Miluj svojho blížneho

to, že niekto chodí do kostola ešte vôbec neznamená, že je veriaci. až sami poskytneme niekomu pomoc a otvorené srdce, nie vždy to znamená, že sa nám to rovnako vráti. ano Klódik, je pre ľudí všeobecne dosť ťažké byť pozitívne naladení a láskaví. ľudia si jednostaj na niečo sťažujú, na horúco, na zimu, na sucho, na dážď, na tlak, na ľudí. treba brať veci také aké sú. fajn, že si to tu takto zo seba dostala, ale myslím, že si to takto mohla aj svojej tete povedať. a so všetkou úctou a láskou. dá sa to. sama to predsa vieš

klódik,ja sa s takým falošným odvolávaním sa na kresťanstvo a božiu lásku stretávam v svojej rodine často.môj švagor je kurátor v kostole,pri oltáre sľubovl Bohu všetko,lásku,pokoru,pomoc blížnym,prisahal na bibliu,keď skladal sľub,farárom k sviatku rozpráva o láske k blížnemu a svoju matku,ktorá je chorá,stará,má pred sebou posledné dní,nenavštevuje,dokonca si na ňu nespomenie ani na jej sviatky,nehovorím o Vianociach.ako môže si taký človek tak protirečiť?to nepochopím.proste,aj takí sú ľudia.s tým nič nenarobíme.každý má svoje svedomie a všetci jedného sudcu,ktorý nás bude súdiť.Ja sa budem správať tak,aby som sa mohla každému pozrieť s kľudom do očí a snažím sa už iných nerieť,lebo aj tak si nepomôžem.nikoho nedonútim správať sa tak,ako si ja predstavujem,že tak je to správne.

Miluj blížneho svojho .... - ale iba po prvé dedičské konanie! To je bohužiaľ zväčša krutá pravda.
Dokonca to častokrát nemusí byť ani to dedičské konanie. Búrku v inak priateľsky spolunažívajúcom príbuzenstve dokáže narobiť aj taká vec, ako je otázka, kto sa postará o nevládneho rodiča. Hoci sa všetci navzájom milujú a samozrejme, nadovšetko milujú svojich rodičov - ak sú raz na príťaž, doma ich zrazu nechce nikto a každý vie presne, ktorý (druhý) súrodenec má ideálne podmienky na to, aby tú úlohu prevzal na seba - a k tomu tisíc nanajvýš logických (a preto ich každý musí pochopiť) argumentov, prečo to práve u neho nejde!
Taký je život a takí sú ľudia.

Kto do teba kamenom..ty do neho chlebom..niekedy to vyslo a ani neviem preco..mala som z toho radost...

.....mám vo svojom okolí hlboko veriaceho človeka, ktorý do mňa dlho hádzal kamene, až sa mi minul chleba a dostal riadnou skalou a odvtedy mám pokoj.../nepekné ale už potrebné/.

ani mne to vzdy nevyslo...ked bolo treba..zmenila som postoj..a ten chlebik som radsej zjedla...

U nás sú tiež "hlboko veriaci"-vodu kážu a vino pijú! Tak to aspoň "vnucujú"(tú vieru myslím), ale v nedeľu z kázne(či ako sa to volá) idú hneď do obchodu kradnúť a to by ste sa divili, aké "triedy" to chodia robiť!!! Kolegyňa(6 sestier)všetky vydaté, len jedna sa rozviedla(má 15 ročného syna)-nasťahovala sa do rod.domu a doopatrovala mamu-4 roky sa o ňu starala! Mama zomrela a prišlo dedičské konanie, lebo nezanechal nik závet. Dohodli sa, že ho predajú. Predali, každá dostala svoj podiel. Tá jedna(rozvedená)nemala kde bývať, tak si chcela kúpiť byt. Vzhľadom k tomu, že má 15 ročného študenta, tak garsónka by bola o ničom, tak hľadala aspoň jednoizbový-veď ona sa vyspí aj na lavici v kuchyni. Lenže ten jej podiel z predaja nestačil. Tak sa sestri dohodli, že každá prispeje 10.000-toľko trebalo. A viete, ako to dopadlo? Bohužiaľ si musela požičať(a teraz spláca), lebo manželia tých sestier to nedovoliliiii!!! A to sú veriaci-vždy v nedeľu príde kolegynin manžel, že musí ísť na spoveď! Malého som síce dala pokrstit(vybavili svokrovci-ja som neni ani pokrstená)- nemám nič proti niekoho viere! Ale rozhodne som nedovolila svokre, aby malého zobrala na spoveď, aspoň dovtedy, kým nebude chápať čo a ako-aby si vytvoril názor! Ak vtedy bude chcieť, nebudem namietať! Ale neznášam vymývanie mozgov-malý má tri a myslím, že na kostol má ešte čas!

Ahojte, všetky známe i neznáme. Sem-tam tu nakuknem a nikdy ma to ešte nesklamalo. Viacerí z nás majú zranené dušičky tým,či oným sposobom. A chcem vám poďakovať i za toto milé pohladenie vašimi príspevkami. Cítim sa tu dobre.

Ale k téme. Viete, ako sa hovorí, aká som stará, taká som asi sprostá. /pardon/

Stále som taká naivná a furt si myslím, že mne predsa nikdo neublíži, keď ja nikomu neubližujem. Som už stará mama a veľmi ťažko sa mi napravuje to, /všeobecne/ čo moja mama /veriaca/
napáchala na rodine. Klebety, ohováračky, ubližovanie neprítomným a nakoniec vykonštruované a vymyslené dovody, prečo to a ono. A to vieme všetci súrodenci. Každú nedeľu chodí do kostola a má kopu hnevníkov. Ako to? Bývam v cz a dosť často som doma a snažím sa jej to pomaly ozrejmovať, ale nemám silu. Ani nie som na hádky. Zato moja sestra sa nehanbí za nič. S bratom som si vždy rozumela viac. Tiež chodia do kostola. Ja sa modlím, pomáha mi to, k mojmu Bohu..blbosť, že?

U nás bol podobný prípad. Môj dedko mal dvoch synov (babka zomrela veľmi dávno) jeden sa o neho staral pravidelne. Vlastne sme bývali vedľa neho takže bolo samozrejme, že dochováme a postaráme sa. Druhý býval vo vedľajšiej ulici. Občas chodil, dalo by sa to spočítať na jednej ruke koľko krát do mesiaca prišiel. No a keď prišlo dediť, strýkova žena nabehla do domu, zhabala čo sa dalo, hlavne to cenné a nám ostali knihy, pár fotiek, nejaký ten obraz. Nesťažujem si, bola to chyba môjho otca, že nevedel zabrániť tomu, aby vošla do domu a pobrala všetko čo chcela. Preto som toho názoru, že dedičstvo si majú rozdeliť len tý, ktorých sa to bezprostredne týka.
PS: blížneho svojho milovať môžme akokoľvek, no keď príde na dedenie každý ukáže svoju pravú tvár.

Alenka....podala by som ti ruku...nakolko mame velmi podobne mamy...aj ja som uz babka a rozmyslam podobne,ako ty.......zda sa,ze tie bozie prikazania si kazdy upravi..ako chce

glloria17-pokrstia, v dnešnej dobe sa to dá-pokiaľ je farár, ktorý je otvorený všetkému. Je o rok mladší odo mňa, ale myslím, že vekom to nebude-je proste skvelý! Ešte som nikoho takého nevidela: s mládežou chodí na ciklotúry, na túry, poriada súťaže-je velmi flexibilný.

Žienky moje zlaté, odmčala som sa, lebo tu tak búrilo a pršalo, že...a zase som toho Boha prosila,"Bože pomož" nedaj už viac zatopiť domy ľudí! Už svieti slniečko, ľahšie sa dýcha, ale kedy to príde zase? Už to počasie nie je také, na aké sme boli zvyknutí.
Myslím si, že tento príspevok nie je odbočením od témy, lebo myslieť na druhých...je to predsa láska k ľudom..mám ľudí rada, a asi som aj ja z inej planéty, ale tak by som to chcela všetko napísať ako knihu a zanechať mojim deťom pamiatku na mamu. Ako žila, přečo robila to, čo robila, kto ovplyvnil kroky jej života, a nakoniec napíšem, keď budem mať smrť na jazyku, či som tu bola rada. Teraz sa držím zubami- nechtami
pri živote, lebo si neviem predstaviť, ako by to tie deti prijali ten moj koniec. Myslím si, že ešte nie sú na to pripravené...aj to je láska k bližnému.

Tak sa usmejme, skúsme to. Len neviem, či tieto "veci" čítajú takí ľudia, ktorí by to mali predovšetkým čítať..
možno oni seba vidia inak..