Ja prechádzam krízou stredného veku cca 4 roky. Niekedy je to horšie, inokedy lepšie.
Hodnotím svoj doterajší život. Mám pocit, že som sa nedovzdelávala, že som nič nedokázala, že som sa zle vydala, že som zle investovala, či už peniaze alebo čas.
Atď., atď......
Musím si hovoriť často: máš toto a toto, dokázala si toto a toto a tak dookola.
Najnovšie mám: prestala som si obhrýzať nechty, obhrýzam si ich celý život s prestávkami. Teraz ich mám fajn aj upravené, som na seba pyšná. Objavila som, že nie každý ma má rád a je to normálne, nemôžem byť každému sympatická, to mi dlho trvalo, lebo ja som človek, ktorý chce byť s každým zadobre.
Dokonca som najnovšie objavila, že sa mám nechať viac viesť svojím rozumom, svojou intuíciou a ak niečo naozaj chcem, tak si musím za tým stáť a nenechať sa nikým odradiť, no prísť tak na to skôr.... 
A tiež som prišla na to, že sa musím viac o seba starať. Myslím všeobecne.
A čo mi chýba? Láska, vzrušenie, pozornosť nejakého mužského jednotlivca. No čo už tak ako pred dvadsiatimi rokmi to nebude. Myslím, tým, že láska, vzrušenie a pozornosť je, ale taká iná............... 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
), práca, upgrade vzdelania, nové činnosti, znova som sa začala venovať ručným prácam...jediné, čo poznám, je kríza v peňaženke 
, lebo som živnostníčka v službách, takže som závislá od zákazníkov...joj, máš Ty ešte čas.... 
(to je moje motto, nie že sa niektorá ohradí, že ju urážam!!! 
)
...taka nostalgia, že kde sú tie roky
) deti a s mužom nežijeme asi 15 rokov (bývame spolu v dome,takže každý má svoj priestor, necítim sa však komfortne - na spoločných veciach sa nevieme dohodnúť). Ale každý deň sa teším na život. Na všetko čo mi prinesie. Pre mňa je dôležité že mám prácu a som samostatná (aj keď nemám z čoho šetriť na dôchodok 
). Nemám dlhy a stíham všetko platiť. Dokonca som si pred rokom a pol kúpila ojazdené auto. 5 rokov som chodila na angličtinu a po operácii (dva roky som nemohla poriadne chodiť) pre spevnenie vnútorného bruška (nefungoval mi dobre mechúr)som chodila do posilovne. Mala som pocit, že začínam znova žiť.Čo sa týka psychiatrie - mávala som len strašnú paniku,strach, bolo mi do plaču, ani neviem z čoho. Užívam antidepresíva a je to v pohode. Chcem len povedať že ak sa tu hovorí o nejakej (podľa mňa imaginárnej ) kríze stredného veku, skúste ju pomenovať a nájsť v svojom živote niečo, čo to preváži. Ja maľujem, mám malého psa. A nikdy by mi nenapadlo,že mi bude zle keď zostanem sama. Pustím si hudbu, pozriem film, čítam a maľujem keď ma nikto nevyrušuje a môžem sa plne sústrediť.
Tak ma napadlo pri čítaní článkov aj tu na naničmame,že sa objavuje v životoch žien možno kríza stredného veku?Neviem,možno.Stretávam sa s tým aj v živote,kamarátka mi povie,že má takú krízu v živote-nevie ako zaplátat dieru v tom svojom unudenom a stereotypnom živote /vraj asi prežíva krízu stredného veku/,má 36 a rozhodla sa pre dalšie v poradí tretie bábetko aby zachránila situáciu a možno tak troochu aj seba.Zatial ja naštastie nič také nepocitujem /možno časom,ktovie/,ale nezáleží to od nás?Ako sa postavíme k nej,či s nou budeme bojovat alebo ju necháme volne plynut a nennecháme sa nou deptat.Píšem ako analfabet,ospravedlnujem sa,ale ponáhlam sa a nechce sa mi po sebe kontrolovat,ale zaujíma ma táto téma.A tak štyridsiatničky /ja budem mat tento rok 38/ ako ste na tom s "krízou stredného veku".Alebo ako si to kto chce nazve,zaslúži si vobec nejaká "kríza" našu pozornost?
...