Rozpravka o princeznej a smutnom strome

Ahojte, tak ma napadlo, ze sem dam tuto rozpravku, nie je to nic aktualne k vianociam, ani k nicomu inemu, ale ked chcete, tak si precitajte, prip. okomentujte. Rozpravka vznikla pred par rokmi, ked ma suzoval srdcabol

Rozprávka o princeznej a smutnom strome

Bola raz jedna princezná. Nebola ako ostatné princezné- bohatá, ani krásna. Ale mala srdce. Srdce pre zvieratá, aj pre ľudí. Jej matka- kráľovná bola tvrdá a panovačná žena, zato jej otec bol veľmi hýrivý muž. Princezná mala veľa kamarátov, zvieratá jej robili spoločnosť. Mala svoju lúku.
Raz šla princezná po lese a našla veľký strom. Ten strom bol síce krásny, ale chýbal mu živý šum lístia, jeho kôra bola popraskaná a ... stál sám. Keď ho princezná prvýkrát uvidela, myslela si, že zomrel. Ale on žil, len mal pocit, že ho nebaví byť živý. Princezná teda začala chodiť k nemu- najskôr len občas, potom častejšie až nakoniec bola pri ňom takmer každý deň. Rozprávala mu takmer všetko. Každý svoj úspech, či nešťastie. Trápilo ju ale, že "jej" strom je stále smutný. Nemohla sa pozerať na to, ako stále nemal chuť k životu. Postupne začala vidieť dôvod jeho smútku, jeho nechuti k životu. Bolo to slnko. Kedysi naň svietilo takmer každý deň a on bol šťastný. Mohol sa rozvíjať. Lenže potom si našlo slnko druhý strom, a tam upriamilo svoje lúče. Ale napriek všetkému nechcelo, aby bol strom zase šťastný. A tak, miestami naňho vždy zasvietilo, dalo mu trošku nádeje, ale potom zase zmizlo. Princezná začínala byť nešťastná. Tak moc si ten smutný strom obľúbila, že ona sama chcela byť to slnko, čo by rozohrialo opäť dušu stromu. Chcela byť tou, ktorá by pre strom bola opäť životom. Chcela pochopiť, prečo sa strom tomu bráni. Začala byť smutná, chcela byť len pri "svojom" strome. Ale slnko to zistilo. A začalo si uvedomovať, že stráca svoju hračku- strom, ktorý čakal iba na jeho lúče. Ale teraz videlo princeznú, to, ako začínal strom zase žiť. A tak začalo svoje lúče orientovať na strom. Čo to bolo oproti princeznej? Princezná nemohla predbehnúť slnko. Také veľké, spanilé. A čo bola ona? Len človek,ktorý sa nemohol slnku rovnať. Ale stále chcela bojovať. Bojovať o to, že chcela dostať aspoň šancu. Lenže slnko bolo stále silnejšie. Strom sa cítil šťastnejší. Lenže necítil, že mu začínajú umierať listy, lebo slnko svoje lúče príliš vystieralo. Princezná zase stále chodila ku kmeňu stromu a plakala a svojimi slzami kropila jeho korienky. Lenže slnko bolo opäť silnejšie. A tak princezná odišla. Nemohla sa ďalej pozerať na to, ako slnko zabíja "jej" strom.
Keď prišla o niekoľko rokov pozrieť na svoju lúku, kde stál strom, našla tam len vyschnutý kmeň. Rozplakala sa. Podišla k stromu a ticho pošepkala: "Milovala som ťa. Chcela som ti pomôcť, ale ty si to nechcel. Ty si stále videl len to svoje slnko. Na mňa si nebral ohľad. A teraz si skončil takto. Ale ja ťa stále ľúbim a vždy budem. A keď zomriem aj ja, budeme spolu." Otočila sa a odišla.
Nikto nevie, či po smrti bola so svojím stromom. To nikto nevie, ale keď už bola stará kráľovná, mala pred svojou záhradou iný strom. Nebol taký, ako ten predchádzajúci. Možno nebol taký, ako ten predtým, ale aspoň ju mal rád. A miloval ju takú, aká bola. Nepotreboval nikoho iného, len ju. Tak, ako kedysi ona potrebovala "svoj"strom.