Kríza

...aj ja mam obavy, hovorí sa o tom všade...a vkráda sa to do každej rodiny..Aj ja som rozmýšľala o letnej dovolenke, no zatiaľ som to stopla...
Uvidíme, čo zajtrajšok prinesie.

podobne ako ty...tiez ma situaacia znepokojuje a o to viac ze v nasej rodine zaraaba len manzel..ak by sa jemu nieco stalo..tak hroza pomysliet..mohla by som sa isst aj s malou paast.. buduucnost sa mi v momentaalnej situaacii vobec nezdaa ruzovaa...len tajne duufam ze to nebude az takee zlee ako vravia prognoozy..ale istotu momentaalne nemaame asi v nicom...

no dnes je vo FR celonarodna manifestacia, ci to nieco zmeni, neviem, ale ako malo-podnikatelia nam kriza vliezla pod kozu , jeden velky zavod cez 100 ludi prepustil, druhy velky zavod sa zavrel cez 300 ludi zo dna na den bez prace! takze ano, aj ja zostavam realistka a mam obavy z toho co pride!!!

Ja to akosi vnimam a nevnimam.. vnimam to viac cez partnera, ktory s toho robi totalnu tragediu (tymto sposobom sa k potomkom nikdy nedostanem, lebo bude mat stale pocit, ze sa treba niecoho bat) Ja si pamatam, ked pred 10 rokmi bola moja mama 2 roky v praci len tri dni a dva dni v robote, a zvladli sme to.. pevne verim,ze krizy su na to, aby sa svet otriasol a zacal niekde od znovu..u nas hovoria, ze potrebuju na otrasenie sa tak 3 mesiace, tak uvidime ake budu tie prognozy pravdive.. Stale si ale myslim, ze sme boli zvyknuti aj na horsie veci, len ked uz je clovek zvyknuty na isty standard tak sa tazko uspokoji s krajcom chleba.. (zjednodusene povedane)

Na titulke ostatného Profit-u píšu, že kríza potrvá 5-7 rokov.Nuž, tak si vyberte... Asi nás dlho nič dobré nečaká.

Ja mám obavy a veľké. Nemyslím, že kríza rýchlo pominie. Podľa prognóz, bude väčšia, dlhšie trvajúca a s horšími následkami, ako bola kríza v tridsiatich rokoch min.storočia. Nie je deň, aby som na to nemyslela, už si nemám chuť pozrieť ani správy.

tak kriza nejakým spôsobom zastihla každého z nás, budem riešiť podobný problém ako eifi, deti deti deti, a fakt sa k nim asi nedopracujeme , no a ešte svadba, asi nebude ako by som chcela, ale len o dvoch svedkoch, jehovových , pod každým sa trasie stolička, a čo sa týka toho obdobia, posledná svetová kríza bola kedy? a následky sú dodnes ... takže by som ju zatiaľ časovo neodmedzovala, ...

krízy sú, boli aj budú - svetové, rodinné, osobné. Vždy sa nejak dá, aj keď je pravda, čo bolo napísané vyššie: na dobré sa ľahko zvyká a ťažko odvyká! Naviac pri takejto globálnej kríze nemôže ani človek rátať s tým, že mám napríklad dom, pozemok, predám a budem mať z čoho žiť - a kto kúpi, keď nikto nemá?
Mali sme také obdobie (a to ani nezúrila globálna kríza), že keby som nemala kúpené zemiaky na zimu, neviem čo by som bola varila, prežili sme, deti keď chceli "niečo lepšie", nanominovali sa k babke (jednej alebo druhej) na návštevu a tá hneď, čo vám uvarím. Boli už väčšie a vedeli o čo ide, bez okolkov hovorili "boli sme sa u babky najesť".
Vždy sa nejako dá, aj keď človeka to naozaj trápi - ale to je skôr tá neistota, že nevie čo a ako bude. Keď príde tá chvíľa, zväčša sa nejaké to riešenie nájde - to je moja osobná skúsenosť. Aj moja babička hovorievala "keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia!"
Hlavu hore, nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie

adus, tá posledná veta, 100%tný súhlas,
pokým tu este nie je zákon padajúceho ho..a, tak sa to nejako dá, človek sa uskromní

Ja som mala tu istu robotu skoro 10 rokov. Ked som sa konecne rozhodla ze tu nechcem stvrdnut az do smrti; nasla som si inu robotu a tak z chyznej v hoteli sa mi podarilo najst si robotu ako uctovnicka. Znovu som sa dostala do hotela - ktory mal byt mesiac potom ako som nastupila otvoreny pre verejnost. O mesiac tu zacali hlasit ze banky maju problemy a o dva mesiace jupiiiiii banka ktora sponzorovala nasho zamestnavatela dosla v jeden den a povedali nam ze zajtra nemame dojst do roboty ale na urad prace. Tak-akosi sme mali tusaka ze asi sa nieco deje ked nam nezaplatili tri tyzdne dozadu vyplatu ale stale to bol sok. V jednu minutu mas robotu a potom zevraj dovidenia uz sa nevracaj .

Bola som bez prace asi 6 tyzdnov a poci sa nam podarilo povybavovat spolu s manzelom vsetky papiere tak to veru sranda nebola. Ked konecne prisli prve peniaze z uradu mne sa podarilo si najst robotu a dokonca i posledna vyplata dosla z predchadzajucej roboty.

Tych 6 tyzdnov bolo velmi tazke premna stravit (o manzelovy pomlcim to je druha debata - je to dobry muz ale bez roboty uz par rokov kvoli jeho povahe a tiez kvoli zdravotnym problemom). Ale pravdu povediac ked sme zacali dostavat peniaze od uradu ono to nebolo take zle, lebo tiez nam platili najom. Ostatne ucty sa dali splatit z vypomoci a tiez kedze nemam deti tak sa to dalo zvladnut.

Pravdu povedat neni tak zle aby nebolo horsie ale taka rana dost boli u srdca i dusi. Dufam ze sa uz v takejto podobnej situacii neocitnem Bola som z toho nervovo uplne na dne a prvych par tyzdnov som sa nemohla doplakat lebo som nevedela co teraz robit a ako prezijeme; hlavne ked chladnicka sa vyprazdnovala rychlo a neboli peniazky ani na tu slanu vodu.

Nastastie teraz je vsetko dobre a dufam ze bude len lepsie.

ja z toho obavy mam dost velke,pravdupovediac som pesimista.moj syn je po VS a pracu nema,tak ma to trapi.

Lilu, kríza postihla aj nás a v plnej sile. Pracujeme s manželom v jednej firme a výplatu nemáme za december a ja ani za november. Už požičiavame a zamotávame sa stále viac. Asi z nás budú o chvíľu neplatiči a ja som na dne. Pre mňa totižto neplatí ani to povestné : Len nech sme zdraví. Ale toto ma už položilo a ja nemám síl. Je toto kríza ?

Joj, ludia, nepocuvajte tie spravy. Jeden zamestnavatel v Dansku zakazal zamestnancom pouzivat slovo "kriza",lebo : ked sa vytvori takato atmosfera ako je u nas, tak ludia hned zacnu byt ostraziti, prestanu normalne nakupovat a tym vlastne prispievaju k roztoceniu krizovej spiraly.Nevravim, ze nic sa nedeje, ale vzdy nejak bolo a nejak bude. To len my sme zvyknuti na socialne istoty, tak kriza je pre nas koniec sveta. Ale po nej vzdy nastupuje pozdvihnutie ekonomiky. Tak sa mozme este chvilu neplasit. Potom uvidime. Myslim, ze to nebude az take ako pri poslednej krize.

tak na nás dopadla...zavod sa ruší.
ale nevzdávame sa. slnko svieti, zemiaky zasadíme a vodu si naberieme zo studničky

No ak môžem napísať za seba krízy sa nebojím...Neviem, možno si to len všetko neuvedomujem v plnom rozsahu ale nebojím sa...U nás v rodine je to tak, keď bolo lepšie finančne strádali sme citovo- pretože v záujeme firmy sme sa museli zriecť spoločných chvíľ v rodine, aj dovoleniek,proste aby šlapala firma muselo ísť súkromie bokom...Takže strádať som stále zvyknutá...A ako správna naivka sa celkom teším, že budem strádať finančne a bude viac času na spoločné chvíle ...A okrem iného manžel niekoľko rokov splácal rôzne lízingy na stroje,takže všetko sa fakt krútilo okolo firmy a teraz vo februári, marci mu tie lízingy končia a bude mať všetko posplácané taaaak sa vytešujem....A v podstate je za vodou,lebo keby firma aj padla a musel by prepustiť všetkých zamestnancov tak seba a rodinu stále uživí...A ešte máme veľkú záhradu s bratom kde sa dajú aspoň zemiačiky a zeleninka dopestovať...

Viem vyvyka,že to vyzerá že som mimo reality, ale fakt nemám strach...Je to trošku zložitejšie, je to o tom že každý šlovek snáď niekedy rieši aj svoje osobné krízy a manžel nie je typ podnikateľa ktorý sa cíti dobre v úlohe zamestnávateľa...Nie je to životná úloha ktorá mu sedí, prijal ju lebo životné okolnosti boli také aké boli a musel prijať túto úlohu, tento spôsob jestvovania, ale manželova podstata, jeho JA stále piští vo vnútri po niečom inom, niečom jednoduchšom, prostejšom...Preto nemám z toho strach, lebo sa v kútiku duše teším, že aj on by si konečne mohol nájsť to miesto pod slnkom ktoré by mu viac sadlo, kde by sa cítil príjemne...Ale či to príde teraz v období krízy, alebo o pár rôčkov neskôr to netuším...Ten vnútorný pocit spokojnosti človeka nie je priamo úmerný stavu ekonomiky, je to niečo čo je do istej miery nezavislé na ekonomike...

neviem, co pride v najblizsich dnoch ci rokoch, ale zrovna strach nie je nateraz moj spolocnik. Kedysi davno som dospela k zaveru, ze nech sa deje cokolvek, prinajhorsom mozem zomriet. Ak existuje nejaka forma posmrtneho zivota, nemam sa preco bat, ked to zvladli ini, prejdem tym aj ja. A ak smrtou koncim celkom a uplne, tak je to aj tak jedno... (mala som vtedy necelych devat rokov a hoci mnoho mojich presvedceni sa odvtedy radikalne zmenilo, toto tam stale ostava...)

... v ramci praktickej pripravy som sa cele minule leto ucila pripravovat jedla z divorastucich byliniek a plodov, v okoli som si "zmapovala" ich vyskyt a poobzerala som sa po prirodnych zdrojoch pitnej vody. Prinajhorsom by to bolo trochu krute,ale na udrzanie zivota by to stacilo...

Ja len malicko:
Ako dieta som zila v skromnosti, ked sa rodicia rozviedli, tak som to pocitila tym, ze som nemala to, co ostatne deti...
Ked som sa vydala, tak som zila v skromnosti, bolo obdobie, co bude s nami, kedze manzel je zivnostnik a nie vsetci hraju fer hru a za odvedenu pracu aj zaplatia...
Suma sumarum, dost casto som sa bala a citila obrovsky strach, z toho co bude...
Uz sa nechcem bat, mozno by som sa mala obavat, co bude... Nejak som si uz zvykla na strach...a verim, ze to nebude zle, ze zleho sme si preskakali uz dost..

Ani ja sa nebojím.
Keď ekonomika rástla a v správach žiadna kríza nebola, ja som nemala čo jesť. Teraz sa to obrátilo v môj prospech a ja si myslím, že mne zle nebude.
Milióny sa mali dobre vtedy keď ja nie, mne to nejako žili netrhá že teraz sa milióny budú mať trochu horšie a mne bude sveta žiť (fuj to sú hnusné myšlienky čo? ale ako sú napísané, tak ich aj myslím). Jednoducho sa len vymenili strany.

A Svetluš, napísala si to veľmi pekne.

filipka ja si zas vravím, že manžel bol na prášky,psychicky sa zrútil, ja som bola na dne a jeho zamestnanci spokojne trávili dovolenku pri mori- lebo mali skvelého šéfa ktorý sa staral a žiaden zamestnanec mu nebol ľahostajný...a že by to teraz mohlo byť naopak? No a čo? Šak aj tomu šéfovi raz môže byť dobre a môže mať konečne pokoj v duši...fuj, fuj to sú ale hrozné myšlienky, ale tiež ich myslím tak ako som ich napísala...

tak,ja už krízu cítim.môj manžel je živnostník,a už od novembra nerobí.bol v zahraničí,zo dna na den tam skončili a v svojom odbore tu nie je možne sa zamestnat.je totálne deprimovaný,mame hypotéku,deti,a veela uučtov.a kolko je takých ako my?vela,vela.

Kríza... Slovo čo ma máta vo dne aj v noci . Kedže je to realitná kríza, nás ako realiťákov sa týka poriadne. Na krku niekolko milionová hypotéka, rozostavaný neobývateľný a nepredajný dom, ja na materskej, dcéra odmieta ísť na výšku. Bojí sa, že jej ju nedokážeme platiť. Jednoducho katastrofa. Len tento týždeň nám padli tri obchody, lebo v správach radili nehnuteľnosti nekupovať. Kedy najbližšie niečo predáme nemám ani potuchy. Každý čaká, že ceny pôjdu dole. Predávajúci pod cenu nepôjdu a kupujúci čakajú na sľubované zníženie. Ale my splátky platiť musíme a aj žiť z niečoho. Na práškoch budem o chvilu ja, manžel je optimista .

nuz, byt, co v nom byvam, nie je moj, ani postel v ktorej spavam aj maleho postielka je pozicana. manzela nemam. nieco ako kriza nech ma radsej zdaleka obide lebo za seba nerucim. mam pocit, ze som sa mala aj horsie - financne. na krku mam sice dlhy, ktore "sa" este budu nejaku tu chvilu splacat ...

baby len ziadnu paniku z tej sa este nikto nikdy nenajedol

Áno, chcem, chcem, práve od neho čítam ďalšiu knihu , preložte mi niekto ten rozhovor, prosíííííííííím