Prečo mám problem dvihnúť telefón?

Úplne ťa chápem....mám to nastavené podobne. Ak je to možné, tak v prvom rade osobný kontakt.....potom písomný a telefón je až kdesi na konci. Neznášam telefonovanie....neviem to vysvetliť prečo. Dokážem samozrejme prekecať na telefóne aj celé hodiny, to áno.....ak mi zavolá kamoška, ktorá to má v hierarchii opačne ako ja. Nie je to o šetrení kreditu ani o čase....proste chcem s ňou niečo prebrať, tak naštartujem "vrtule" (podľa vzdialenosti kamošky rozumej topánky, bicykel, auto) a idem, alebo ak sa nedá napíšem mail a sms-kou ju upozorním, nech si ho prečíta   V krajnom a súrnom prípade volám. Zo mňa veru operátori radosť ani zisky nemajú  

V práci by som mala kolegyni z tretieho poschodia čosi oznámiť....stačí zdvihnúť telefón a volať...hehe...ja zdvihnem zadok a idem na tretie poschodie. Ak to nie je súrne, pošlem jej mail. Susedu cez ulicu tiež neobťažujem telefónom ale rovno svojou prítomnosťou  

Takže ja takto 

Neznášam telefonovanie, dokonca priam až nenávidím, neviem to vysvetliť ale neskutočne mi to vadí a po rokoch trpezlivého dvíhania telefonu a nekonečných zbytočných hovorov som tomu povedala koniec. Teraz mám konečne telefon preto aby som ho mohla použiť ked potrebujem niečo zariadiť ale raz za čas aj poklebetiť. Takže musel mi byť totálne sprotívený aby som urobila nápravu a dokonca zredukovala na jedno číslo. Radšej potom písať maily.

P.S. Ja sa utešujem že to preto lebo je radioaktívny pri tom mojom uchu a tak ma chce ochraniť pred žiarením.

Ešte chcem doplniť, že ja sa musím doslova psychický pripraviť na telefonovanie.

Mohla by som napísať samostatne blog, ale veľmo to súvisí s touto témou, tak to proste zavesím sem. Stalo sa mi to práve dnes.

Zabudla som si mobil aj okuliare (na čítanie) v práci. Prvýkrát. Sranda je, že som to zistila až teraz pred chvíľkou. Keby som mala priority komunikácie inak nastavené, tak na to prídem ooooooveľa skôr  

Ráno mi volal zo servisu kamoškin manžel, že mám opravené moje záložné auto (auto, ktoré mi doslúžilo, ale rozhodla som sa ho ešte dať zreparovať a posunúť dcére, ktorá končí autoškolu). Dohodli sme sa, že si poň po práci prídem. Medzitým som však ešte mala vybaviť rodičom víkendový nákup....servis by som nestihla. Zabuchla som dvere na pracovisku a sadnúc do auta som si pomyslela, že najskôr pôjdem vybaviť ten servis a potom nákupy. Zavolám teda mamke, že prídem neskôr a možno nakúpim až zajtra....nech sa nenaháňam. Ibaže načo volať ?????....rodičovský dom mám cestou - pár metrov odbočka, ...to ma nezabije ani sa dlho nezdržím. Takže som odfrčala domov - k našim. Stále domu, kde som sa narodila hovorím domov. Mohla som už vtedy zistiť, že nemám mobil ani okuliare. 

Nezistila  

U našich  mi doplo, že servis ako servis....OK....lenže na jednom aute prídem a na dvoch odídem?! Ako? Moje druhé ja mi hovorilo, zavolaj tomu Mirovi, že nech ťa nečaká v servise, že si musíš dohodnúť nejakého spolujazdca, čo to druhé auto odšoféruje. Hm....a načo mu volať ????? Veď tam rovno zájdem, vyplatím opravu a nechám im ho ešte tam. Mohla som už vtedy zistiť, že nemám mobil ani okuliare. 

Nezistila  

Vybavila som aj servis.....nič som nezaplatila, bo mi zabudli vymeniť olej....vraj až potom zaplatím. 

Došla som teda domov - "odhodila" kabelku ako kedysi školskú tašku pri návrate zo školy a keďže iné nebolo čo riešiť, schmatla som obojok, moju štvornohú kamošku a vyrazili sme obe do nášho chotára skontrolovať flóru a faunu   Po dvoch hodinách sme dorazili domov....a nebudem to už naťahovať....konečne som zistila, že nemám mobil ani okuliare  

Fajn, 3 dni voľna, záložné brejle doma mám, no mobil nie. A budem ho vôbec potrebovať? Ja nie....ale mňa azda áno. Syn šiel kus cez celú republiku na východ do rodiny nastávajúcej....má príkaz ohlásiť šťastný dojazd. Tak som pohla zase zadkom a šla po ten mobil.

P.S. Mladí dorazili v poriadku