O kom ? O mne, či o tebe ?

"Podľa seba súdim Teba."

snad v celom nudnom dni mala konecne moznost sa trochu zabavit a tu hla sa do obchodu natrepe zakaznik a vsetko jej prekazi. nastve sa na osud, na zakaznika, co nevedel prist neskor a neobtazovat prave teraz a uz to ide.
ludi okolo seba vnimame hlavne podla momentalneho rozpolozenia. ked mame naladu slnecnu, vsetko vnimame benevolentne (ako si napisala). Ked mame naladu blbu, tak aj nieci usmev pri osloveni vnimame ako neprijemne vtieranie sa do nasej osobnej zony. takze nase vnimanie inych naozaj odzrkadluje nas samotnych. nase aktualne pocity.
ja ked mam naladu slnecnu, kludne odstojim na poste aj pol hodiny a pokojne aj niekho pustim dopredu. hovorim si, vsak kazdy sa niekam ponahla, nebudem preto na nich zuhrat.
a ked mam naladu zlu, tak mi ten rad lezie pekne na nervy, v duchu nadavam, ze sa sem museli vsetci nahrosit prave teraz, ked som tu ja a ak henta zenska, co naznacuje, ze sa pokusi predbehnut ma, to naozaj urobi, tak uvidi taky kraval, ze potiahne odtial poza stlpiky kryjuc sa za od hanby za kabat.

Áno, pán Boh mi dal tú vlastnosť, že nerada riešim, keď nehorí.
Neriešim veci, ktoré sa mi nezdajú problémy. Proste fúúúúúúú ..... a riadiť sa tým heslom medvedíka Pu. "Aký je dnes deň." "Je dnes." "To je môj obľúbený deň."
Proste len tých blbcov nepustiť k sebe .

Ale vážne. Ja som sa naučia, že niektoré veci sú fakt. Netreba ich analyzovať ani riešiť. Možno môj život má veľa mantinelov, ale som tak nejak šťastná. Neberiem to ako hranice mojeho sveta .... sú to také ochranné múry pred rušením mojej rovnováhy.

Toto mám vyriešené pomerne dlho. Ak sa stretnem s nejakým nepríjemne naladeným, len si poviem, že deň blbec občas máme každý a ja to riešiť nemusím.

To na mňa minule trúbil vodič takého echt veľkého auta, lebo som mu v našom malom červenom autíčku nehorázne drzo nedala prednosť, keď ON chcel vyjsť z vedľajšej na hlavnú.
Tak som sa na neho usmiala, zakývala mu, popriala pekný deň (to posledné nepočul, ale neva) - a šla som si ďalej po svojom.

to je moje "súkromné" heslo, že s úsmevom je život krajší. A ešte že, správaj sa k ľuďom tak, ako chceš aby sa oni správali k tebe. - keď stretnem takú nejakú nevrlú podráždenú alebo zle naladenú osôbku - poviem si v duchu pre seba - škoda, tento človek vôbec netuší, že s úsmevom je život krajší? Veď ten vôbec nevie o čo prichádza- usmejem sa a vypustím to z hlavy. Mám veľmi rada, keď sa ľudia usmievajú a sú na seba milí... dievčatá rehocem sa na každú z vás

veľmi dobrá cesta !!!! aj keď nie každý máme rovnakú nervovú sústavu, jeden sa to dokáže naučiť rýchlejšie, iný pomalšie, niekto sa to dokonca vôbec nemusí učiť a niekto sa to zasa ani nechce naučiť...mne sa to takto zdá byť naozaj múdre a dobré...Ale každý má svoj názor

V mojom prípade /ja - Majka/, to bolo o to horšie, že som si ani nechcela dlho pripustiť, že "aj takto sa dá". Myslela som si, že som povinná trpieť...Keď sa mi prvýkrát podarilo poslať tú papierovú lodičku šuchnutím pokojne ďalej bez toho, aby som vyrobila vodný vír - Ti poviem, to bol úžasný pocit! A zistila som, že je to fakticky energeticky oveľa menej náročné !

Ja tiež nepatrím k tým od narodenia pozitívnym a musím na sebe tvrdo pracovať. ale postupne prichádzam na to, že oni tí budhisti majú asi pravdu. hovoria, že je dobré poznávať, lebo tak spoznáme aj sami seba a sebapoznanie vedie k tolerancii (aj on má možno deň blbec), tolerancia vedie k láskavosti a láskavosť vedie k láske. ja si to predstavujem tak nejak, že keby sa mi podarilo v živote dostať na koniec tejto cesty, tak by bolo jedno, že ako človek dokážem znášať len 150 ľudí, stačil by jeden jediný, lebo všetkých by som mala rada a chápala ich ako chápem samú seba.
... a pretože už som prežila v živote pár krát okamih absolútnej lásky, tak si hovorím, že dostať sa do stavu, keby to človek prežíval stále stojí za tú námahu