Mám 18 a chcem dieťa

tak dnes som mala náhodnú možnosť porozprávať sa, síce len krátko, so psychológom, kt. bol veľmi prekvapený, a povedal mi, že mi k tomu vie povedať len toľko, že táto túžba, a pocity, aké mám ja, sú úplne normálne a prirodzené, ale že väčšina ľudí ich chytí tak "riadne" až pred tou 30, niketorí ľudia nikdy, ženy viac ako muži. To, že mne sa to stalo už v 18, a to, že to nie je len taký rozmar keďže sa na situáciu viem pozrieť realisticky a rozumne, hovorí o tom, že som psychicky vyzretá, pripravená na úlohu matky, ale tie materiálne, praktické veci ešte zariadené nemám.
Zrejme mi ostáva len vydržať 5 a viac rokov, ale veľmi by mi pomohlo vedieť, ako zvládať tieto negatívne pocity.

NielenŽienkaDomáca-toto som už skúsila, opatrujem deti susedov, kamarátke, aj so soc. prípadmi mám skúsenosti.Môžem k tomu povedať len toľko, že to veci nezhoršilo, pokiaľ vidím, že rodičia si dieťa vážia a sú zodpovední, ale ani nezlepšilo. Zhoršilo sa to vtedy, keď som videla, že deti majú aj ľudia, kt. vôbec nechápu, sú absolútne nezodpovední, leniví, vtedy som mala deprimujúce úvahy o tom, že načo takí ľudia vôbec majú deti.
Bolo to ale dobré v tom, že som získala viac praxe v starostlivosti a deti a naživo som si skúsila, čo také dieťa potrebuje. Stále to nebolo to pravé orechové, myslím, že vyrovnané vzťahy k iným deťom budem mať až vtedy, keď budem mať vlastné
zitka-prečítaj si knihu a nechaj tomu voľný priebeh:D:DMusím povedať, že jediné, čo ako tak pomôže, je práca na sebe, zlepšovanie sa, ale tých negatívnych pocitov ma to nezbaví
loulou-Tvoj príspevok mi je asi najbližší:)Toto síce nie je môj prvý partner, vážne zaľúbená som bola aj predtým, ale je prvý, kt. sa ku mne nechová ako k handre.Aj toto je láska, ako sa vraví, "až za hrob", ale sú tu "ale":pochádza z rodiny,soc. slabšej, ako sa tomu oficiálne hovorí, kde mal strašne zlý príklad, k ženám sa tam chovali a chovajú ako k neviemčomu, preto ho musím "prevychovávať", aby vedel, že ja si to čo ony nenechám, ale je to ťažké. Niekedy si pripadám, aj keď on je o 9 rokov starší, že vychovávam decko. Tiež zisťujem, že napriek tomu, že je lepši a inteligentnejší ako celá jeho rodina, ako všetci moji bývalí a všetci chlapi, kt. poznám, stále mi "akoby" nestačí. Mám pocit, že ma nevie úplne doceniť, máme iné očakávania od života, chcem od neho viac, on bude zrejme spokojný, že bude mať kde bývať, čo do huby a po čase aj nejaké deti.Presne Ti rozumiem, keď hovoríš, že Ty si sa posunula ďalej, a on ostal, kde bol. Preto o ňom už neuvažujem ako o otcovi svojich detí, ale túžbu po dieťati to nezmenšuje.
Inak, je to chalan, akého by ste nazvali dobrý a zodpovedný, citlivý a rozumný, ale stále sa niekedy chová veľmi detinsky a sebecky. Takisto doma nie je zvyknutý vôbec nič robiť, a neviem, či mi bude schopný aj pomôcť atď. Je "pos.atý" zo všetkého nového, treba ho k všetkému dokopávať. Spravil veci, kt. mi moc ublížil a ubližuje,pričom ja viem, že dobrých chalanov je málo, tak sa snažím chovať sa čo najlepšie.
Pripadá mi to, akoby čakal nato, že mu všetko spadne z neba. Čím viac ho spoznávam, tým viac zisťujem, že do života to pre mňa nie je "dostačujúci" chlap.
Ale stále je to chlap lepší ako väčšina, preto sa bojím nechať to tak, je to pre mňa jediný človek, s kt. si rozumiem a kt. pre mňa predstavuje akú takú oporu, v rodine ju nemám a takých naozajstných kamarátov tiež nie.Viem, že ak sa rozídeme, kamarátstvo neprichádza do úvahy, možno až po rokoch. Bojím sa to nechať tak, lebo stále je to ten naj chlap, akého som v živote stretla, a kto mi zaručí, že príde lepši a nie horší?Nikto.
Predchádzajúce vzťahy ma naučili vážiť si dobrého chalan, ale zase sa nenechať ponižovať.
akira, mnauu-ďakujem vám veľmi pekne babenky, nielen vám, ale aj všetkým, čo tu prispeli, vedieť, že nie som sama je o moc lepšie:):)veľmi ste mi pomohli, zo všetkých for ma najviac ľudí pochopilo tu:)
Ďakujem:):)

Ahoj Anička, aj mne ten Tvoj niekoho pripomína:) Nie môjho súčasného ako Tebe, ale môjho ex a vekom a správaním mi ešte viac pripomína môjho uja. Pridala som Ti komentár:)
Zatiaľ Ti veľmi pekne ďakujem , ale tento vzťah budem schopná skončiť asi až vtedy, keď budem vidieť, že nie je naozaj nijaká nádej. V takej fáze ešte nie som. Ja som veľmi skeptická v tom, že stretnem niekoho "lepšieho", lebo doteraz som mala skúsenosti s niečím ďaleko horším, takže si vážim to, čo mám. Zatiaľ.
Ďalej je to jediný človek, kt. je pre mňa akou takou oporou, už vôbec nik taký nie je. Rozumiem si s ním ako s nikým na svete, sme spriaznené duše, ale čoraz viac pochybujem, či sme vhodní partneri pre seba.

akira, mnauu-presne vám rozumiem, keď vravíte, že ak chceme zmeniť niekoho iného, musíme zmeniť najprv seba, pretože to mi v živote naozaj funguje.
Asi som sa zle vyjadrila, slovko "prevýchova" asi nie je najlepšie.
Tak vám dám pár konkrétnych príkladov, ako sa choval:
-potrebovala som ísť domov učiť sa, ale keďže vedel, že mám ťažký týždeň, cez kt. sa asi neuvidíme, držal ma nasilu uňho doma, pod trápnou zámienkou, napokon som prišla domov tesne pred 11, pričom odchádzala som o 6!!
-boli akurát prázdniny, potrebovala som ísť domov dačo pomôcť, nechcel ma pustiť, bol z toho škandál ako v telenovelách, driapanie, krik rovno na ulici, jednoducho si o nás museli všetci okolo myslieť, že sme retardovaní
-jeho mať ho proti mne huckala, samozrejme, poza chrbát, pričom ja som ju mala veľmi rada, až kým som nezistila, ako sa chová, keď ju nevidím a nepočujem. Ako dôvod mojej nevhodnosti pre jej milovaného synáčika, o kt. sa mimochodom nebola schopná postarať, bol ten, že som sluchovo postihnutá, a že všetka zodpovednosť za deti bude len na ňom. Skoro ma vtedy porazilo, hlavne po zistení, že jej slová, ale tie menej zraňujúce, vykrikoval mne, a na moju otázku, od koho to má, že vraj od kolegyne.
Nepripadá vám toto chovanie sprosté, detinské a sebecké??Mne áno.
Toto boli 3 extrémne situácie, okrem nich ešte aj iné, menej závažnejšie, kedy som stratila vieru a chcela sa rozísť. Chcela by som vedieť, ako by ste Vy riešili konkrétne túto situáciu?
Ja som to riešila tak, že som mu dala jasne najavo, že to tolerovať nebudem, riadne som mu vyčistila žalúdok, niekoľko dní sme spolu neboli, aby mal "čas" na rozmýšľanie, ako sa choval.Dala som mu pocítiť, aké by to asi bolo, keby ma stratil.Toto volám prevýchova, jednoducho dať chlapovi najavo, že odtiaľ potiaľ.
Pomohlo to, pretože už sa to neopakovalo a to mi dáva tú nádej. Ďalej cítim, že ma naozaj miluje(nepýtajte sa ma ako to viem, jednoducho to viem), pretože mi to nielen hovorí, ale aj koná.
Je to ťažké, pretože je z rodiny, kde je všetko možné, len nie úprimné, zdravé ľudské vzťahy. Všetky jeho sestry mali/majú mužov násilníkov, a jeho otecko je alkoholik, kt. si svoju ženu neváži, čo je fakt super príklad do života a v niektorých situáciách sa to na ňom prejavuje.
Je to ťažké, ale nie beznádejné. Aspoň zatiaľ, pretože napriek jeho debilnému chovaniu, kt. je našťastie zriedkavé, stále ma viac rozumu ako celá jeho rodina, je zodpovednejší, rozumnejší, šikovnejší, nepije , nefajčí, negembluje, čo je u nich v rodine samozrejmosťou, je rodinne založený a nie typ disko frajera.
Prosím vás, nepíšte mi, ako je možné, že 18tka musí "vychovávať" 27ročného. Jednoducho, dúfam, že som vás svojimi príspevkami aspoň trochu presvedčila, že mám zdravý rozum a používam ho, a keď aj tak v tomto vzťahu vidím nádej, tak tu ešte naozaj nejaká bude.Ešte nie som v bode, žeby som stratila úplne všetku nádej na zlepšenie, nepoznám ho z veľa stránok, neviem, aký bude, keď konečne vypadne od tej svojej popdarenej rodinky, či sa to zhorší, alebo zlepší. Keďže som v tomto vzťahu celým srdcom, chcem urobiť najviac, čo sa dá, aby nám to fungovalo a vydržalo čo najdlhšie, a keď to aj tak nebude fungovať, potom to nechám o to ľahšie, že budem vedieť, že som spravila všetko, čo som mohla. Myslím, že nebudem mať problém vykašlať sa na tento vzťah, keď zistím, že tu nádej nie je, iba sebaklam, pretože používam aj hlavu.
Anicka-aj ja som veľa krát uvažovala, či naozaj nebude pre oboch lepšie byť len kamaráti. Tesne po rozchode by to určite nefungovalo, najskôr by sa každý z nás musel zaľúbiť do niekoho nového, a až potom by sme sa naozaj od seba odpútali.
Luciferka-gratulujem som rada, že si šťastná. Ja som tým chcela povedať len to, že som v tom skeptická, nieže neverím, a vážim si aj to, čo mám.

akira13-ďakujem , niečo si veľmi vystihla:)
Rozdiel medzi nami je v tom, že Tvoj je síce ťažká povaha, ale rozhodne nie beznádejný prípad, kým môj je aj ťažká povaha, ale neviem ešte s istotou, či aj beznádejný prípad.
Poviem niečo viac k môjmu terajšiemu vzťahu-poznáme sa od mojej 15, skoro 4 roky, podľa toho, čo vraví on, bol do mňa zaľúbený hneď od začiatku, ale ja nie.Možno to bolo kvôli tým predchádzajúcim vzťahom, z kt. som mala riadne traumy, ale aspoň som po nich zmúdrela. Nechcela som sa dávať hneď s niekým dokopy, chcela som mať kľud a pokoj. Takže sme boli 2 roky kamaráti, on bol do mňa platonicky(pretože som mu to neopätovala) zaľúbený, iné baby neriešil, ja tiež nie. Čoraz viac si ma získaval, svojou zodpovednosťou, rozumom, porozumením, atď, až som raz zistila, že by som si vedela predstaviť aj ten vzťah. Dali sme sa dokopy, volajú nás kráska a zviera, najčastejšia reakcia okolia je, že čo s ním robím, že mám na niečo lepšie, pýtali sa ma, či som normálna atd...Neriešila som to, bolo mi to jedno, podstatné pre mňa bolo, že je nám spolu fajn, že si rozumieme a pomáhame navzájom, a mne sa páčil a priťahoval ma.
Teraz po nejakej dobe chodenia už si tým nie som taká istá, vyplávali na povrch veci, kt. som si predtým nemala šancu všimnúť, nechodili sme spolu(najhoršie boli horespomínané 3 situácie), kt. spôsobili to, že som opatrnejšia. Je ťažké byť opatrná pri niekom, koho milujete, vtedy je prirodzené, že to s ním myslíte vážne, a plánujete budúcnosť, ale snažím sa byť v tomto skôr praktická ako romantická.
Dokonca ma pár krát požiadal o ruku, ale vždy som odmietla s tým, že ho ešte v mnohých situáciách nepoznám, ak si mám už niekoho brať, tak ho chcem poznať vo všetkých hlavne hraničných situáciách, chcem s ním nejakú dobu žiť, chcem vedieť, koho si beriem, pretože s takým rozhodnutím sa spájajú veľké dôsledky, nepotrebujem potom revať nad vlastnou hlúposťou.
Okrem toho v okolí som si všimla, že väčšina chlapov sa po svadbe chová inak, dovolí si viac, akoby tým, že majú ženu "na papieri", ju brali ako istú. Myslím, že s nami by to bolo takisto, kým nemám istotu, že to takto nebude, nechcem ani len uvažovať nad nejakou svadbou.

magic-ďakujem veľmi pekne aj Tebe, mnohé vidíme rovnako
S tou žiarlivosťou si to nenormálne vystihla, to prirovnanie k práci alebo chudnutiu, škole síce na mňa neplatí, pretože toto ma nerozhádže ani zďaleka tak, ako deti. Sama by som to nenapísala lepšie, áno, žiarlim, lebo veľmi, veľmi chcem, ale viem, že je to nereálne. Zaujímalo by ma, ako sa toho zbaviť, lebo mi to ide na nervy. Jediné, čo mi ako tak pomáha, je práca na sebe, zlepšovanie sa v rôznych stránkach, to ma upúta a zabaví na nejaký čas, ale niekedy ani to nepomáha.
Tie zadné vrátka-školu,prácu aj tú voľnosť vnímam zase presne tak isto ako Ty, ale aj ako nepriamu prácu na dieťati, to mi pomáha brať maturitu atd viac zodpovednejšie, tú prax sa tiež snažím riešiť brigádami, ale je to ťažšie, nevezmú ma hocikde, nakoľko nepočujem dobre
Ano, aj ja si myslím, že to bol len strach, a to je príliš málo. Preto mám pochybnosti o tomto vzťahu, a pocit istoty je fuč.
Myslím, že scény sa neopakovali len preto, že vie, aké to bude mať následky. Vie, že nie som baba, kt. s ním ostane aj napriek tomu, že sa správa ako...
Neviem ešte posúdiť, či v tomto dostal konečne rozum, alebo má len strach, to bude vedieť posúdiť až po čase.
Ano, máš pravdu, rodina nás najviac "formuje". Co myslíš, ako reaguje v kríz. situáciách chalan, v kt. rodine sa k ženám správali ako k dobytku?Domáce násilie, pokus o vraždu, alkoholizmus, absolútne nijaká zodpovednosť zo strany chlapov?Pričom tie ženy boli schopné len 12-50rokov vykrikovať, že sa rozvedú, ale skutek utek. Co myslíš, aký dojem zo žien získa chalan vychovaný v takejto rodine? Asi taký, ved im môžem všetko, aj tak sú sprosté, neschopné, a nič sa mi nestane.
X krát som mu vravela, že nie som vhodná frajerka pre neho, pretože mám nejakú sebaúctu a rozum, na rozdiel od jeho matiek, sestier, tiet, neterí..On mi nato, že potrebuje frajerku ako ja, že síce vie, že to nemám s ním ľahké, ale že čo myslím, ako by si asi vážil frajerku podobnú ženám v jeho rodine?
Zodpovedne ale môžem povedať, že patrí medzi tie jablka, čo sa odkotúľali ďaleko od stromu. Ako je potom možné, že jediný z celej tej rodiny nefajčí, nepije, negembluje, zodpovedne narába s peniazmi, ako jediný si dokončil školu, akú mal možnosť mať, nespráva sa tak vulgárne a sprosto, ani falošne ako je to u nich zvykom.??V ich rodine sú tieto veci samozrejmosťou.
Čiže väčšinou sa chová tak, ako si to zaslúžim, ale sú tu veci, kt. mi nedajú pokoj, to sú tie signály, o kt. píše magic.
Ano, som opatrnejšia, snažím sa mať oči otvorené a používať rozum, aby som raz nerevala v tom krízovom centre, ako Ty vravíš:)

Ano zastane, s tým vôbec nebol problém, pretože toľko rozumu má, aby vedel, že zato nemôžem, ona zrejme nie. V tomto ho určite neovplyvnila, povedal jej, že mi je schopný pomáhať, no ona rýpala ďalej, tak ju poslal kadeľahšie.
Utočila aj cez iné veci, ale všetko to boli také hlúposti, že to až bolí. Vadelo jej, že som tam pila čaj, pritom ja som ho vôbec nechcela, povedala som jasne, že si neprosím, ale jeho oco mi ho aj tak uvaril, takže som ho vypila. Potom aj to "zakázala".
Keďže počujem trochu slabšie, rozprávam hlasnejšie, ale snažím sa, no nie vždy to viem zariadiť tak, aby ani nevedela, že som tam. Ona počuje lepšie ako normálny človek, podľa nej vrieskam, zjapem ako nenormálna a ona nemôže nerušene pozerať TV atd...
Jej a jej mužovi(priateľovým rodičom)vadelo aj to, že keď ku ním prídem, že sa iba vyvalím a nič nerobím, vraj som ako hnida, voš, blcha... Asi očakávali, že povysávam, navarím, umyjem riad atd..
Mala som tušenie, že nie je až taká fajn, ako sa tvári, podľa toho, ako sa chovala k nemu, tak som sa snažila dať čo najmenej zámienok, kt. by ich mohli vyprovokovať-nejedla som tam, nepila, hovorila čo najtichšie, a chodila tam čo najzriedkavejšie, ale aj tak si zámienku našli...
Niekedy, keď sme mali výmenu názorov, to samozrejme počula, ale mňa asi viac ako jeho, potom doňho húdla, že čo so mnou robí, že doňho iba rýpem, snažím sa ho zmeniť, a ešte horšie veci, kt. sa mi tu nechce spomínať(pričom vedela veľké nič o tom, prečo sme sa hádali)- toto bola jediná vec, v kt. ho čiastočne ovplyvnila, pretože tie slová sa ušli aj mne, ale to sme už vyriešili.
Toto všetko doňho húdla min. nejakých 7 mesiacov, samozrejme, mne nepovedala ani pol slova, iba sa na mňa usmievala a mňa ani nenapadlo, čo sa deje keď vypadnem.
Asi by som sa to ani nedozvedela, keby som sa nechcela rozísť. Vysvetlenie?Že sa hanbil za takú rodinu a hlavne mamu ako pes...Teraz som aspoň pochopila, prečo toľko čierneho humoru o svokrách(pretože realita je ešte horšia).Ku nim domov ma už nikto nedostane a ak ju nikdy v živote nebudem nútená vidieť, splní sa mi sen.

Anička-mňa to taký mesiac veľmi štvalo, to jej pretvarovanie, tá jej presladená milota a následné kydanie na mňa pozachrbát, hlavne preto, že som ju mala predtým rada, dokonca veľmi. Teraz mi je to už úplne jedno, je mi ľahostajná, jednoducho to beriem tak, že ľudí ako ona je lepšie nepoznať. Prečo by som sa ja mala trápiť pre jej úbohosť?
Trochu ma ale zarazil prístup Tvojho ex-pripadá mi to, že mu viac záležalo na mame ako na Tebe, hoci jej správanie bolo tiež úbohé. Akoby bol radšej ticho, len aby si nepohneval mamičku, ale to, ako sa k Tebe chovala, to nevadí.
Myslím, že téma čisto len o svokrách tu niekde je, ak nie na tomto fore, na iných určite:D Mimochodom, zistila som zaujímavú vec, na manželských alebo psychologických poradniach je okrem nevery, detí, vyhradená aj téma-svokra, a je tam často najviac príspevkov zo všetkých tém. To už o niečom hovorí
jamajka-áno, niekedy aj nevesty môžu byť problematické, ale to nie je môj prípad. Absolútne nesúhlasím s tým, že neprijíma svokru-neprijíma svoju polovičku. Ja takú svokru ako je ona nepotrebujem v živote viac vidieť a budem spokojná, takisto rátam s tým, že ako starká bude viac na príťaž tým deťom, ako na úžitok. V poslednom čase sa jej narodili dve vnúčatá, videla som ich skôr ako ona, ona ich nevidela doteraz, hoci jedno má rok a druhé polroka, nemá najmenší záujem ich vidieť, iba výhovorky, že nemá čas, pričom celé dni len kuká TV.
Ak niekto príde k nim na návštevu, je veľmi milá, ale akonáhle odídu, vykrikuje každú kvapku a omrvinku, čo zjedli, samozrejme, nie tým pravým.
margori-ďakujem veľmi, veľmi pekne, že si sa rozhodla napísať Veľmi ma to potešilo, nakoľko si zažila niečo podobné. Čiže veľký podiel na tom môžu mať hormony?? Zaujímavé vysvetlenie, zase som o krôčik ďalej, len dúfam, že to nebude môj prípad. Ak dieťa nebudem môcť mať neskoršie ako teraz, keď si to nemôžem dovoliť, asi ma porazí. Je to najväčšia túžba, akú som kedy mala, a nemyslím, že ma to prejde tak ľahko.
Bohužiaľ, jediná možnosť ako mať dieťa ihneď, čo ma napadá, je dať sa "nabúchať" nejakým prachačom(veľmi známy je napr. Kollár), kt. nám kúpi byt a dá štedré výživné. Nemusíte mi hovoriť, že veľmi hlúpe riešenie, a nebojte sa nechystám sa ho urobiť.
Len mi už niekedy šibe, pretože to dieťa veľmi chcem a súčasne si uvedomujem, koľko rokov to ešte nepôjde, a ide ma z toho šľak trafiť.
magic-ďakujem Nečítaj mi myšlienky:)Píšeš tu moje myšlienkové pochody:)Niekde v tých predchádzajúcich príspevkoch píšem, že si ho nechcem vziať aj preto, že neviem ako reaguje v hraničných, ťažkých situáciách, a tie sú mimochodom veľmi dôležité, lebo tam sa najviac prejaví, s kým to vlastne chodím.
Píšem tam aj, že som s ním nežila a vôbec neviem , aké to bude. Momentálne sú tu varovné náznaky, ale len na základe nich nechcem ešte všetko zahodiť. Nepoznám ho z veľa stránok, aj tých veľmi dôležitých, preto ho ešte nechcem označiť za beznádejný prípad a vykašľať sa naňho.
Všetko, čo si tam napísala, je mi úplne jasné, všetko toto si uvedomujem a veľa krát sa mi to preháňalo hlavou. Niekedy to bolí, vedomie, že možno spolu neskončíme ako partneri, ale isto to bolí menej, ako zbabraný život