Pamätníčky

A veru Lenočka,mám aj ja. Dodnes ho mám pekne uložený a starám sa oň ako o poklad.Práve nedávno som si ho obzerala. Mám tam asi 20 obrázkov a také tie zaláskované veršíky Ale najviac si asi cením,kresbu a verš od mojej triednej,ktorá nás žiaľ opustila vlani na jeseň. Bola to zlatá žena Ja som vôbec človek,čo všetko spižuje.Mám tie najkrajšie obrázky,prvé výtvory mojich báb. Dokonca aj Sabčine. Ona o tom ani nevie. Chystám sa jej ich ukázať keď bude mať 18.(čo je za chvíľu )
Myslím,že Sabínka tiež mala pamätníček,ale len niekedy v 1 či 2 triede. Potom už to asi vyšlo z módy
Pre mňa je to ale spomienka,ktorá ma vždy tak nejako zahreje pri

Aj ja som mavala pamatnicky,moja mama ich starostlivo uchovala a dcera v nich pokracuje. Uz do nich pise, kresli. Ma aj svoje pamatnicky, v triede koluju,pisu si do nich. Je zatazena aj na take s kladkami,aby ich nik necital, no potom hlada klucik, nie vzdy sa najde a tak stale kupujeme nove.Ma 10 rokov velmi rada cita a kresli,tak ze pamatnicky su no.1.

maaaaam, neskor som ho pouzivala aj na zbieranie podpisov od spevakov co chodili na Bratislavsku lyru, mala by som tam mat zopar celkom hodnotnych kuskov ....
a pamatam sa dilemy, ked mi za kazdu cenu chceli don kreslit take kamosky a spoluziacky co to nevedeli (nielen, ze nevedeli same nakreslit, ale ani to kopirovanie im velmi neslo, pretlacali to az na 55 stranu, joj ako ma to zlostilo!) - ako ich slusne odmietnut a neurazit, ked od Tane Krauskovej som tam mala uz obrazky 3 (Tana vedela kreslit najkrajsie z celej triedy )

Naše holky veru aj mali pamätníčky, ale asi len na 1. stupni ZŠ, netuším v ktorej triede, teraz už su ktovie kde, ale zato tie virtuálne like fungujú statočne. Spomínam si ako som sa ja trápila so svojim maliarským "umením", ale tak aj snaha sa cenila.

Pripájam sa, tiež som ako dieťa mala pamätníček a najmä kamarátky (ale učiteľky, rodina a už ani neviem kto všetko ) mi do nich kresli krásne obrázky.
Ešte si pamätám keď som chodila na základnú školu druhého stupňa, boli veľkým hitom tzv. obežníky. Neviem či aj vy ste niečo také mali, ale boli v ňom napísané rôzne otázky od krstného mena až po obľúbenú farbu a medzi kamarátkami a spolužiačkami sme si ho dávali navzájom vypĺňať. Najväčšiu radosť som mala z toho keď sa obežník dostal do rúk môjho idola a ja som potom so zatajeným dychom čítala, čo mi tam popísal, a hrozne sa tešila že som sa o ňom niečo nové dozvedela

Ach, to boli časy, keď si na to spomeniem, až ma nostalgia chytá a je mi za tým strááášne smutno

Môj pamätníček sa stratil po rozvode, ale moje deti si robili tiež svoje pamätničky a ja som im pomáhala do nich kresliť.
Inak diár neviem použivať a nikdy som nevedela a tak som ich prestala aj nosiť. V poslednom spred 10 rokoch som si ako posledné napísala cez dve celé stránky - som človek - a to som si pár rokov ešte obzerala, aby som náhodou zabudla.

Nie šaty z hodvábu,
nie šperky zo zlata,
lež čistá duša
je okrasou dievčaťa.
Tak toto bol moj oblubeny versik v pamatnicku

a moj ujo mi raz nadhernym pismom - tusom napisal:
So životom je to ako s hrou.
Nezáleží na tom, aká je dlhá, ale na tom, ako sa zahrá.
(Seneca)
na tento zapis som bola zvlast hrda, spociatku som mu az tak velmi nerozumela, ale bol taky "iny", taky grandiozny...

moje pamatnicky - mala som dva a tiez som v nich mala potom aj vselijake vzacne podpisy , sa neskor strratili - ach, kolka skoda! Ako mlada vychoska som ich pozicala malej druhacke, ktora netusila, aky poklad drzi v ruckach nuz a pekne krasne mi ich zasantrocila... ojoj, luto mi bolooo, ale uz som jej to odpustila

nase dievcata v polepsovni si zvyknu robit take pamatne zositky - pisu si tam navzájom odkazy, adreesy atd a aj od nas - dospelakov ziadaju nejaky zapis na pamiatku. Ja s oblubou pisem tu Senecovu vetu od môjho uja , ved pre nase dievcata je taka vystizna...
Eva

Dievčatá, mááááám, odložené, opatrované - 2 pamätníčky zo základky, 1 zo strednej a veľký zošit s básničkami a krásnymi romantickými obrázkami dnes na to pozerám podivne, lebo som už pristála nohami na zemi a došlo mi, že s výškou 160 cm je nemožné mať hlavu v oblakoch. Aby ste si nemysleli, že som nejaký odľud, ale radšej sa zasmejem ako sama doma snívať a roniť romantické slzy. No a ešte poriadne veľa fotiek, lebo som už na základnej vláčila so sebou foťák.
No a zápisníčkománia mi ostala - mám niekoľko nepoužitých, lebo sa mi páčili. Možno do nich raz nalepím nejaké fotky, zapíšem pamäti...

Pamätníček mám jeden, ten prvý, minule som sa do neho zapozerala, keď som čosi hľadala na povale. Také miluje MM. Lebo sa ma nevie dočkať a potom je celý rozhodený, že mám hlavu strčenú v nejakej práveaktuálnezaujímavej "somarine."

S ľuďmi, ktorí mi tam kreslili sa nestretávam. Viem si ich vyhľadať, ale takto to stačí. Spomienky sú krásne...ale keď tie roky medzi tým a dneškom, ani tak ma nechytá nostalgia, ako depresia. Depresia s úsmevom.

Baby mám teraz malé, tak nič a syn raz jediný raz, kreslil v druháku Aničke plagát so srdcom, aj keď mi bolo ťažko a Anička ho prijala s noblesou, tak odvtedy už nikdy nikomu nič nenakreslil. Na svoje sebarealizácie a duševnú hygienu má ZUŠ-ku a zvyšok je celavie...

Juuj mala som niekolko, ostal mi len jeden zo strednej ale pamatam si na zakladnej sme na nic riadne ficali, mala som uzasne kresby. Pamatna bola veta na prvej strane, lenze pamatam len jej koniec: "kto tu stranu vytrhne tomu ruka odpadne"
Moja starsia sestra mala vacsinou citaty a basnicky:
Zivot je velke javisko, na ktorom musis stat, i ked ti srdce krvaca tvar sa ti musi usmievat

Priatel je ten, ktory prvy pride, ked vsetci odidu

Najprv miluj studovanie, potom studuj milovanie