Mňa niekedy prepadá beznádej, či už deti sú problémom /s malou je to teraz husté/, alebo si zasa moji rodičia potrebujú dokázať, že ja ako mama za nič nestojím, prípadne sa do mojich myšlienok vkradne exmanžel a jeho odporné činy alebo ešte .. to už radšej ani nepíšem, netýka sa to mňa ale drahého, on má tiež trápenie 
. Je to pocit, kedy sa mi len hrnú slzy do očí. Drahý ma vždy obíjme a hladí. A mne to hrozne pomáha.
No, ved to, Tanka - deti - ich choroby, boliestky, vychova, po pripade obdobie vzdoru vyzadujuce si nekonecnu trpezlivost (ucitelka sa mi stazovala, ze moj syn proti vsetkemu protestuje a je taka "silna osobnost", ze postve proti ucitelkam celu triedu... a ja som ani nevedela, co na to povedat; ona s detmi v jeho veku pracuje roky, ja sa zatial len snazim...); rodicia a ich nazory na moju vychovu, stravu, starostlivost...; ex sice nie, ale proste denne somariny, co cloveka vycerpaju. Zda sa mi, ze som sa proti tomu uz obrnila, ale furt sa to zakerne zjavi a ja mam chut volat si sanitku a ist sa dat zavriet na psychiatriu skor, nez bude neskoro...
normálne mi kradneš slová z úst /či z klávesnice? 
/
noo toto poznam o tom by sa dalo pisat a pisat a ronili by sme slzy a na druhy den by sme to s trapnym pocitom citali, ze riesime somariny 
nuz, ked na cosi pridete dajte mi urcite vediet 
a nie je to len tym, ze sa podvedome citis osamela, vsetko visi na tebe (lebo drahy je prec) a mas pocit, ze je toho na teba privela. a mas taky podvedomy strach, ze keby sa daco stalo, tak co potom?
Ahoj, ja tiez mavam take stavy a asi kazda zena, jednoducho ja tomu vravim depka 
a ked uz tak uz a vsetko je cierne alebo biele a biele v tej chvili nevidim nic. Ja sa nezvyknem zdoverovat ani kamaratkam, nei som samaotar, ale mam pocit ze kazdy amme tych problemov az nad hlavu a radsej poklebetime o tom peknom. ja si ulavim pisanim a preto som taka rada, ze tato stranka existuje. Zdoverit sa a vyplakat na internete je pre mna jednoduchsie a hlavne tu su super maminy, co mi pekne poradili a ja pookrejem a svet je opat veselsi
Konvalinka, co robis, ked si statsna ? Predpokladam, ze sa citis stastne, uzivas si to, rposte sa radujes ....
A co robit, ked clovek citi uzkost a smutok a nechape, z coho pochadzaju ... ? No jednoznacne prezivat smutok a uzkost, nesnazit sa to prebit cimsi inym, trochu sa stisit, ponorit do toho stavu, akceptovat to, ako momentalnu "naladu".... ono to odplava. Alebo zrazu pochopis, co ta tazi, alebo najdes nejaku krasu aj v tom stave smutocnom, alebo ....
Ja si myslim, ze cielom je naucit sa chapat, co vtedy dusu tazi, z coho to prameni ...
Aj ja mam taketo stavy uzkozti.Ties som sa sama seba pytala,ci nahodou niesom schyzofrenik alebo co...No co som na sebe spozorovala,ja mam taketo stavy zvycajne ked maju prist"moje dni".Takze u mna tu pracuju asi aj trochu hormony alebo co...A potom to prejde a uz je dobre...Som spokojny,stastny clovek.Niekedy sa citim ale trosku osamotena,prichod nasej malinkej zmenil nas zivot.Zijeme daleko od svojich rodin,v cudzine.Este ze mam tu par dobrych kamosiek,no a moj priatel pracuje od rana do vecera,takze som na vsetko sama doma.Tak si myslim ze vsetko toto dokopy a potom tie hormony moje,tak vznikne u mna"cas krizy.uzkosti".Ale potom sa pomynie,uz to spozoroval aj moj,ze sem-tam mi cosi je.Nieviem asi kazda z nas obcas mava taketo pocity,ale vzdy to nejake prejde si myslim
No čo robiť s takýmto pochmúrnym stavom?Ja som tiež preplakala nejednu noc ,duši sa uľavilo, ale oči som mala ako angorák a nevyspatosť mi tiež nepridala na kráse.Začala som si písať denník,vlastne občasník.Píšem väčšinou v tie horšie dni,rozoberiem si ten konkrétny problém s každej strany aj keď sa niekedy dopracujem k úplnej blbosti a nakoniec sa pochválim.(robí mi to dobre)Samozrejme,že si pritom poplačem,ale nakoniec sa usmievam.Spokojne potom zaspím.Keď si s odstupom času v ňom listujem neubránim sa úsmevu ako ma niektoré veci vedia zobrať.Podobne ako Orsolina aj ja mám tieto chvíľky pred "mojimi dňami".Hlavu hore.Veď keď nejde o život nejde o nič.
namna ked pride taka depresia,chytim psa a pojdem sa poprechadzat a pozbierat si myslienky.kedze aj my byvame v zahranici,tak vacsinou mi je smutno za rodinou a priatelkami.sadnem si do travy,sedim tam len tak a viete ze to pomaha?vratim domov spokojna.niekedy je dobre byt sama,bez deti a manzela.
Na mňa keď príde depresia / silné slovo,nazvime to uplakané obdobie/,tak sa vyplačems mužom pohádam,potom idem na naničku a tu si prečítam,aké máte trápenia a hneď sa zahanbím,že aká som blbá a je mi lepšie.A tiež to súvisí s hormónmi.
Nie, nesuvisi to s "dnami", i ked naladovost urcite hej. Ale tato skľúčenosť je ina. Beznadejna a hnusna.
Lilly, urcite je to aj osamelostou, ja lipnem na spolocnosti mojho mužíčka a nesiem to tazko. Ale taketo zachvaty beznadeje ma "prenasleduju" cely zivot. Predpokladam, ze je to normalne, len som chcela vediet, ci nemate na to nejaky navod, ako prist v takom stave k rozumu
Svetlus, nemyslim "produktivny smutok", ale taky, co ma prevalcuje. Nemam dojem, ze by prinasal pozitiva.
Baby, nemate nejake tipy, ako ho zahnat? A este som sa vlastne chcela dozvediet, ci sa z takehoto smutku vyrasta alebo je to zalezitost na cely zivot?
www.ribisska.sk z akej si rodiny kačena? rodičia su stale manželia? su spolu? 
Su.
www.ribisska.sk ok.
Konvalinka,ak máš takéto stavy často,neváhaj a choď psychiatričke,alebo psychologičke.možno sú to depresie,skús a uvidíš,za to nič nedáš.Ja s tým nebojujem,nechám to prehrmieť,aj keď si vtedy nerozumiem ani ja
a ke´d to prejde,tak poviem mužovi,sorry,bola som moc hnusná ,ale niekedy si zaslúži.
/Nezaslúži,ľúbim ho ako koňa.
/.
Asi som to vyjadrila prehnane. Trva to max jeden den/noc. O depresii mam precitaneho... Najvystiznejsie slovo mi pripada : skľúčenosť. Take knizne slovo.
To je o.k.,každý tým občas prejdeme.
www.ribisska.sk to je dobre že maš všetko prečítanééé... otázka však je že čo si z toho prečítaného sama zistila??? ... mne nemusíš odpovedať, odpovedz si sama ... aj ten agresívny nick niečo o tom hovorí...
Podla mna su opice vesele, nie agresivne 
www.ribisska.sk no po tej konvalinke... ale ty vieš lepšie čo cítiš. ja mam svoje pocity. a tie mi s tvojou veselosťou nespajaju. ale zase ... je to o tebe a o tvojich pocitoch...
A predtym som bola kaktus (Konvalinka ma historicky povod, ked sme mali prvy pocitac a ja som si mala v mojich 6 rokoch vymysliet prezyvku, aby som si mohla zapisat skore, dala som si konvalinka a odvtedy to z casu na cas pouzijem dedukcia je fajn vec)
Jajha, Key. Kedze sa tu na viacerych miestach pokusam s tebou, povedzme ze diskutovat, hoci zda sa, ty si to uz so mnou vzdala, je mozne, ze si mala moznost stretnut sa s mojimi roznymi reakciami - prudkymi, prchkymi -ok, ale agresivnymi? Nie je prilis trufale snazit sa ma hodnotit az takto, ked ma vobec nepoznas??? Ked vidis moje reakcie len na teme bio otcovia, ktora sa ma tyka, cize ju vnimam pomerne pricitlivo?!
Hej, hej. Zhodneme sa aspon v tom, ze ked si davam meno, je to o mojich pocitoch. 
Opica je skvele meno.
Dennik je fajn napad. Ja pisem listy. Len uz vlastne nemam komu.
Na nanicku radsej nejdem - to by ste sa rano dobre zasmiali, co som vyprodukovala, pretoze sa stavim, ze by som aj tak neodolala a daco popisala.
Ak to trva noc ... nie si dost velka na to, aby si si premyslela, ze proste v tom case nebudes na "to" mylsiet .... ?
Proste sa nenechas zlakat vymyslanim vsetkym moznych tragickych moznosti ukoncenia svojho problemu. Asi to robis, vsak ?
Mne raz bolo velmi, ale skutocne velmi zle a vtedy som prisla na genialnu moznost, ako to vyriesit: NEMYSLIET. Rozumom pochopis, ze to nikam nevedie, ze nevies, co bude zajtra a ktora moznost sa ksutocne zrealizuje, len sa mozes fyzicky a nervovo zrutit .... naviac mas doma dieta, nemozes si dovolit len tak sa zrutit, tak si proste povies, ze mylsiet nebudes. Skutocne sa to da, mam odskusane
ale toto je mozno skro vhodne, ked ta trapi cosi konkretne, o com vies, co to je ... ak take smutky zazivas a nevies o co ide, ja si mylsim, ze by si mala hladat v sebe, o co ide. zase nie do zrutenia, skor jemne premyslat o svojich motivaciach, o tom co ta zranuje, co pocitujes ako svoje chyby, kt. sa snazis skryvat pred svetom , ....
No, zakazat mysliet sa mi este nepodarilo. Preto som zalozila diskusne forum, aby som sa dozvedela, ako to robia ini ludia/skor zeny. :) Nechcelo som, aby sa to zvrtlo na mna, ale celkovo - kto to zaziva a ako to riesi.
Budem nad tym premyslat. Vravi sa, ze nepriatel lasky su ocakavania. Ja mam pocit, ze v duchu tohoto hesla sa snazim neocakavat nic, ale tak sa mi vidi, ze ani tadialto cesta nevedie.
Budem o tom premyslat. Ale tak sa mi vidi, ze sama na to neviem prist, nech rozmyslam, ako rozmyslam.
www.ribisska.sk a preto o tom nerozmýýýýýšľaj...
ja som teda napisala presne to, ako to riesim
a aj ine baby ... asi ked si sa v ziadnych slovach nenasla, budes si to musiet fakt vyriesit sama - nik iny ta totiz lepsie nepozna.
a tak ma napada, ci nie je priam nevhodne aplikovat dobre mienene rady ... to sa radsje fakt pokusit zistit, ako to citis sama
www.ribisska.sk presne si to teraz vystihla svetlana ... posledne slovka za čiarkou a na konci so slniečkom... AKO TO CITIš SAMA ... takže prerušiť rozmyšlanie a začať preciťovať
Dámy,
čo robíte, keď to na Vás dolahne? Mám na mysli taký smútok bez príčiny, náhla ťažoba alebo ako by som to opísala. Z času na čas sa to objaví, môže byť, ako následok nejakého malicherného konfliktu (ale tuším, že vyvrcholenie niečoho dlhodobého, pretože k udianým veciam je taká silná reakcia neprimeraná). Asi sa tomu hovorí úzkosť. Z času na čas (neviem odhadnúť, v akých intervaloch sa to opakuje, zrejme v nepravidelných) prerevem celú noc. Posledné dve-tri hodiny plačem už len preto, že nemôžem spať a zajtra ma čaká opäť další deň, kedy už o 17tej budem vládať len padnúť do postele, ale ešte niekoľko hodín musím splniť x vecí (a také dieťatko sa nedá odložiť na neskôr). V úplnom finále záchvatu už plačem zo zotrvačnosti a preto, že ma z toľkého revu rozbolela hlava.
Ani nejdem písať kvôli čomu (kvôli ničomu); v tých chvílach sa mi zdá všetko celkom beznádejné, každá snaha nezmyselná... No pomaly ako chvíle mojej ťažkej puberty 
Nadránom obvykle zaspím a zobudím sa svieža a v prvej minúte viem, ako rozlúsknuť problém, nad ktorým som prebdela noc a na nič neprišla.
Ťažko sa to opisuje, pretože ja mám pocit, že tá zrútená osoba som ani nebola ja, nerozumiem tým myšlienkovým pochodom, čo som produkovala (nemám náhodou nejakú začiatočnú fázu schyzofrénie?)
Teraz sa mi nad tým len veselo usmieva, z akého komárika viem urobiť slona...
Zažívate niečo podobné? Čo s tým robíte? Skúšala som aj ísť robiť dlho odkladané veci, ale aj tak ma zalievali slzy - čiže ničomu to nepomohlo.
Ešte pre poriadok dodám, že sa mi to zvačša stáva, keď mám drahého preč. Ale s ním to obvykle nijako nesúvisí a nie je to ani tak, že by som sa nemala komu vyžalovať - ani jemu sa nežalujem. Ale asi mi pomáha, keď nad dačím uvažujem, resp. zvažujem, ako ďalej so životom a tak, že sa k nemu môžem pritúliť.
Ach jaj.