Koľko znesiete?

juj ako dobre viem o čom píšeš...
ale neboj vždy vyjde slnko

Ja si myslím, že na to by ti to tai-či aj ten chikung pomohol ... keby si bola bližšie aj sa pridám, z dvd som sa to nevedela naučiť :) a okrem toho žiadneho začiatočníka som tu ešte nestretla, samí pokročilci potaičujúci po kopcoch ...tse - ale raz ... :) aj to bude. Mne to tiež všetko vychádza veeeľmi pomaly .. ale isto :) A má každý v živote takéto obdobie prehodnocujúce a posúvajúce nás niekam, chtiac nechctiac dobrovolne či ani nie ... smerom ktorým máme. NIekedy z neho vybočíme pod vplyvom okolností vzťahov tlakov manipulácií a cítime že nie toto presne sme chceli, lebo všetko si žije svojím životom a vieme že nejaké zmeny treba ale nevieme ani aké ... niekedy stačí chvíľu nechať plynúť čas a neriešiť, nastaviť režim - automat s ručením obmedzeným a pozorovať ako sa situácia vyvinie ... nechať niečo aj na toho hore :) a potom sa uvidí - čo bude napredovať, čo samé zanikne a čo sa nám ukáže ako podstatné a kam sa oplatí šmariť podstatnú časť energie :) Či ?

Kolko zvládnem ? Hm, ako kedy. Závisí od toho z akého "základného stavu" nálady sa niečo odvíja. Ak som dlhodobo na doraz a na to príde stresová situácia, tak ma zloží podstatne skor, ako ked som celkovo v pohode a niečo sa zmelie.
Ale ked nad tým tak rozmýšľam, možno lepšie prežívam stres vtedy, keď mám okolo seba ľudí, z ktorými tú konktrétnu stresovú situáciu môžem rozobrať. A dokola a furt - skrátka blízka priatelka, uško,ktoré počúva.

Dôvodov na fňukanie by som za posledné mesiace mala myslím viac ako dosť. Radosť z kúpy väčšieho bytu dosť rýchlo zatienili moje tohtoročné väčšie , či menšie kalamity. Napr. autohavária, pri ktorej som rodinu pripravila o auto a privodila si problémy s ľavou rukou, s ktorou chodím na opakované rehabilitácie. K tomu som si takmer podpálila kuchyňu, pekne zadymene"vymaľovala" kuchyňu a najmä ozaj škaredo popálila pravú ruku, stratili sme požičaný fotoaparát, ja USb kľúč / nie všetko som mala zálohované/, malý prasynovec sa už ako 2 týždňový dostal do nemocnice - mala som pocit, že to, čo som nezakúsila za dlhé roky sa namačkalo do pár týždňov. K tomu neistá situácia v zamestnaní -zrušia nás, či nie, aké bude nové vedenie.... Ešte by sa voľačo našlo. Jasné, že boli chvíle, keď som videlo všetko černejšie ako čierne, aj slzy boli, aj pocit beznádeje. Našťastie mám pri sebe ale ľudí, ktorí mi pomohli sa cez to všetko preniesť, podporiť ma, priviesť na iné myšlienky, potešiť /manžel, deti-i tie školské, kolegynka, kočky z NM/. Keď vidím, aké hrozné veci sa okolo dejú, tak si poviem, že mohlo sa stať aj horšie a moje problémy môžu niekomu pripadať malicherné. Takže zostáva len -hlavu hore a ide sa ďalej.

Kami, koľko vydržím fyzickej námahy neviem. Nepracujem fyzicky ťažko. Ale o psychickej záťaži by som ti vedela písať romány. Myslím si, že si za veľa môžem sama, svojou detailistickou povahou, len s tým sa mi nedarí bojovať. Ale presne minulý týždeň som cítila, že som totálne na dne. Doslova som cítila, ako sa dotýkam tej pomyselnej steny oddeľujúcej od šialenstva. A tak som si povedala. JA som najdôležitejšia a nie som nenahraditeľná, termíny sú len čísla, úlohy len písmená na papieri. Týždeň som nerobila nič! Naozaj nič. Len som sa ponevierala po dome, polihovala, nemyslela som na nič, čo by ma vyčerpávalo a...čuduj sa svete. Veľmi mi to pomohlo. To, čo som riešila dva týždne a nikam som sa nepohla som teraz v piatok napísala za dve hodiny.
Takže, mne pomáha pokoj. A fňukám aj ja. Teda fňukám... Slzy neťečú, ale hundrem ako starý chlap .

Myslim si, ze vydrzim ozaj dost. Problem je, zo po prekroceni urcitej hranice a pravidelnom prisune stresu, ale nie toho pozitivneho, sa dostanem do stavu, kedy mi nieco zacne unikat, niekedy mam pocit, ze je to realita, niekedy ani neviem, definovat, co to je. A este aj v tom stave to viem potiahnut dalej a dalej a dalej. Potom pride zlom a to potom a na to uz nie je pekny pohlad. No a potom sa z toho padu alebo ako to nazvat dostavam velmi dlho naspat.

Prave mam za sebou taky tyzden, kedy trebalo urobit vela veci a s chorobou a dvoma detmi doma, ktore prave teraz chcu vsetko vediet, vsade byt som musela riesit xy veci. Nenormalne som sa kontolovala, ale sibalo mi hodne. Vo stvrtok som si povedala, ze nech sa deje, co sa deje, musim z domu vypadnut a byt niekde sama. Toto som si za cele 3.5 roka materskej nepovedala este nikdy.

Najlepsie pomaha asi opakovanie toho, ze ak neide o zivot, neide o nic. Tak som hodne veci odsunula a nezrutila sa .

Tak ako pise lydush vyssie, mam z teba Kamilka pocit, ze si velmi pripustas to, ze si unavena, frustrovana, proste vsetky tie negativa. Nechce sa mi verit, ze sa budis a den prezivas len s takymi to pocitmi.
Nemysli si, nie si len ty ufnukana. Len pre ilustraciu, par tyzdnov dozadu, ked sme sa zacali so synatorom ucit bez plienok a on sa mi popisal v priebehu polhodky tretikrat do slipov, tak som ho pekne prezliekla, odisla, zavrela sa do izby a plakala. A sem tam ma to pri nom chyta znova, ked mi mudro ukaze, ze sa pisa do nocnika a ja z neho stahujem mokre oblecko.

Kamilka, ja vdaka tomu, ze naozaj sa snazim ventilovat, ci uz cvicenim, ci tvorenim,vypadnutim na kavu s kamoskou..jednoducho spravim nieco len a len pre seba.. tak zataz znasam celkom dobre. jednoducho aj my zeny - matky potrebujeme svoj cas na seba, nech sa deje co sa deje. a nasi partneri by nam v tom mali pomahat. alebo niekto iny.chytila som trosku manzelov styl, ze ak nejde o zivot nejde o nic,a snazim sa oddelovat to fakt podstatne od menej, ako napr.to, ze moja pohoda je dolezitejsia ako upratovanie, kt. pocka.alebo si na obed dame chlieb s maslom...potom pride cas, ked mam na to upratovanie chut, a spravim ho ovela rychlejsie.
priznam sa, ze som vyslovene stresovu pracu nikdy nerobila, vyhybala som sa jej, jednoducho viem,ze tie prachy za to nestoja. jasne, mavala som toho vela, hlavne cez VS -brigady, skola, a zabava,domace prace, pravidelne sobotne brigady u babicky na zahrade... a som si vtedy uvedomila, ze ked uz telo nevladze, tak si samo vypyta oddych ci uz zrazu ochorie, alebo ako sa stalo mne, ze som si vytkla clenok a musela tyzden oddychovat, po takej narocnej 48 h. sichte s vyslovene par hodinami spanku... odvtedy si davam bacha a snazim sa oddychovat pravidelne.nie vzdy sa to da, ale fakt to na sebe vidim, ze ked uz zacinam chytat fnukacie a pochybovacie nalady, je zle a treba ist spat, ci relaxovat.
prajem ti, nech ta pochmurne nalady rychlo prejdu, u nas konecne svieti slniecko, tak dufam,ze aj u vas...

jak taký kôň, povedala by som ... ale v duchu hesla mojej najväčšej "hrdinky" (toto budem riešiť zajtra), som sa akosi naučila vypudiť, zatlačiť to čo mi nereže, keď už je ozaj zle, tak si poviem, nič s tým nenarobíš, život ide ďalej - a na otázku "Ale ako?" mám odpoveď "Jednoducho, treba vždy klásť nohu pred nohu ..." - ale to som ja a plne si uvedomujem, že moje riešenie je moje a nemusí sedieť každému, tak ako mne častokrát príde neuveriteľné, kvôli čomu všetkému si ľudia dokážu robiť vrásky

jaaj dievčence aj ja mám za sebou jeden z tých dosť blbých týždňov Nechcem sa tu žalovať, sťažovať, ale fakt mám pocit že ma pánbožko skúša, koľko toho vydržím Hej znesiem veľa, pomerne dosť ale už fakt stačilo, ani si neuvedomujem že je tu veľká noc, upratané nemám ani omylom, keďže máme rodinnú oslavu v sobotu, naša dcéruška má 18, treba vymyslieť čo uvariť, upiecť , ale s tým sa budem trápiť až zajtra Presne som dnes hovorila aj ja môjmu manželovi, nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, čiže dúfam že už nič horšie nepríde Fňukám aj ja dosť, v poslednom čase až príliš často. Držím nám palce aby bolo už lepšie, hlavne nájsť ten pokoj v duši

Koľko zvládnem....? Neviem, ale iba toľko, koľko môžem. Keby som mala zvládnúť toľko, koľko chcem, tak by deň mal mať 48 hodín, ja dve hlavy, štyri ruky, desať nôh ....atď.
Pri predstave bolesti hláv, mozoľov na toľkých rukách a otlakov na tooooľkych nohách mi stačí výbava akú máme všetky...tá vonkajšia.
Tá skrytá je už individuálna...neporovnávam sa s ostatnými, idem svojim tempom a zvládam toľko, koľko môžem.
Môj dedo hovoril...nepozeraj na neobrobené pole, ale hoď širák pred seba a okopávaj po ten širák. Nemáš toho viac ako po ten širák. Ak tam dôjdeš, zdvihni ho a hoď ďalej...
Nuž a čo ak ten širák odfúkne vietor?
Dedo odvetil...hoď si kameň.
Nič nie je tak dôležité ako človek sám....všetko ostatné môže počkať.

Neviem koľko zvládnem.Stále čakám na zázrak,ale zatiaľ sa nič nedeje a ja prežívam zo dňa na deň.
Nezamestnaná,choroby sa valia na mňa jedna za druhou deťom na krku.Teším sa s každej maličkosti,rada tvorím vtedy zabúdam na všetko moje trápenie.Teraz ma čaká operácia,súd z manželom,riešenie z bývaním,tak že žiadne krásne vyhliadky do budúcna.Prestala som rozmýšľať o minulosti,nerozmýšľam o budúcnosti,veď na čo však by som zošalela.Ďakujem za to,že mám čo jesť,mám kde bývať,mám deti,mám vnučku,mám priateľov.Tak sa snaď nejako pretlčiem životom.

Hura,tak som uplne normalna.Riesila som podobnu situaciu pred tromi rokmi.V obchode som robila v tej istej firme cca 13rokov v pokladni a uz ked som to chcela vzdat,zo dna na den som postupila na zastupkynu veducej v inom meste.Nervy strasne,do dvoch tyzdnov 4 kilecka dolu,nie a nie si zvyknut,stresy,zodpovednost,nova praca,spociatku slusne kolegyne v kancelarii.Som clovek citlivy,kolkokrat zbytocne.Bol strach,slzy,preslapy a ked uz som sa do toho pomaly aj dostavala,aj vyuzivanie veducej a jej pravej ruky-"prvej"zastupkyne/sikovnejsia ako ja a rovesnicka veducej/.Tie dve stale vsade spolu cvicit,nakupovat,makeup,kadernik,odchadzali skor z roboty a vsetko ostavalo na mne.Dalsi nervak.Za tych cca 14mesiacov som sa stihla vydat a aj otehotniet.A verte mi,uz som pomyslala na odchod.A aj som to urobila,ibaze skor a to "vdaka"obom uz spomenutych nadriadenych.Zaslo to az tak daleko,ze mi nedvihali telefon,alebo naopak tresli nim skor,nez som stihla odpovedat,alebo koli jednej malej objednavke tresli mi dvere pred nosom a to rovno pred svedkami.Bohuzial,stalo sa aj to,ze na mna navrieskali koli inej chybe,ktoru som vlastne neurobila a dotycna sa mi prisla ospravedlnit,len skoda,ze nie pred tymi "bezchybnymi stvoreniami".
Uz som len myslela na to,ze odidem,necakala som.Kedze som uz bola na konci siesteho mesiaca,zasla som za doktorom a vybavila si PN.Inak to neslo.PNka vsak netrvala dlho,zhodou okolnosti som musela ist na personalne oddelenie,kde ma milo prekvapili,vycerpala som staru a hned aj novu dovolenku a nahodou to vyslo az to datumu MD.Bola som prestastna.Byvala som blizko roboty ale bola som tam len parkrat a potom som tam prestala chodit uplne.Tusim ich tam poprehadzovali,vztahy sa vraj skomplikovali a moja intuicia ma nesklamala,kolektiv sa pomaly ale predsa rozpadol,vela kolegyn odislo prave koli nadriadenym,tolko som pocula od jednej kolegyne,ktora odisla medzi prvymi.Uz som ich prestala riesit,nervy sa upokojili,moje aj zbite sebavedomie pomaly ozilo a hoci som si hrdo postavila hlavu pri odchode,MD mi pomaly koncilo a ja som mala za sebou par pohovorov,hladala som si pracu.Ja,po MD a v case druhej svetovej krizy.Mala som malu dusicku,ale vsetko prislo naraz v okamihu,ked sme si kupili vytuzeny domcek a druhykrat sme sa stahovali.Niekde medzi stahovanim a vybavovanim skolky pre dcerku mi zavolali z jednej firmy a ponukli mi brigadu......
Nevahala som,brigadujem uz skoro pol roka,v maji podpisujem zmluvu v novej praci a v ten isty mesiac koncim RD.V byvalom zamestnani som samozrejme dala vypoved.Uplne som ozila,velka zmena,uplne ina praca,uzivam si volne vikendy,sviatky...doteraz som nic podobne nezazila.....

Vravi sa,ze pan Boh nadeli cloveku tolko trapenia kolko znesie,asi nieco na tom bude...pretoze aj ked fnukam,byvam na dne so silami a s nervami a za ten moj kratucky zivot som si uz co to odskakala este ma to neseklo a som tu. A ked uz mam pocit ze viac neznesiem najviac mi pomaha vyplakat sa a aspon na chvilu vypnut, dat si horucu vanu a vyspat sa na to vsetko.

Kamilka, je zaujímavé, že pred pár dňami som kládla podobnú otázku. No nie preto, že by sa na mňa valili nepríjemnosti, práve naopak...
Žijem pohodlný, bezstresový život, ale niekedy robím z komára somára.
Mám všetko čo potrebujem, krásnu rodinu, dobrého manžela....len ma pred mesiacom naštval a ešte ma to drží....
Zamýšľala som sa nad tým, keď ma takto rozhádžu maličkosti, koľko toho znesiem. Mala by som síl prežívať to, čo prežívajú niektoré kamošky, suseda, naničmamy...ženy, ktoré sa starajú o chorého rodinného príslušníka, ženy, ktoré týra manžel.... Žeby to boli jarné depky? Vyčerpanosť organizmu, nedostatok vitamínov?

Mamka Danka píše, že je vďačná, za veľa vecí. Aj ja si podobne pomáham. Je toho toľko, za čo môžeme byť vďačné. Za každé ráno, za každý úsmev, za peknú melódiu, za túto skvelú „stránku“....a hneď sa naladíme na pozitívne vibrácie.

Verím tomu, že naničmamy majú skryté rezervy.

Nooo, ja by som aj chcela, hlavne teraz, keď sú vajká také drahé, ale vôbec mi to znášanie nejde.
Toto mi napadlo ako prvé, keď som uvidela nadpis .
Ostatné znesiem v takej miere, len ako ja sama chcem.Veľa vecí vnímam len ako informácie a riešenia nechávam tým, komu patria.

Kamila,
ja prave skusam, kolko znesiem.
Ked som si pred mesiacom popalila ruku, venovala som sa svojej bolesti, fukala si paprcku, trosku sa polutovala a popritom normalne fungovala. Ked sa kratko nato mojej mame zhorsil stav a skoncila v nemocnici a fakt sme nevedeli, ako to dopadne (myslela som na najhorsie ), tak na mna dolahol velky smutok. Dusa bolela, srdce zovrete, slzy nie a nie prist a uvolnit to napatie. Mama sa zazracne, zo dna na den zlepsila, prisla nadej na ulavu pre nas vsetkych a do toho...v stredu rano sa mi uplne zatmelo.
A stale musim fungovat, ved o mna ani tak nejde, o co tazsie to ma moja sestra - Jakubova mama...
Ty asi ale chces vediet skor, kolko znesieme takych kazdodennych drobnych bolov, neprijemnosti, vsak? Tie zvladam celkom dobre, obcas kricim, vypustam paru, obcas resetujem nejakym uletom... a ako pise adus, kladiem nohy jednu pred druhu.
Tesim sa z toho, co mi zivot dava, obcas mam o svoje "obycajne" stastie strach...
O to viac si budem teraz vazit to "obycajne", bezne ludske stastie, co mam - zdravie, peknu rodinu, pracu, ktora ma bavi...
Eva