Len malá spoveď naničmamám , Ja žena, Diskusie

Prajem Ti už len ľahšiu časť životnej púte v zahraničí.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem Kamila

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Mišma, hanba nie je padnúť. Hanba je ostať ležať. Skúsila si život mimo domova a teraz prichádzaš na to, že nie si spokojná. Možno je to len jedna z lekcií. Možno si moc naviazaná na svoju rodinu a toto má byť cesta, ako dozrieť sama v sebe. Možno je to lekcia, aby si pochopila silu svojej rodiny a viac si ju vážila po návrate domov. Neviem, tých možností je veľa. Všetko sa deje pre nejakú príčinu. Ak cítiš, že teraz chceš byť doma, pri svojej mame, nepozeraj na peniaze. Nikde nie je napísané, že keď doma problém vyriešite, že sa do sveta nemôžeš vrátiť.
Vieš napádajú ma aj iné súvislosti. Neviem, o aký problém ide, ani ako to mama znáša a rieši, ale môže to byť aj citové vydieranie z jej strany. Možno len chce,aby si bola pri nej.
Skús si sama v sebe prehrať celý tvoj doterajší život, situácie, ktoré ťa ovplyvnili, ľudí vo svojom okolí a rozhodni sa tak, aby si bola spokojná najmä ty. Je to tvoj život a ty si ho riadiš

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

žiadne citové vydieranie Fany, moja mamina je pre mňa celý svet, moja najlepšia kamarátka a moje všetko.Neviem, čo by som bez nej robila.A ďakujem Ti za povzbudenie

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem Fantika

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

mne to pripadá,že si dosť silne naviazaná na svoju rodinu a mamu, čo chápem, ja som taká istá. Hoci už mám hodne rokov a moja mama je takmer 80 ročná. Som síce s ňou v jednom štáte, ale vzdialená skoro 300 km. Vidím ju tak 4 x do roka.Odišla som od nej keď som mala 25. Nebuď smutná, ani nešťastná, taká "clivota" na začiatok je asi normálna. Postupne Ti bude lepšie a aj Tvoja mama by asi nechcela, aby si sa tam trápila a smútila.... Predpokladám, že tam nie si navždy, raz sa vrátiš. Prajem Ti, aby si to tam zvládla, a keď raz prídeš domov späť, aby si bola šťastná, veselá, spokojná a hrdá na seba. Potom bude určite šťastná, veselá, spokojná a hrdá na Teba aj Tvoja mamina.. Dnes už ide do zahraničia pracovať veľmi veľa mladých ľudí. Tak to v živote chodí. Niektoré deti ostávajú v blízkosti rodičov celý život, iné deti od rodičov odchádzajú Idú za svojim šťastím -v dnešnej dobe aj za prácou- do sveta. Aj jedno aj druhé je normálne.
Drž sa, nech sa Ti darí

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem krásne, Mariajana, zdvihla si mi náladu a máš pravdu, že som naviazaná, veľmi.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Mišma...milujem svoje deti..nadovšetko.Mali sme ťažké chvíle.. keď boli chlapci nezamestnaný..keď sa začalo rozprávať o práci v zahraničí.Nie, nie som egoistka,nikdy som nehľadela na seba ..ale žiť bez niektorého z nich, by som asi nezvládla.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Je to ťažké, ja viem..a uvedomujem si to...Hádam to tu už nejako zvládnem a vydržím.V auguste idem na dovolenku domov tak sa už neviem dočkať

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ludia robia obrovsku chybu, nehovoria blizkym, ze im chybaju, ze ich miluju, ze im je smutno. Ja tu chybu veru nerobim. Dnes som tu a zajtra mozem byt dva metre pod zemou....a umierat ci umriet a nepovedat dcere, ktora zije daleko odo mna, ze mi chyba a ze mi je smutno by bol pre mna obrovsky pruser... Ona mi tiez vola a kludne si spolu poreveme, na tom nie je absolutne nic zle ani nenormalne. Nenormalne je dusit city v sebe. A zit proti srsti. Ona dobre viem, ze akykolvek problem alebo dusevny priek rovna sa navrat domov. Ona je prvorada, jej plany a jej city a takisto je kazdy prvorady sam pre seba...nijaky egoizmus ani rozdavanie sa pre druhych, pokial nechcem, nebudem pomahat, lebo sa to patri, lebo to niekto ocakava ci potrebuje. Zijem jeden zivot a bude podla mojich predstav a nie podla predstav a sablon cudzich ludi.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Vždy poviem to čo cítim, a vždy konám tak ako je to v súlade s mojím presvedčením. Pre mňa pomáhať druhým nieje šablóna. Samozrejme sa to nedá vždy a za každých okolností, ale keď sa dá, tak pomôžem a mám z toho potom dobrý pocit.A to pomáha mne.To, že mi rodina chýba všetci vedia a to že ich nadovšetko ľúbim im poviem zakaždým keď končím rozhovor.Prejava citov je u nás bežná ako slovnou tak aj inou formou..to v sebe nikdy nedusím Svojím príspevkom som chcela vyjadriť len svoje pocity."Bila" som sa za to aby som sem mohla ísť, tak považujem za svoju osobnú prehru vrátiť sa domov s prázdnou.Taktiež viem, že keď to tu zvládnem, tak zvládnem aj ďalšie prekážky možno lepšie ako by som zvládla bez tejto skúsenosti.
Na to, aby som mohla žiť podľa svojich predstáv musím najskôr mať nejaké prostriedky, ktoré tu nadobudnem ľahšie ako doma.Hold, všetko niečo stojí, som si toho vedomá.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Protirecis si, hore pises nieco ine, mne nieco ine. Ale je to jedno, tvoj zivot. Zalezi od narokov, ak potrebujes more penazi k nadobudnutiu pocitu vlastneho stastia, tak good luck.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Drzim prstym , uz to moze byt len lepsie. Zaciatky su stale rozpacite...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Mišma, verím, že je to pre Teba ťažké, ale držím Ti palce, aby si to zvládla aj s mamou čo najlepšie. A možno keď si trocha viac zvykneš, nájdeš si nových známych, ujde Ti to ani nebudeš vedieť ako .

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Misma, drz sa a tes sa ze si tam s priatelom.
je to obrovske plus, aj ked si leziete na nervy a bla bla bla. viem, co hovorim, ja som si svoje v cudzine tiez uzila(par neprijemnych zazitkov, kt. neprajem naozaj nikomu), a z vidiny hromady zarobenych penazi nebolo nic, stratila som aj to co som mala... ale nasla som samu seba, a vedela som sa postavit na nohy a dokazat nieco ine. nie sice materialne v pravom slova zmysle ale nieco ovela dolezitejsie - naucila som sa spoliehat len a len na seba a to doslovne.
slz bolo tiez pozehnane, bola som sama v cudzom meste, v cudzej rodine, kamosky sice na telefone, v tej istej krajine, ale to sa az tak neratalo.a to som nebola az tak fixovana na svoju rodinu, no nekonecne mi chybali, a stacila len myslienka na mamu nevedela som prestat revat.
preto obdivujem vsetkych, kt. ziju v cudzine, a nezavidim ani euro ci libru ktoru zarobia, lebo viem, aka je dan za to. nie kazdy na to ma.
drzkaj sa a bude lepsie. ja som bola stastna prestastna ze som tam bola len planovane letne prazdniny.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

s tymi knihami to mas tak - su voditko, ale nie kluc. kluc je v tebe. pokial si nenajdes vlastnu vnutornu rovnovahu medzi "davam a beriem", ktora bude teba uspokojovat, ze konas dobre (nie, ze to budu ostatni o tebe hovroit a chvalit ta, ale ty sama budes tak spokojna bez ohladu na nich), tak mozes tych knih precitat tony a zrejme unikol ich zmysel.

kazdy potrebujeme nieco ine, co nas urobi spokojnymi, tak treba len hladat. odburat vonkajsie zvyky a konvencie, ak nas zvazuju. a zmierit sa s tym, ze vsetko ma rub aj lic, este aj ten nas vyber, ktory nas ma robit spokojnymi. neexistuje perpetum mobile statia.
za vsetko sa plati. tak to treba iba brat do uvahy a neplakat nad tym, ze chodia ucty. alebo plakat. ak nam to pomaha odburat nieco neprijemne, tak aj plakat.
jednoducho robit to, co nas robi spokojnymi.
koniec-koncov, cely zivot je jeden nekonecny vyvoj. takze aj tie nase veci, ktore nas robia statnymi, sa budu menit. malo co vydrzi stabilne po cely zivot. netreba si z toho robit hlavu.

tak sa nabuduce neboj poplakat si do telefonu. povedat, co mas na srdci. aj to, ze chces byt s mamou, aj to, ze ta hneva, ze si tak daleko, aj to, ze je ti v zahranici smutno, aj to, ze ked si sa dala na boj, tak ho teraz nevzdas a ze ju zatial podporujes takto na dialku...
nie je dobre robit sa silny, ked sa citis slaba. v podstate, az ked sa naucis svoje city poznat a nie potlacat, budes silna. inak budes iba frustrovana a sklamana vela vecami. zbytocne. a este nebodaj si casom povies, ze si bola hlupa, ze si tam depkovala, ked si mala take moznosti a ty si ich premrhala.
bud k sebe uprimna, ono sa ti to casom bohato vrati.

ja som v zahranici zila s drobcom (mal 1,5 roka). de facto sama (manzel mal vela prace, takze s nami bol minimalne) a nebrala som to tak dramaticky. asi to bolo tym, ze fazu - som sama a opustena - som si preskakala uz predtym, ked sme som sa vydala, odstahovala daleko od domova a bola sama na prve nase novorodena (vystresovana a vystrasena). postupne som pochopila, ze stresom a placom nic nevyriesim. ani dlhymi telefonatmi domov, iba co ma vzdy este viac rozhodia, lebo po skonceni bola ta samota este citelnejsia. akosi ma to naucilo veci brat - bude ako pride, vsak uvidime.
ale ta faza placu a stresu musela byt. cez nu som sa to naucila.
preto si to neodopieraj, ale nezamrzni v nej.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Misma, bud silna! Ja ta uplne chapem, tiez som si to pretrpela, prve mesiace su najtazsie, ale bud rada, ze nie si uplne sama! Mas tam predsa priatela! Ja som nemala absolutne nikoho, kym som si nenasla nejake kamaratky a postupne, ale velmi pomaly, sa to zlepsovalo. Aj ked sa zdokonalis v jazyku, bude to este jednoduchsie, zvyknes si pomaly na ten iny styl zivota, ine zvyky, atd.
Tvoje pocity su uplne prirodzene, asi kazdy v zahranici si tym presiel, ale ako hovoris - rozhodla si sa sama, chces nieco dosiahnut a toto je cena, ktoru musis zaplatit. Nie je to vobec lahke, zit v cudzej krajine a kto to neskusil, tazko to pochopi. Nevzdavaj to, este nie, uvidis, ze bude dobre... 3 mesiace su nic, aj ked si velmi dobre pamatam, ze prave v prve 3mesiace boli dni najdlhsie a najtazsie. A teraz ten cas taaak leti...
Neviem, ci tam mas este nejakych znamych alebo kamaratov, okrem priatela, ale urcite sa neizolujte od ludi, chodte von, "make friends".
Verim, ze to zvladnes, nakoniec budes na seba hrda a uvidis, o co silnejsou osobou ta to spravi! O zivotnych skusenostiach ani nehovorim... na nezaplatenie.
Takze vela stastia!
PS: Doma je aj tak vzdy najlepsie, to samozrejme plati stale.