Neviem byť šťastná

poznám tie stavy aj mňa občas prepadajú...ja si občas robím radosť aj sama...
kúpim si kvety,ale musia byť voňavé,alebo si nalakujem nechty na nohách na červeno,alebo niečo dobré zblajznem...kúpila som si kolieskové korčule..spievam si a je mi jedno či falošne...
potom sa pozriem dookola,vidím svojho syna šťastného,zdravého ako mi dáva "prdisko"na líčko,pozerá na moju slaninku,povie mi že som jak hroch a potom mi povie že ma ľúbi..
sme proste taký ..pachtíme sa za tým čo majú druhí,nevidíme čo máme sami a keď konečne dostaneme čo chceme,zisťujeme že to nieje to pravé...
SPRAV NIEČO BLÁZNIVÉ NIEČO ČO BY ŤA POTEŠILO,niečo čo by od teba nikto nečakal..moje nechty sa manželovi veľmi páčia
Páni to bola hlboká myšlienka,pripomeň mi prosím že som niečo také zo seba dostala keď na mňa polezie depka...

Skús porovnať svoj život svoju rodinu s inými ale tak aby to bolo kontra. Vypočuj či prečítaj si aj tu zopár príbehov a skús sa vžiť nechaj sa vtiahnuť alebo sa musí niečo stať tebe?
Asi žiješ v stereotype.Oživ ho ako píše Noemi.pa

Prepis tie vety, ktore si napisala v negativnom zmysle slova...som ne-stastne vydata,mam chore dieta, svokru,kt. nepomoze atd....
Potom si to precitaj a zamysli sa....ako blizko je jeden papier s jednym textom vedla toho druheho, a prekladas ich- ze raz je jeden hore a ten druhy papier pod nim...tak blizko je aj v realnom zivote stastie k nestastiu.Tiez len niekto tam hore mozno otoci list.
Tie papiere potom roztrhaj a na jeden velkymi pismenami napis: Som stastna, nic nepotrebujem a nic mi nechyba.

ivet

Co je to štestí?? Muška jenom zlatá. Práve som dopočúvala Modré z neba.Slepý Maroš, zaspieval" O sóle mio" s majstrom Dvorským.A bol nevyslovene šťastný.Stačilo mu tak málo, iba si zaspievať , splniť si sen. Nie je šťastie pre teba, že vidíš? počuješ ??že si zdravá?? Máš zdravú krásnu rodinku , to je to naj, šťastie.Prajem Ti, aby si v láske a rodinke našla zmysel šťastia, aby si ho mala aj na rozdávanie.

Fantika, bol. Poznám ho už dlhšie , ako skupinu Ambrelo. Vídavala som ho aj s manželkou, v telke.Skromný a úprimný človek. Hlas má krásny.A bol fakt šťastný. Netreba mu milión ani vilu.Ich svet, svet tmy , je naplnený hudbou a spevom. A šťastím...

Aj ja, ide to všetko tak od srdca. Veľa krát, mám čo robiť , aby moje slzy nebolo vidno.Ale aj manžel, ten len potom tíško poťahuje.No čo, sme citlivý.Za svoje city sa nehanbím.

Lebo máš krásne, dobré srdiečko.

Januska, kedy si mala naposledy orgazmus? A co je podla teba byt stastne vydata?

poznam ,tento stav,kolko krat mam v sebe taky strach a neviem preco,som na dochodku deti su na poriadku a mna hyti taka zvlastna bezmocnost,aj si poplacem ked som sama,prejde to,kolko krat mysim co som este nespravila a ci to stihnem co chcem,
a fakt ,co vlastne je stastie,auto mam,dom mam,peniaze
v pohode,mam choreho manzela, ale neda sa nic robit,s tym sa clovek nauci zit,sme stabilizovany a presto niekedy mi je smutno..
...presne ako pise babkaBetka pozrime na druhych ,my sme vlastne stastni ludia,aj Vilo povedal ked vidime takeho cloveka s handi.vazime si svoj zivt..
..milujem ludi s optimizmom ...ked nejde o zivot ide o ???

Napíšem ti len toľko. Aj ja mám občas taký stav, no už pár krát sa mi stalo, že som stretla na ulici,vo vlaku, v autobuse človeka ktorý bol buď postihnutý alebo kľačal na ceste a žobral. A vtedy si poviem, že môžem byť rada, že ma trápia "len depresie". Moje depresie sú oproti ich problémom len taká smietky, ktoré treba pozmetať a hodiť do koša.
PS: Občas treba spraviť niečo bláznivé.

To je ten problem. Stale chceme nieco, co nemame. A ked to mame, chceme este viac.
Na lepsi stav sa zvyka lahko. Co bolo kedysi skvele, je dnes obvykle a nudne.
Dari sa vam, dni bezia jeden ako druhy, nic zavazne vas netrapi. vlastne ste stastni. a kedze to tak uz dlhsie trva, na stav si si zvykla a mas pocit, ze vlastne nemas nic neobvykle, len to bezne. chyba impulz, ktory by ti dal pocitit - ako mi je dobre, som rada, ze to vsetko mam.
predstavovat si, ze o vsetko prides, ze ochoriete, ze pridete o pracu... to zabera na chvilu.
co zabera nadlho, je prestat sa zaujimat o seba a naplnat iba seba stastim (spokojnostou zo zivotneho standardu), ale snaha urobit niekoho stastnym. si stastna, tak dopraj aj inym z toho kusok. udrzuj rovnovahu. je ti vela davane, tak rozdavaj dalej. inak sa toho pocitu, ze mas vsetko a netesi ta to, nezbavis.

no a este, uchovavaj si tieto momenty spokojneho zivota v pamati. az niekedy nestastnou nahodou poletis zivotom prefackana na hubu, budu ti oporou a nadejou.

ja to poznám až moc dôverne, ten zákerný pocit toho, že nič nie je také, aké som si vysnívala. ale fakt sú ľudia na tom aj horšie. kedysi som sa dokázala tešiť z každej prkotiny, teraz nech sa deje čokoľvek, stále mi chýba tá radosť zo života. možno je to tým, že som mala prácu, kamarátov, voľnosť a kopu koníčkov. po narodení mojich dcér mi z toho nezostalo nič.ale snažím sa. len to niekedy nefunguje

Poviem ti, že ja som si to isté hovorila dosť dlho. Ja som v podstate tiež taký ten od podstaty depresívny typ. Racionálne som si vedela povedať, ako sa mám fajn, že mi nič nechýba. Ale akosi som sa nevedela radovať z vnútra.
Dnes je to už iné. Pomohol mi hlavne môj milášek - presne opačný, od prírody veselý a bláznivý typ. Naučila som sa pri ňom nebrať život až tak seriózne.
Ale ak by som to mala zhrnúť, tak prvý krok urobila moja mamina, ktorá ma po maturite začala brávať von, medzi ľudí, a pri ktorej som prišla na to, že najlepšie sa človek zabaví a odreaguje, keď si robí po svojom a nemyslí stále na ostatných. Pomohlo mi to odventilovať sa, "vypustiť paru", odľahčiť vnútro.
Potom som zistila, ako tu už bolo písané, že občas si treba urobiť aj sama urobiť radosť. Ísť sa len tak prejsť po meste, na zmrzlinu, niečo pekné si kúpiť, urobiť si chvíľku pre seba pri kávičke, časopise a televízii, urobiť nejaké domáce kozmetické vylepšenia, ... alebo skrášľovanie domova - urobiť si niečo vlastnoručne, zmeniť dekoráciu, kúpiť kvetinky, ...
Mne veľmi pomáha aj prechádzka niekam, kde je málo ľudí a geniálne je pozorovanie východu a západu slnka. Nikdy by som neverila, aký pokoj to dokáže vniesť.
Zistila som, že podobné pocity, ako si popísala, vznikajú aj vtedy, keď máš pocit, že všetko beží stále rovnako. Keď vznikne stereotyp, máš pocit, že stále na niečo čakáš. Dlho som sa týmto trápila, kým som prišla na pravú príčinu. Pritom stačí trocha sebarealizácie, pocit, že to, čo robíš, má nejaký zmysel...
No a keď nepomáha ani to, tak po tom, čo umrela stará mama, ktorú som mala veľmi veľmi rada, uvedomím si, že nič tu nie je naveky a že si musím užiť to, čo momentálne je. Že MUSÍM byť rada, že tu sú ešte stále ľudia, ktorým mám rada.
Držím všetkých 10 prstov, nech si čo najviac chvíľ naozaj šťastná!!!

januska no co ti poradim?kazdy z nas ma dni,ked je stastny a tiez aj dni, ked mu je "na nic" a citi nejaku psychicku nepohodlnost,nespokojnost,apatiu,napriek tomu,ze je vsetko tak,ako byt a mas vsetko,co si o sebe napisala.Permanentne usmiaty,vesely,asi malokto dokaze,bolo by to unavne a "opak" k tomu,je tiez potrebny,aby sme mali vzdy nejaky ciel,tesili sa na tie slnecne dni.Pocit nejakeho stereotypu,ktory vyyvolava mozno nudu alebo zaspatie duse sa objavi v zivote kazdej z nas.Nieco ti evidentne k spokojnosti chyba.... to musis najst ty sama.Su to nesplnene sny?tuzby?laska?Patraj,mozno to chvilku potrva,ale ja verim,ze to najdes....
Moja otazka po com tuzis ty?

Čo tak si o tom pohovoriť s vlastným manželom? Nevedel by ti povedať nejaké to trefné slovo?! Spomínala si, že si príliš úzkostlivá, ak ide o rodinu...Môj muž má totiž taký zvlásštny dar: on povie pár slov, v ktorých je jasná definícia môjho problému, za tým povie tú svoju definíciu a ja otváram oči, ako málo stačí k tomu, aby som čosi, čo mi "nerobí dobre", začala vnímať úplne inak. Prosto: zmena uhla pohľadu.

Lebo tebe aj nám je jasné, že deti a manžel sú zdraví a spokojní, jún je krásny mesiac (teda, zvyčajne býva, nie ako teraz), východ či západ slnka je niečo ako malý zázrak, ale furt to nie je o tom, aby si sa zbavila toho zžierania sa vo vnútri. Takto si pohovor s človekom, čo ti je úplne blízunko a možno to pomôže.

Ja som dnes za zmrznutú - takto zimomravo mi v poslednej dobe býva často. Ale rozhodla som sa, že počas vychádzky (som na PN-ke) vyrazím za kamoškou, ktorá býva tuto povyše - blízko a predsa ďaleko. Je nad dedinou, na samote, les okolo šumí, ako by si bola v Tatrách, tráva vonia vlhkom a lesom. A keď sa otočíš chrbtom k lesu, dole v doline sa pred tebou ukáže voda v celej nádhere. Nevadí, že je zamračené až pochmúrne počasie. Že nie je teplo. A že ma v noci seklo v krku a ledva sa otočím? Ani to neva, dofrasa, ten výhľad, to ti je čosi! Srdce mi poskočí, pomyslím na malého - momentálne v škôlke, ktorý mi stále vraví, že tam sa s maminkou bol kúpať (čo je pravda, akurát, že som ho vtedy ešte len čakala - bola som v 2-3 mesiaci), na kávu s cvrkom mlieka, čo mi zaleje kamoška, na jej manžela, ktorý si prisadne a čo-to preberieme, na jej troch psov, ktorí ma začnú okupovať, len čo chytím do ruky keks a teším sa. Nie je to niečo šialené, neopísateľné, zadúšajúce... Je to také:....ách, ale je na tom svete pekne....

bud stastna z toho ze mas super zivot s dobrej rodiny tes sa z toho ze svieti slnko proste vsetko ta musi tesit

Krásne ste popísali.Je radosť čítať tie krásne riadky,vyznania ,priznamia. No Vierik, nieje ten svet krásny?? A tak málo nám stači , aby sme boli šťastné.Vážme si preto každú chvíľku ktorú prežijeme s deťmi, rodinkou.To je ozajstné a krásne šťastie.Nie šaty z hodvábu,nie šperky zo zlata.Láska detí, milovať a byť milovaná je ozajstné šťastie.A k tomu, dobrá kamarátka...naničmama