Dobré, jednoznačne dobré - to už stými starými časmi zväčša tak býva.
Ale keď ide o tie časy minulé, spomínam si na čosi, čo ma dodnes rozosmieva.
Jedna z tých vecí, čo sa mi páčili v tých starých dobrých časoch bola (jedna konkrétna) BSP (brigáda socialistickej práce) - tá na otcovom pracovisku. Organizovali veľa akcií aj pre rodinných príslušníkov, hlavne výlety do hôr vždy, keď sa nakopili k weekendu nejaké sviatky či iné voľné dni. Na otcovom oddelení pracoval aj mladík (iba o nejaké tri roky starší odo mňa, vtedy naplno prežívajúcej to, čo sa dnes tak pekne po americky označuje "sweet 16"). Okrem toho, že bol účtovníkom, spieval na Novej Scéne v komparze a cestou v autobuse nás vždy zabával historkami z divadla. Nemali konca, ale hlavne, vyzeralo to často naozaj, ako keby spomínal 100-ročný stareček a tak to moja mamina zvykla (len potichu, mne do ucha) komentovať: "No, už je to tu zas - .... keď sme bojovali na Piave..." 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
.
Musím sa priznať, že ma naštartoval Akirin príspevok v blogu "Nezodpovedný otec", a tak som celé popoludnie strávila tým, že som čítala staré príspevky na NM. Ano, na začiatku to bolo také milé, hladiace, ale časom (asi tak cca po 2 rokoch), tiež tie dievčatá, ktoré boli na NM medzi prvými začali spomínať aké to bolo iné na začiatku, čiže staré dobré časy na NM. To ma priviedlo k tomu, že veď aj ja si často zaspomínam, a tak ako Akire, aj mne je ľúto za tým pekným čo bolo, to nie veľmi pekné je akosi odrazu vyblednuté. Také 70. a 80. roky, ťažký socializmus, ale pre mňa detstvo a puberta (vtedy tínedžeri neexistovali). Keď pozriem na svoje fotky zo ZŠ, tak sa musím smiať, okuliare, príšerný účes (strihala ma mama), oblečenie perfektné (šila mama)- na to raz môj manžel poznamenal, že som sa z toho zjavu obdivuhodne vyhrabala, ale ja som bola šťastná, dobrá žiačka a poslušná dcéra a to aké bolo ovzdušie som vtedy ešte neriešila.
Na strednej to bolo už iné. Naivný truľko prišiel medzi svetáčky a tie mu dali zo začiatku zabrať - dobre urobili. Odrazu som sa začala zaujímať o to ako vyzerám, či sa páčim, ale aj o to čo sa deje okolo mňa. Čestne priznávam, že do určitej miery sa na mne a aj sestre podpísala aj vtedajšia propaganda, ale len tak troška (napr. sestra - žiačka ZŠ a pionierka - raz povedala mame, pri okopávaní hriadok, že asi by aj vstúpila do strany, mama po nej vtedy hodila motyku, my sme totiž veriaca rodina a mamu si rok čo rok pozývala riaditeľka školy na pohovor kvôli tomu, že chodíme na náboženstvo a či si ona neuvedomuje dvojkoľajnosť výchovy), ale taktiež ma ohúril západ, síce len cez tv, ale dokonale, vysielanie ORF - Viedeň a hlavne reklamy a videoklipy - nevídané, neslýchané. Takže tá dvojkoľajnosť sa prejavila, nie však kvôli náboženstvu, ale novým obzorom. Napriek tomu, tým radám kde sa stálo takmer na všetko, tej neslobode, spomínam na to ako na staré dobré časy.
Keď som prvýkrát nastúpila do práce, keď som sa zaľúbila, keď ..., nie je to až tak dávno, nezabudla som na nič, ale asi je v povahe človeka, alebo v povahe väčšiny ľudí, to nepekné utlačiť do úzadia a obracať sa len k tomu peknému. Každý z nás má tie svoje "staré dobré časy", a tak aj NM a možno aj ja raz budem spomínať, aké to tu bolo, keď som objavila NM.
A čo vy dámy, aké sú tie vaše staré ...?