novy zivot

Blahozelam k novemu bytu. Verim, ze si to nemala jednoduche a aj ze ta mrzi postoj tvojich dievcat. Prajem aby sa vám posločne podarilo vytvoriť si útulné bývanie. Dievčatám pomôže jedine donekonečna vysvetľovať, že peniaze za podnájom sú peniaze vyhodené do vetra. Splátka hypotéky, je platbou, za niečo čo raz bude celé tvoje, neskôr možno ich. Obavy pred sťahovaním dievčat chápem, je to pre mne veľká zmena, ale možno keď mladšia bude dochádzať do tej istej školy, tak to nebude až také dramatické. Držím palce.

Myslím že aj dcéry to nakoniec ocenia a budú spolu s tebou šťastné.
Gratulujem k novému bytu, presne tak, nech je aky chce ale je váš

Ahoj, ja mám s touto situáciou skúsenosť z inej strany. Možno ti to pomôže rozmýšľať aj trochu viac dopredu...neviem.

Manželova mama, vtedy so synom asi 12 ročným, dostala dvojizbový byt. Mala možnosť ísť do vlastného, akurát, že mladý (alias môj MM) sa vzoprel, že on jej tam nepôjde, pretože tam, kde bývali mal školu a kamarátov. Nezaberalo nič. Viem z jej rozprávania, že brala na to ohľad a zvažovala a napokon ustúpila.

A potom po rokoch sa celé uvažovanie zmení. MM x-krát oľutoval, že vtedy tlačil na mamu, aj padli také reči, že ona bola dospelá - mala to tak zariadiť, aby bolo dobre. Ona brala ohľad na neho.
Prakticky tým nezískal nikto nič.
Jediné, čo bolo isté, že keď si zariaďoval život on so mnou, svokra nemala vlastný domov. O koľko by mala kvalitnejší život, keby bola vo vlastnom. O koľko by sme ako mladí ľudia mali jednoduchšie, keby bola vo vlastnom. Rozumieš mi?

Všetko je fajn, je to super, je to skvelá žena, ja si ju vážim, všetko sme zvládli.

To, čo si dokázala je niečo úžasné. Sama vlastnými silami v kombinácii s podnájmami a dvoma dcérami máš vlastný domov. Dokázala si to!
Mať vlastné bývanie a vedieť, že do budúcna si zabezpečená, že máš kde byť, že sa máš kde vrátiť a je to tvoje. Tak to skús vysvetliť aj tvojim dievčatám.
Môžu žiť vo vlastnom, môžu sa odtiaľ odraziť a budú sa mať kde vrátiť. A keď si v budúcnosti budú zariaďovať svoj život a zabezpečovať svoje rodiny, tak s vedomím, že mama je naporiadku, je vo svojom. O tomto to je.
Pretože oni to pochopia až neskôr, teraz je dôležité prostredie, kamaráti...ja to chápem, to je mladých celý svet, ale aj na tom sa dá dohodnúť. My sme sa tiež presťahovali, navrhla som synovi, že spolužiaci môžu prísť ku nám na víkend, aby nestratil tie väzby, aj u vás to tak môže fungovať. Máš priateľa, určite nie si stále doma, tak dievčatá môžu mať na byte kamarátky.

Všetko je to len o dohode a komunikácii k tomu ti už asi poriadia iné dievčatá. Ja som bola súčasťou toho následku, ako to dopadne, keď možnosť bola a mama ustúpila dieťaťu a už sa to nikdy nedalo vrátiť.

ahoj, blahoželám k bytíku Úplne súhlasím s Crystall. Dodať som chcela len že, byt sa dá zaujímavo členiť aj rôznymi paravánmi, prenosnými drevenými priečkami na maličké súkromné priestory, aby mala každá ten svoj. Zvlášť ak máte babinec, tak je to o to jednoduchšie.

Tiez ti poviem podobny pribeh. Moja babka zila s dedkom a ich 3 detmi v sluzobnom byte rovno nad kancelariou. Sluzobny byt mali k dispozicii na dozivotne uzivanie (zili tam aj na dochodku). Mali moznost dostat namiesto sluzobneho bytu vlastny,do osobneho vlastnictva iny byt. Len ten uz samozrejme nebol rovno nad kancelariou. A tak sa rozhodli pre ten sluobny.
Vysledok? Najvacsia chyba ich zivota. Byt sice mali k dispozici dozvotne,ale nik tam nemohol robit ziadne upravy. Casom zostarli okna, nebol zaepleny, stale tam bolo stare jadro, vypadane parkety atd atd. A samozrejme za najomne platili coraz viac a viac. Po ich smrti sa zo stryka,ktory ostal s nimi zit stal prakticky bezdomovec (dozivotne pravo totiz bolo iba na nich). Za trochu pohodlia vymenili istotu. A rovnaku chybu chcu od teba teraz aj tvoje dcery..

Ako som čítala prvé riadky tvojho príspevku, radosť som cítila s tebou a hneď som si to predstavovala, mať niečo svoje, postupne si to zútulniť a ste 3 baby, tak to by ste si mali ozaj skôr užiť. Pravda dievčatá to tak nechápu aj keď u takej 19-tky by už to malo byť predsa viac pochopené, aspoň podľa seba súdim. Ja verím, že oni to ocenia, buď trpezlivá.