu zapáči a dranká to od teba, nakoniec mu je to lepšie dať, lebo tak či tak to nebude dobre, ale vraj takíto ľudia vedia veľmi škodiť, ak sa im nedostane tej veci. Ja som vtedy bola malá a keď som sa ho na to pýtala ako väčšia, tak mi povedal, že sú to iba povedačky, no nakoniec povedal že to ešte jeho starí rodičia hovorili, títo ľudia vraj vedeli urieknuť naozaj. Nuž niekedy si myslím, že je to poravda.
No a minule som sa vzdala veci o ktorj som si myslela, že sa jej nikdy nevzdám a mala som neskutočne dobrý pocit, tej mladej deve žiarili neskutočne oči a vedela som, že tu vec bude veľmi opatrovať. No ja mám obchod a keď niekto chce odo mňa kupčenie, tak nie, vtedy práve naopak, ale nemám problém dať niekomu niečo, lebo vidím to čo je v jeho očiach a cítim potom aj ten ďakovný pohľad a vyžarovanie a to sa nedá ničim zaplatiť.
No ak niekto chce pomoc pre konkrétnu vec, či osobu a nakoniec je to inač, tak to je podvod.
Vidite nemá to naozaj iba jednú rovinu a som presvedčená že u všetkých.

Mam dve deti, a tiez mi darovali, zdedili sme po niekom, kupili nam, pozicali. Ked nam posluzilo, rozdelila som veci, ktore sme mali oblubene, nechali sme si, co ak mozno niekedy budem opäť potrebovať, tie ktoré sme mali požičane, sme vrátili alebo odložili. Kočik sme kupovali od ruky, už sme ho chceli vyhodiť, ale nakoniec švagor povedal, že potrebuju na charitu chudobnejši, tak sme veľmi radi darovali. Niečo som požičala kamaratke, ktora viem, že je spoľahlivá, dopredu som jej povedala, že ked, posluzia, nech vráti, ved možno niekomu ešte pomôžu. Aj som darovala, a je mi jedno, čo s nimi naložia. Ale mám aj bazárik, na nete, sú tam veci, ktoré sme využili málo, lebo jednoducho máme toho veľa, nestihali sme vynosiť, a som rada, že poslúžia aj iným neznámym deťom, za lacný peniaz podla toho ako tá vec vyzerá.