Presnoť, výsada kráľov

Kamilko, a znáš Dobře utajené housle od Miroslava Horníčka?
Myslím, že se nemusíš znepokojovat. Však se tě dočkají, neboj nic.
Mi to dělá pravidelně 5 minut.

Myslím, že "akademických" 15 minút sa bežne toleruje....a to mi vždy vydá...do tých 15 minút sa vždy vojdem
Akurát spoje (busy, vlaky, lietadlá,...) mi to netolerujú ....ale odkedy mám vlastné auto....ani ma to netrápi

No ja nemám moc rada čakanie na niekoho...mne nevadí ten čas ale to že čakám na niekoho takže dohodnúť sa so mnou znamená že poviem "kol tretej" a tým myslím +/- 15 minút vtedy som aj ja v klídku, že vlastne nečakám na niekoho, nekukám na hodiny, bo furt má čas i ja mám čas
Problém mám ale s niečim iným...plány.Keď sa s niekym dohodnem (niekedy pod nátlakom ) že sa stretneme za pár dní tam a tam a ja to deň pred zruším, bo proste nemám chuť, niečo mi do toho prišlo...no proste akýkoľvek dôvod - ostávam nepochopená Ja viem že je to odo mňa možno blbé, zrušiť niečo deň pred...ale mám tam sedieť nezprízorne a vlastne nič nevyriešiť keďže nemám práve chuť/možnosť/čas nič riešiť?A to sa týka aj takých tých babských jázd napríklad...chcú sa so mnou dohodnúť v stredu o tom, ako strávime piatočný večer...no nee, nedá sa so mnou dohodnúť...ja predsa neviem v stredu, načo budem mať v piatok chuť

Ja som na tom podobne ako Aramana, to definitívum je pre mňa ťažké.
Oficiálne schôdzky mám rada na presno. Do mesta prídem skôr a potom ležerne sa suniem na miesto a som tam päť min. skôr. Toto mám rada je to nejako vo mne načasované, ak prídem o desať minút skôr tak sa vystresujem za tých zvyšných 5 min.
Raz ma naštvalo, ked mi jeden pán, ktorý mi sľuboval super zárobok povedal že na mňa čaká pol hodinu. Opytala som sa či sme boli dohodnutí na 16,00 alebo 16,30 - ja som mala aj sms kde napísal čas, takže sme nemali ani o čom jednať a ja som nezbohatla
Nemám rada dlhodobé plány, mne nikdy nevyšli a ja neviem ako sa budem cítiť a čo ja viem čo všetko, preto som nešťastná z toho že sa treba objednať ku kaderničky a ona mi da termín o týždeň, lenže ja už nemám chuť ísť o ten týždeň, lebo som chcela vtedy, v tu chvíľu.
Takže mne nevadilo že som si v kaderníctve počkala, ale účes som mala vtedy ked sa mi to žiadalo a to bolo a je pre mňa stále dôležité.
Patrím k ľudom, ktorí sa ráno prebudia s tým že dnes idem tam a tam, neviem ako v noci k tomu rozhodnutiu prídem, ale je to tak.
Zhrniem - som presná pri oficiálnych stretkach a nemám rada ak mi niekto nevie ani zavolať - prepáč ale mi to nevyšlo.

Ja všade chodím cca 15 minút skôr. Neznášam keď niekto mešká, je to pre mňa absolútne nepochopiteľné. Rovnako neznášam ak niečo neočakávané zdrží mňa a meškám. Vlastne nemeškám, len neprídem 15 minút skôr ako som zvyknutá ale prídem napríklad len 5 minút vopred alebo presne a to je v mojom ponímaní už meškanie. Pre mňa je presnosť veľmi dôležitá a priznám sa, veľakrát si podľa toho aj delím ľudí na serióznych a neserióznych. Ak niekto povie že príde o 14:00 a je 14:30 a on si ešte nedal námahu aby zavolal a aspoň si vymyslel výhovorku, tak proste je to pre mňa kategória neseriózneho človeka. Nuž hold, všetci sme nejakí.

Pravdupovediac, mám rada časovú rezervu.
Na všetko.

Aj preto, že decká sú menej v strese, keď je niečo s dostatočným časovým predstihom, bezstresová decká = kľudná mama, čo budem hovoriť. Ďalšia vec, je premávka na ceste, keď sa najviac ponáhľam, tak buď kolóna, alebo dva kamióny za sebou alebo alebo a neobehnem ani to nedokážem nijako urýchliť. Nič, čo by som mohla vlastnými silami ovplyvniť.
Posledne som si tak zachránila schôdzku, všetko klapalo, časovo som bola dobre nastavená, keď zrazu, taká maličkosť...nikde som (nadávka) nemohla nájsť parkomat. Ani odísť, ani preparkovať, len som behala v lodičkách po ulici, no stačilo mi. Nedá sa hrať sa na dámu a behať ako splašená naraz. Ale tak postíhala som.
Tak ak to má byť v mojich rukách, tak volím dostatočnú časovú rezervu.

A všetky hodiny v domácnosti už...veru 6 rokov máme nastavené na 15 min. dopredu a hodiny v aute mám o 10 minút dopredu. A ke´dže drobci sa orientujú podľa analógových, tak relatívne všade stíhame.

Čo sa týka dohodnutých schôdzok, druhých akosi neriešim, za seba som vôbec spokojná, že som tam, že sa mi to podarilo, že mi boli všetky konštelácie a hviezdy naklonené, že tam môžem byť. Väčšinou si to čakanie užívam, mlčím, pozorujem ľudí, ak sedím kdesi, vytiahnem si mobil alebo tablet a čítam o dušu spasenú. Ovšem.... pokiaľ nemám dodatočné povinnosti s deťmi, ke´dže ma nemá kto nahradiť, tak nečakám a nepoznám blížneho svojho. Proste smola!

Je rozdiel meškať na neoficiálne priateľské stretko....a iné na gremiálnu poradu .
Patrím k tým, čo tolerujú mierne meškania, nevie ma to nejak zvlášť rozhodiť.
Asi to súvisí s mojou dušou, nastavenou na Grécko - iste som tam v niektorom živote žila. V tomto som zažila "len" dovolenky na ostrovoch Grécka - byť psychiatrom/psychológom, tak ordinujem pobyt všetkým nervákom na malom gréckom ostrove

Ja ked som niekedy začínala v práci, tak mi môj šef - advokat povedal, naučte sa že na žiadnu schôdzku sa nesluší prísť skôr ako o 5 minut a takisto neskôr a ja sa toho držím, výnimkou sú iba priateľské, tam v pohode počkám a prídem aj skôr.
Takže mňa znervozňuje stepujúci človek s ktorým sa mám stretnuť , nakoľko ja som prišla akurát