Tema je narocna. Urcite mam resty pri case venovanom detom. Ako casu som im venovala dost, len casto som v hlave od nich utekala, lebo ... Zaroven si uvedomujem, ze som vtedy a v podstate stale robim najlepsie akom viem. Istu chvilu som potrebovala dobehnut zmeskane, 13 rokov stravenych doma,dokozat sama sebe volaco. Pretlak tvorivej energie prekypel ..., uz take potreby nemam, ale stale sa mi nedari vypinat tak ako by som potrebovala. Verim, ze sa mi podari raz cestovat, pri styroch detoch rozlozenych na dlhe o bdobie, s pauzou na stavbu domu, na tak nebol vhodny cas, peniaze ..., ale aj keby sa nepodarilo, nevadi, svet sa da poznavat aj prostrednictvom dokumentov. Vsetko je presne tak ako ma byt, uz si len dovolit viac slniecka v dusi.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prave tu mam polozenu knihu od Bronnie Ware ( je ju dostat v nemcine a anglictine), nazov do slovenciny prelozeny ako " 5 našich najčastejších ľútostí na smrteľnej posteli." Este zatial som ju neotvorila, ale bola som zvedava na recenziu v nete, ktora je dost zmiesana. Samozrejme, kazdy ma iny nazor, ine moznosti a mozno tato doba mu ani nedovoluje sa nad niecim takymto zamysliet, lebo clovek musi jednoducho fungovat a to kazdy den... Mne osobne sa tato tema velmi pozdava, aj ked ja sama som este nemala tu moznost rozpravat sa o niecom takom so zomierajucim clovekom. Ale casto sme s kamaratkami, znamymi mali rozhovor, ci vobec zijeme tak ako by sme chceli, ci myslime aj same na seba, alebo ci to odkladame z akehokolvek dovodu na neskor...
Ako zijete vy? Da sa zit v rodine zo dna na den, lebo zajra sa uz nemusim zobudit? Viem, ze väcsinou zeny su ochotne a schopne obetovat vsetko pre rodinu, nemaju cas na seba a to nemyslim ist na manikuru alebo kadernikovi. Ako sa prejavuje tato sebaobetavost na sebe samotnej? Na zdravi? Na psychike, v mojom vlastnom vnutri? Mali ste niekedy aj vy taku lutost, co by bolo, keby bolo...?