S m ú t o k

Páčia sa mi tradície, zvyky ale tiež nie vždy a vo všetkom mám silu ich dodržiavať. Najmä pokiaľ ide o smútok. Čiernu farbu totiž z duše nenávidím, dokonca až tak, že ak ju mám na nejakej časti odevu pri tvári, tak vyslovene fyzicky trpím. Čierne topánky - O.K. - ešte donedávna aj tak vlastne pomaly iné neboli a sú univerzálne, dajú sa obuť ku všetkému. Čierne nohavice alebo sukňa - no - buďiž, kúpila som si nejaké, keď mi zomrel otecko, tak nech tam len tak nevisia v skrini až do ďalšieho pohrebu. Ale dať si niečo čierne od pása hore - hneď mám vyrážky.
Najbližší človek ktorý mi doteraz zomrel bol otecko, vydržala som v čiernom nejakých 6 týždňov, ale len aby nejakí premúdrelí mudrlanti nekukali skrz prsty na maminu, ale dlhšie som nemohla. Už je to viac ako 2 roky, ale smútok v srdci mám ešte stále.

Byvala som na dedine, u svokry - ked mi zomrela mama a o rok neskor otec, bolo pre mna prosto jednoduchsie chodit vlastne skoro dva roky ak aj nie celkom v ciernom, tak v tmavom, nez by to podchvilou mal niekto riesit. Nebolo to pre mna nijak dolezite, uz par rokov predtym som casto chodila v ciernom, lebo som to vnimala ako v tej chvili pre mna najvhodnejsie...

Teraz mam farebnejsie obdobie, no ak napr. idem na pohreb, volim ciernu klasiku - pride mi to "ohladuplnejsie" k pozostalym - a ani necitim potrebu v takej chvili na seba putat zbytocnu pozornost... Inak po umrti ostatnych pribuznych som smutok nenosila... A dokonca ani nechodim ku hrobu rodicov na Vsechsvatych, no napr. ku hrobu svokrinho otca vzdy - u nasich na tom nikomu nejak zvlast nezalezi, ale svokra to, naopak, velmi "preziva".

Ja mam rada ciernu farbu, ale smutok nosim v srdci ..

U nás na východe je to ešte stále tradícia. Smútok za blízkymi príbuznými sa proste nosí. Veď čo by povedali ľudia ? Ja z duše nenávidím čiernu farbu a chválabohu mi ešte žijú obaja rodičia, ale vždy im tvrdím, že raz, až ...sa pominú, tak asi budem patriť medzi tých ohovorených. Možno pár mesiacov tú čiernu vydržím, ale rok určite nie. Veď ako píšeš, ten smúok za blízkymi sa nosí v duši a v a nie na povrchu. A určite trvá dlhšie ako rok. Veď za tými, ktorých sme mali radi a navždy odišli hore do nebíčka nám bude smutno a ich prítomnosť bude chýbať navždy. Neviem, ale podľa mňa je to prežitok doby minulej a v malých mestách alebo dedinách ešte dlho bude pretrvávať . U nás , na východe určite.

smútok sa nosí v sebe, nie na sebe. Ja som smútila ale nie oblečením..

aj ja som z dediny a u naas sa traduje ze ked ti umrie najblizsia rodina to jest,otec,mama,brat,sestra ci dieta tak sa smuutok nosii rok..ked je to napriiklad uz rodina troska vzdialenejsia ako babka,dedko,stryyko,teta tak 6 tyyzdnov v ciernom je norma..a za svokra som ja napriiklad drzala smuutok 3 mesiace...mne tatino umrel a taa cierna sa mi normaalne ziadala mala som smuutok v dusi a taaa cierna farba mi jednoducho vyhovovala..a inak ciernu maam rada..je podla mna elegantnaa a zostiihluje...

Nevyjadrovala som smútok oblečením, ani keď mi mama zomrela, ani keď mi zomrel otec...Ak som niekoho milovala a on odišiel nepotrebovala som svoj smútok demonštrovať navonok...

Ja si čiernu obliekam aj keď mám smutné obdobie, keď je v práci dusno ... a tak. Vtedy sa v nej citim primerane nálade.

Osobne mam ciernu farbu rada, rada si obliekam aj cierne veci- rifle, rolaky,kostymy a tak. Dokonca mi cierna pristane. Kombinujem ju vsak bud s bielou, alebo vyraznou bizu, ktora tak super vynikne.

Co sa tyka smutku za niekym, niecim- clovek asi aj prirodzene inklinuje k pochmurnym farbam, ktore vystihnu stav duse....proste chce byt iny, ako vo vsedny den a vo vsednom stave a farba oblecenia -akakolvek nemusi mat s tym nakoniec nic spolocne.
Tradicia nasich predkov- chodit v ciernom na znak smutku- proste bola doba, kedy kazdu udalost vyjadrili svojim sposobom a mozno intenzivnejsie, ako je tomu dnes. Vtedy-ak susedia z vedlajsieho domu zacali chodit v ciernom, kazdemu doslo, ze sa v rodine nieco stalo. Dnes- ak ide moja suseda z baraku v ciernom- no kto vie, ci za niekym smuti, alebo ma zly den, alebo chce, aby jej vynikla cervena retaz na krku....zije sa anonymne a umiera este viac... Ci je to tak lepsie- ukaze cas.
ivet

ja tiez zastavam nazor, ze smutok sa nosi v sebe a nie na sebe... ale uz som zazila aj taku osobu, ktora jeden tyzden neskutocne oplakavala otca a dalsi, sice v ciernom, lebo ved ma smutok, bola na plese... a odpoved? ved netancujem, len som nechcela, aby mi prepadli listky... takze ludia su rozni, ale ja osobne svojim detom tvrdim, ze az raz zomriem, chcem spopolnit, a namiesto pohrebu a draheho pomnika, nech idu na dovolenku a tam svetom letom nech ma vysypu a ak si na mna sem tam spomenu tak len s usmevom a mozu pri tom zapalit sviecku... aspon mi nikdy nezarastie zabudnuty hrob

u nas na dedine sa smutok "nosi" rok. Manzelka, dcera, matka cely rok. Nevesta pol roka. V meste nosia na znak smutku na normalnom obleceni na ruke uviazanu ciernu pasku. Okrem cierneho oblecenia sa nepatri vyspevovat, tancovat a pod. Ale casy pokrocili, ludia su voci tymto zvykom benevolentnejsi uz aj na dedine.

som v papradí

Je to už 10rokov čo mi zomrel otec.
Neprial si, aby som nosila smútok.
Ale tie dni po pohrebe bolo pre mňa oveľa jednoduchšie nosit dookola to iste čierne oblečenie(proste nebolo sily ani chuti rozmyslat čo si obliecť)
tak som niekoľko týždňov chodila "v smútku".
Nosila som ho zvonku aj zvnútra.
Neobmedzovali ma nijaké konvencie, len tento môj silný pocit.

Mne otec zomrel pred 3 mesiacmi a cierne som nenosila vobec (okrem pohrebu), otec si by si to urcite nezelal (aj ked sme sa o tom nestihli porozpravat, ale myslim si to). Mama sa rozhodla, ze bude nosit smutok pol roka, aj ked hovori, ze niekedy je to tazke, ked ju niekto stretne a pyta sa kto jej zomrel.... Myslim si, ze je to kazdeho osobna vec, ale zas na pohreb by som urcite nesla inak ako v ciernom.
Aj sa mi zdalo zbytocne menit cely satnik, lebo v skrini mam akurat tak jedny cierne nohavice, bezne cierne nenosim. A ze mam smutok v srdci, to nemusim nikomu vysvetlovat, hlavne ked sa 2,5 rocna dcera opyta, ze kde je dedo

kefara, mne umrel pred 8 mesiacmi polročný synček, ale tiež sa stotožňujem s názorom, že smútok sa nosí v srdci, nie je potreba chodiť ako mátoha v čiernom. Navyše som ostala po dvoch týždňoch znovu tehotná, a v čiernom chodiť mi pripadalo nevhodné kôli druhému bábatku. Riešim to tak, že nosím neveselé farby,tmavšie alebo v kombinácii s bielou.

DADENKA

Ja napríklad nosím.Viem že je to blbosť.Ale z úcty k svokrovi a k svokre.Pretože si to zaslúžia, obaja.A svoru spomínam preto,lebo ona nosí smútok tiež, žijeme na dedine a viem, že by to ťažko niesla, keby nás začali ohovárať a v postate viem, že je rada, že to nosím, aj keď mi nikdy nepovedala, že by som mala.

Podobne som to mala aj ja.Keď mi v 2005 zomrel 12,5 ročný Mário, tiež som nosila smútok v sebe/a nosím stále/.V čiernom som chodila asi 3 mesiace a potom dlho v neveselých farbách, proste som to tak cítila. Jasnejšie farby som začala nosiť asi po 2 rokoch. Podstatné bolo to, ako som sa cítila ja a nie, čo povedia ľudia. Ináč, čiernu mám celkom rada,ale musím ju kombinovať.

No, snáď by sa ešte hodilo poznamenať, že u iných národov to funguje ináč - smútočnou farbou je aj biela, oranžová,... - ja vždy hovorím, že až na to upaľovanie živých manželiek spolu s mŕtvym manželom sa mi indické pohreby páčia

Ja som smútok za ocom nosila asi týžden, bola som tehotná tak som sa do ničoho nemestila, ale inak asi tak mesiac. Som z dediny tak tam to strašne prežívajú a do čierneho by sa obliekali každý den, teraz bývam v meste a tu je to uvolnenejšie- ale smútok je v nás vo vnútri a nie na vonok.