Je mi smutno... :-(

Nia, vykašli sa na to. Pekne sa na babky usmievaj, pozdrav. Tým ich odzbrojíš. A ako píše Lydka vyššie, vonku krásne svieti

moja mama je z dediny, ma s tym bohate skusenosti.
niekedy si hovorim, ze byt z mesta, kde si sused nevsima suseda, je niekedy lepsie, ako neustale celit davovej psychoze dediny. lebo tam, kedze je to mensie spolocenstvo, casto rodinne hodne prepletene a teda zomknute - tam vie sudca lynch uradovat casto bezhlavo a hlupo, ked si nieco vezmu do hlavy, resp. im nevonia, ze niekto zavadza "novoty" = zije inak, ako bolo u nich zvykom.

si tam nova, bohaty zdroj domnienok a predpokladov. navyse si prisla do uz existujuceho spolocenstva ako votrelec. to musis proste preskakat. zzit sa s tym, alebo zacat robit niektore veci, co su pre nich bezne (chodit upratovat do kostola a pod.), resp. sa s tym naucit vychadzat, ze im nevonia, ze si ina (ste ini), ak sa nemienis prisposobit.

ste novi, tak si uzi 15 minut "slavy". ja som si ich kedysi tiez uzila, ked sme prisli byvat do malickeho mesta a nakoniec to vobec nebolo zle. skor spominam s nostalgiou.
ale pamataj, ze cim mensie spolocenstvo, tym viac zalezi na prvom dojme. napriek vsetkym tym oblubenym modernym frazam "bud sam sebou", "zi, ako je tebe prijemne" a pod. ide v podstate o istu formu prejavu ucty a slusnosti. akceptujes ich, aki su. s ich zvykmi a vsetkym.
ved to vidis aj tu - ako sa tu novy clen na NM predstavi, tak je aj brany. len ma vyhodu, ze sme na to uz "trenovani", preto sa to lahsie vstreba a nikto mu to extra dlho nezazlieva.

a si tehotna - to si zena vzdy viac berie niektore veci k srdcu nez by mala.

Ak chcú ohovárať, tak budú, aj keby si napr. upratovala kostol každý deň.Stále si nájdu nejakú zámienku. A aby som sa im zapáčila, tak by som určite nerobila to, čo nechcem a je mi proti mojej vôli.

Zober si za základ pokoja šťastia svoju rodinku a spoluobčanom popraj tiež " pekný deň".Pre začiatok by to mohlo stačiť.
Netreba rozpitvávať ako sa kto tvári, čo hovorí, ako to hovorí,či ma uznáva, či ohovára.
Dôležitá si ty, ty sa máš rada, máš rodinku, ktorá potrebuje tvoju energiu.
Aj na dedine sa žije pekne, ale si tam krátko, aby si si sama vybrala s kým možno budeš sdielať aj svoj život.Preto si zatiaľ vedome nepusti do svojej hlavy nikoho a nič, čo by ti chcelo vziať pokoj.Vieš, veľa môžeš, ako aj nemusíš.
Som na dedine, žila som aj v meste a viem už, že to nie je mesto, verzus dedina, pretože to je len o postoji mňa samej, čomu dovolím, aby sa ma dotklo.A ja sa mám veľmi rada,

ja uz sa na toto psychicky pripravujem vopred, lebo asi o mesiac sa aj my stahujeme na dedinu teraz sa tam ja osobne vyskytnem len sporadicky, lebo este rekonstruujeme a ja tam velmi nemam s cim pomoct, no uz som sa aj tak takmer stihla dostat "do reci" - suseda vie, ze cakame babo a ked tam za nami boli nasi kamarati pozriet, prihovorila sa kamoske a pytala sa na mna, ze "to sa musela vydavat, co?" Az kamoska ju vyviedla z omylu, ze manzelia sme uz rok a pol a ze sa nam zadarilo az rok po svadbe No, bude to vesele, ale casom si planujeme spravit vysoky dreveny nepriehladny plot

baby, kašlite na to, ja som sa časom naučila ignorovať takéto reči, a preto ani nevyhladávam nejakú spoločnosť, mám pár známych, sem-tam nových známych, s kým sa cítim dobre s tými ľudmi sa stretávam a ostatných ,,ignorujem,, tzn. pozdravím, odzdravím, ked sa niekto niečo pýta odpoviem, samozrejme odtiaľ-potiaľ, do súkromia nepúšťam nikoho, mám som takú nepríjemnú skúsenosť, vraj ,,kamarátka,, s ktorou sme sa dosť často stretávali ma dobre poohovárala pred ostatnými, očiernila aj moju dcérku, ked sme si to vydiskutovávali tak len uhýbala pohľadom a že to tak bolo a hotovo, a doteraz sa chová akoby sa nič nestalo, a odvtedy s ľudmi odtiaľ potial a ostatné jedným uchom dnu a druhým von, a ostatní nech si riešia čo chcú, vždy to tak bolo a asi aj bude, ja každému poviem čo si myslím na rovinu, každý to o mne vie a takisto ked mne niekto niečo povie beriem to, tak neviem prečo má niekto potrebu riešiť ma aj poza môj chrbát, ale to je už jeho problém,

Kašli na to, čo o tebe hovoria. Pekne pozdrav, prehoď možno aj zopár milých slov, ale nerieš, že ťa vzápätí ohovoria. To neovplyvníš, aj keby si sa na hlavu postavila. Ja som už tiež o sebe počula poznámku, že sa moju malú stará viacej mama ako ja a to len preto, že každé ráno, keď staršiu odprevádzam do školy, tak nám mama, podotýkam z vlastnej vôle, ide naproti. Potom spolu ideme do obchodu a na cca hodinku k nej, keďže chcú byť ona a občas aj otec, ak nemá práve službu v práci, chvíľu s malou. Za tú hodinku ja malú prebalím, nakŕmim a aj uspím do kočára, takže im na pohranie ostane asi pol hodinky. A kvôli tej polhodinke sa mama stará o malú viac než ja . A mám preto prestať chodiť k nim a brať im tie radostné chvíľky? Ja viem, že sa o malú riadne starám, venujem sa jej, ona i naši sú spokojní, tak neriešim. Neboj, teraz majú teba, neskôr sa prisťahuje niekto nový, budú mať na chvíľu toho, potom zas ďalší a tak stále dokola . A zrazu ani nbudú vedieť, že aj ty si sa pred časom prisťahovala a už budeš ich . Ľudí zmeniť nemôžeš, ale môžeš si ich reči nebrať.

Nia som z dediny, neskor z maleho mesta ... a par rokov v BA som si neskutocne uzivala prave kvoli vztahom v spolocnosti. vela znamych, vela kamaratov, kolegov ... proste sa tam z velkeho mesta na seba navazovali ludia, ktori o to stali. velmi pomaly som sa zmierovala s tym, ze sama s krpcom si do BA znovu netrufnem a "uz" po 6 rokoch som zacala planovat buducnost v malom meste, zmierena s tym. znovu som si preskakala to, co som neznasala a uz to neriesim. nie je tu vela zien s detmi, s ktorymi by som rada stravila dve hodinky na ihrisku, isla na vylet a pod. vytvaranie novych kontaktov je biedne, tie povodne kamaratstva su stale pekne, no tak nejak dozivaju a ta moja krvna skupina je rozbehnuta po celom svete.

neber si to tak ... neviem ci je to normalne, no je to bezne

Nia, toto všetko čo píšeš sa deje aj v meste, ale tam sa to v tom dave stratí. Ver tomu, žila som aj v meste a teraz na dedine, z ktorej aj pochádzam. Keby si bývala v meste, tiež by sa v škole mohlo odohrať to isté, akurát by si väčšinu rodičov nepoznala, ale ohovárali by ťa tak isto ale pred inými ľuďmi, ktorých ty nepoznáš. Rozdiel by bol len v tom, že ty by si o tom nevedela.
Mne napríklad vadí, že ľudia ktorí sa prisťahovali a neviem ani či z mesta či z dediny - je mi to fuk nezdravia a čo už úplne nechápem ani neodzdravia na môj pozdrav. Stretávali sme sa dennodenne v škôlke, ja na nich dobrý deň, a oni nič, to isté na ulici. Toto isté je teraz aj v škole, chodia k nám deti aj z iných dedín a ja si teda myslím, že keď už dennodenne do seba narážame v šatni povedať niekomu koho nepoznám dobrý deň nie je nič hrozné. Naopak považujem za základ slušnosti pozdraviť keď niekam prídem. O odzdravení ani nehovorím. Nemusím s nikým byť kamoška, ale pozdraviť - no snáď by im huba neodpadla.

Nia, tiež sme sa prisťahovali na dedinu, z ktorej nepochádzam ani ja,ani manžel. Chvíľu trvalo, kým som tu spoznala nejakých ľudí. A asi som mala a mám to šťastie, že neviem, čo o mne hovorili a hovoria. Určite sa niečo hovorí, len skôr sa dozviem na iných ako na seba. ale neviem- neriešim. Tiež som od kedy sme sa prisťahovali všetkých zdravila. Sem-tam aj 2x po ceste do obchodu aj z obchodu, kým som si zapamätala ľudí
A manželovi sa dokonca stalo, že ráno prišiel na zastávku pozdravil a všetci len vyvaľovali oči. A na to jeden dedko hovorí: "Tí pred vami nikdy nezdravili!" (kúpili sme starší dom)

Teraz tu už bývame 10 rokov a viem, že sú tu aj ľudia, ktorí si ma prípadne zastanú. (teda dúfam )

A ešte jeden zážitok, keď sme tu bývali krátko: Manžel išiel s dcérou v sobotu na prechádzku (inak brával ju von často) a ja som chcela upratovať. A keď sa ich niekto opýtal: "Kde máte mamu?", dcéra na to: "Mama išla spať"

Divna doba nastala. Je to uplne jedno ci mesto, alebo dedina. Kazde ma svoje specifika, svoje pre i proti. Aj ja som z toho celkom smutna, ked ma susedia neodzdravia, alebo nepozdravia. Dnes uz nezdravia ani deti. Snazim sa to hodit cez rameno, len nie kazdy sme dostali do vienka taku vybavu, ze je nam vsetko jedno.
Mna v detstve ucili- ze nikdy nezabudni na pat zazracnych slovicok-dakujem, prosim, prepac, dobry den, dovidenia.
Cim dalej ich pocuvam vo svojom okoli menej.

NIA, pamätaj na jedno...Ten hore vidí aká si a nikomu tu na zemi sa nemusíš za nič zodpovedať ani nič vysvetľovať.
Je to mrhanie časom, energiou a zbytočné trápenie.
Spoluobčanov nezmeníš či sa budeš trápiť alebo nebudeš.
Syn si zabudol desiatu...učiteľke povedal, že mamka spala, preto ju nemá...No a čo????!!!
Umrel snád od hladu?
Veci, ktoré môžem zmeniť, zmením a ktoré nie, nad tie sa povznesiem...a daj mi bože silu vznášať sa. Je mi jedno, či na krídlach alebo na metle....ja som flexibilná

či dedina , či mesto, dovolím si povedať , že ľudia sú celkove zlí a závidia si aj nos medzi očami
Moja skúsenosť:
Dedina - skúsenosť s mojou / takmer 15 rokov som si myslela že najlepšou/ kamarátkou : zostali sme takmer naraz tehotné , ja po x rokoch snaženia, ona hneď ako sa rozhodla / nepíšem to ako závisť, ale ako poukázanie na moje zdravotné problémy/ od 6 týždňa som bola PN, nakoľko sa mi začali upchávať cievy, a hrozilo veľké riziko embolie mne ale aj bábätku. Kamarátku nechcel gynekológ vypísať PN lebo jej nič nebolo. Poviem Ti, nepredýchala to dodnes / je to takmer 5 rokov/ a poohovárala ma po celej dedine :)
Mesto - počas mojej MD mi ochorela mama na onkologické ochorenie. Celá jej liečba trvala 19 mesiacov, ale posledného 1/2 roka som už chodila do práce. so zamestnávateľom sme sa dohodli, že si budem brať §, resp dovolenku keď pôjdem s mamou na chemoterapiu, chodila 1x za 3 týždne. Moje kolegyne mi závideli to voľno!
Takže ako píše Evka1223 :"Ten hore vidí aká si a nikomu tu na zemi sa nemusíš za nič zodpovedať ani nič vysvetľovať.
Je to mrhanie časom, energiou a zbytočné trápenie."

Vieš čo zvyknem ja hovorievať? "Veď by sa unudili k smrti, keby neohovárali..."
Aj ja som sa presťahovala z mesta na väčšiu dedinu, bývame na sídlisku (asi 7 činžákov). Už to bolo 9 rokov. Stále tu väčšinu ľudí nepoznám, oni mňa samozrejme áno.
Reči kto, kde, s kým sa snažím nepočúvať a nerozširovať. Veď tých ľudí ani nepoznám, ani ma to nezaujíma.
Ale ako píšu baby vyššie, ono ich to omrzí. Príde niekto nový, alebo niekto iný podľa nich spraví niečo hrozné.
Spomínam si, že keď som kočíkovala Samka (už má 7r.), tak sa mi prihovorila suseda. "Však aj vy ste nemohli mať dlho dieťa"!!!!!!!!! Nadýchla som sa...... kľudne som odpovedala: "nám sa podaril už na druhý pokus, dovtedy sme ešte nechceli". Skoro jej sánka spadla , no Samko sa narodil 1,5 roka po svadbe....

Nia a pred kým sa obhajuješ? Lebo mám pocit, že sama pred sebou. Najprv si v sebe uprac veci, za čo môžeš a čo ako chceš mať a potom sa budeš kľudnejšie pozerať aj na dedinské povedačky.
Veď im nechaj zábavu, si nová, vieš aké je to fajn, mať nový objekt v dedine na ohováranie?
Ale nie, vážne si to v sebe uprac a vstávaj a zaspávaj kedy uznáš za vhodné, zaúkolovávaj syna vecami akými Ty uznáš za vhodné a keď si toto uvedomíš, že žiješ život pre seba a svoju rodinu a nie pre to, aby sa nehovorilo aká si zlá lenivá nezodpovedná a neviemešteaká, budeš šťastnejšia.
Okrem toho nie všetci ľudia sú takí, len sa poobzeraj lepšie a určite nájdeš aj nezávidiacich a neohovárajúcich. Je ich ale menej vidno, lebo tak nekričia

Raz mi jedna známa povedala "Ľudia vedia o Tebe len to čo im sama povieš" a odvtedy ľudí hlavne počúvam a nikdy nehovorím o svojom súkromí.Dokonca nehovorím ani o svojej kuchyni, lebo aj to je vďačná téma na ohováranie. Až mi je niekedy do smiechu keď sa ma staršia susedka pýta , neviem čo mám dnes variť, vy čo ste varili? A moja odpoveď? Zvyšky od včera a niečo musím ešte vymyslieť.Alebo iná susedka je zvedavá kde zase pracujem . Odpoviem , v jednej zahraničnej firme.Občas sa zastavím pri starších susedkách sediacich na lavičke pred domom, spýtam sa ako sa majú a vypočujem si aké majú zdravotné ťažkosti a idem domom.

Ešte ma napadlo. U nás v dedine je krízové centrum, pre týrané matky s deťmi, sú tu aj týrané deti (samé). Sledujem ako sa snažíte pomáhať týmto centrám, tak som pri upratovaní sa rozhodla, že ideme triediť veci. Začala som s bábätkovskými (do 1r.). Boli toho 2 tašky. Pýtala som sa v okolí, či to tam môžem len tak zaniesť. Odpoveď? "Načo, oni sú prieberčivé! Tí a tí tam boli zaniesť a ohŕňali nos". Ostala som v šoku, že kto ohŕňal nos, matky, ktoré utiekli? Nemajú kde bývať? Zasa to bola len žiarlivosť. Ja som tam veci zaniesla, odovzdala, nikto sa neksichtil, poďakovali.... Tak som ja začala po svojom okolí rozširovať, že oni veci potrebujú, že to len niekto určite žiarlil. Tí ľudia dokážu závidieť všetko....
Tento týždeň som tam bola znovu, rozprávala som sa aj s pani, čo tam robí. Sama povedala, že kľudne môžem veci nosiť, ja som sa pýtala aj na hračky.

prežila som niečo podobné a riešila som to tak , že ked som tetušky stretla na ulici tak som sa krásne usmiala / až ma bolela sanka / a pekne sa pozdravila , tetušky išli puknúť od zlosti čo už aj takým slniečko svieti pá pevné nervy a široký úsmev Adrianna

podľa máš aspoň 2 možnosti:

- nemrhať svojou energiou, neriešiť to. Ohováranie tu bolo, je a bude. Na tom nikto a nič nezmení. Hlavne sa tým neumáraj, podľa toho čo si písala, si zrejme veľmi citlivá duša a ľudia ako ty majú so zlom zväčša problémy na všetkých frontoch. Skús na sebe popracovať v tom zmysle, že skúsiš prísť na nejaký "fígeľ", vďaka ktorému budeš voči klebetám imúnna.

- ak by sa my stalo, že idem okolo klebetníc a ak by to mňa štvalo, tak ako teba a je mi z nich pri pohľade nevoľno, prisadnem/pristavím sa ku nim ako starý osadlík a slovami : Dobrý deň ako sa máte, čo máte nové, atď, atď...? Viete, čo som počula, videla...? Tak Vám to poviem..... spustím bláboly na ich úrovni.
Na začiatok sa od nich dá čakať vyvalené očné buľvy, otvorené ústa. Ďalšie reakcie budú podľa naturelu tej-ktorej osoby. Z toho šoku sa budú nejakú chvíľu spamätávať. Ver mi, znechutenie nastane rýchlo, po príchode medzi ľudí sa títo pravdepodobne rozpŕchu, aby nedostali ďalšiu dávku klebiet, resp. trochu poodídu. Staré klebetnice pri stretaní na ulici stíchu a začnú zdraviť.

Viem, že tá druhá možnosť je extrém, ale ja to mám tak: buď neriešim a mám veci na háku, alebo riešim a to zväčša aj doriešim ku svojej spokojnosti (i keď niektoré veci sú beh na dlhé trate/roky) a to iba u vecí ktoré stoja za to, t.j. selektujem.

Z vlastnej skúsenosti môžem jeden príklad napísať:
Kamarátkina kamarátka sa so mnou chcela zoznámiť, stále ma volala na kávu, že pokecáme,bla bla bla. Moc sa mi nechcelo, ako človek mi nesedí, kvôli mojej k. som jej hneď na rovinu nepovedala: sorry ale my dve nemáme moc spoločného, čo na pretras a atď. Tak sme na kávu šli, pokecali, teda pravdupovediac kecala ona, celý čas. Po nejakom čase mi pri stretnutí povedala vetu: veď ty si veľmi fajn baba, teda, ja som počula že si feministka, no poviem ti, nie je to pravda, ty si úplne normálna. Na moju otázku odkiaľ to má, my povedala že po meste sa to o mne hovorí.
Popravde, niečo také ma zaskočilo, kukala som chvíľu, potom som sa zachechtala a ona odišla.
Pamätám si na ten večer, keď som si pred spánkom pretáčala v hlave celý deň, že ma to opäť trochu zaskočilo, vravím si: celý život tu žijem (malé mesto), o nikoho okrem kamarátiek a rodiny sa tu nezaujímam, ľudí nezdravím (tých čo zdravia mňa, odzdravím), "nikoho" tu nepoznám - tzn. neviem kto je kto v našom meste a je mi to ukradnuté, ak som sa s nejakým chlapom dohodla na stretnutí, tak ma tu vyzdvihol, na kávu a kino sme šli do vedľajšieho mesta (v našom meste nič poriadne na rande nie je), kde to tí ľudia vzali??? z toho že chodím všade sama, bez chlapa??? veď feminizmus je živ. postoj, názor, prejavujúci sa skutkami a rečami, samozrejme ako všetko ostatné. Medzi kamarátkami a ani nikde inde som nič také v minulosti nepovedala(na chlapov fuj a pod.). Alebo z toho, že som rázneho charakteru: prídem, pozriem, poviem názor, odídem, alternatíva: prídem, pozriem, radšej som ticho a odídem.To asi presiaklo od mojich kamarátiek.
Vravím si, tak či tak, nerozlúštim to a ani nevyriešim, idem spať, na ľudí kašlem. Odvtedy si cudzích ľudí všímam menej.

Poradím ti ešte jednu vec: Pokiaľ budeš na takých ľudí stále myslieť, je to ako keby s tebou u vás žili, TAK SI ICH NEŤAHAJ DO OBÝVAČKY.

maj sa pekne
a zlom väz v boji so zlom

P.S. s tou k.kamaratkou nie som veľmi v kontakte, hlúpa nie je, vycítila že my dve kamarátky nebudeme.

Nia, a dúfam,že dnes sa už dostanem k mailom a odpíšem ti

NIA, dieťatko krásne, popísalo sa to toho dosť, nečítala som všetko. Chcela som ti len toľko:
každá nová životná skúsenosť je základ toho, aby nás niečo naučila, aby nás posunula vpred čo sa týka duševna a duchovna.... ked to tak budeš brať, bude sa ti omnoho ľahšie dýchať a žiť
Táto nová situácia ťa má naučiť byť si istejšia sama seboua netrápiť sa tým, čo si myslia iní, tak to vnímam ja. Je to totižto jedine ich problém.

Mala som takúto skúšku tiež, v podobe mojej svokry. Ked boli moje deti malé, ohovárala pred nimi (ked boli u nej doma) mňa i ich otca i moju širšiu rodinu, čo ma samozrejme nesmierne zraňovalo. Nedokázala som svokre prísť na meno. Neskôr, ked moje deti boli staršie a pobrali rozumu, samé jej povedali, že ohováranie je veľmi veľmi zlé a nech s tým prestane.
Po rokoch sa mi ešte občas stalo, že som sa s ohováraním stretla, ale už to neriešim. Pošlem, tak ako v prípade iných nedokonalostí ľudských, dotyčnému človeku svetlo do duše a poprosím anjelov, nech mu pomôžu byť lepším.... Funguje to až na neuverenie dobre. Niekoľko rokov sa nestretávam s ničím, čo by mi dvíhalo žlč, čo by mi ublížilo a pod. Piilne som na sebe pracovala

P.S. Svokra už neohovára, občas si ešte pustí jedovatú slinu na niekoho, ale inak si dáva pozor na to, čo hovorí. Po 17. rokoch vzťahu sme si blízke ako matka s dcérou, mám ju úprimne rada... chcelo to zmenu nie jej, ale moju